5. MFF BRATISLAVA BEZ ATMOSFÉRY

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa dostavil do Auparku. Keď som ako nováčik zavítal na festival do Karlových Varov, prvé, čo ma udrelo do nosa bola atmosféra. Neprikladal som jej príliš veľkú dôležitosť, ale teraz po skončení festivalu v Bratislave, ktorému atmosféra jednoznačne chýbala, by som bol radšej jeden deň na festivale vo Varoch, ako na celom festivale v Bratislave. Asi neviem presne vyjadriť čoho všetkého sa to týkalo. Jednoducho, Vary aj napriek tomu, že je to kúpeľné mesto, žili jedine festivalom. Tým, že sa ten Bratislavský konal v nákupnom centre, bolo z každého kroku cítiť, že pre obyčajných ľudí nebol festival zaujímavý. Paralelne fungovali ostatné sály Palace Cinemas a čo som si všimol, vždy tam bol rad. Za veľké plus oproti Varom boli sály, ktoré boli vzdialené len niekoľko krokov od seba. Každý z nich (ako sme si na multikiná zvykli) bol v dobrom stave, dva mali titulkovacie zariadenia a k ostatným sa vydávali "staničky" (malá prijímacia stanica so sluchátkami).

Aj keď vo Varoch nie je každé kino v dokonalom stave a vzdialené aj pol hodinu od hotela Thermal, je pre diváka je potešujúce, že sa po dvoch hodinách môže poprechádzať po kolonáde, ochutnať prírodné pramene a posedieť na lavičke s výhľadom na tulipány. Nepopieram, že sad Janka Kráľa začína hneď za zadnými dverami, ale priznajte sa, kedy ste tam boli naposledy? A už vôbec pochybujem, že tam zavítal nejaký cudzinec. Ďalším výrazným rozdielov týchto festivalov je priestor. Vo Varoch boli pokladne kde sa dali kúpiť lístky takmer na každom rohu, veľké akreditačné stredisko, prívetivá, stále usmiata dáma za stolíkom s nápisom informácie a hlavne ten priestor, ktorého v Palace Cinemas bolo žalostne málo. V Bratislave sa v troch (neskôr v štyroch) pokladniach predávali lístky a dlhý rad odlákal nejedného záujemcu. Ďalšie tri (neskôr dve) boli určené na akreditáciu. Po víkende boli absolútne nevyužité. Informačný stolík pribudol v tretí deň festivalu, ale väčšinou som za ním nikoho nevidel. Jasné, Vary majú áčkovú kategóriu, chodí tam dvakrát viac ľudí a o hosťoch ani nehovorím, ale je čo zlepšovať a je z čoho si brať príklad.

O atmosfére som sa preto tak rozpísal, pretože to bolo práve to, čo ma nútilo vo Varoch striedať jedno kino za druhým, jeden film po druhom. V Bratislave som sa necítil ako súčasť festivalu a aj keď som mal kúpené lístky, niekedy som do kina nezavítal, lebo sa mi jednoducho nechcelo.

Filmy, by som mohol rozdeliť do troch kategórii.

1. Filmy, ktoré stáli za to:

Ak by som mal ja udeliť cenu, pre najlepší film festivalu, ktorý som videl, odniesol by si ju francúzsky film Chtíč (Choses secrétes). Bol to úplne prvý film, ktorým som zahajoval festival. Erotická dráma o dvoch priateľkách, z ktorých sa stanú protivníčky ponúkala výborné herecké výkony a nepredvídateľný príbeh. Chtíč len o niečo predbehol majstra filmovej réžie Lars Von Triera s filmom Dogville. Aj napriek odvolaniu prekladateľky bol Dogville tým najlepším, čo festival ponúkal. Prvú trojku dopĺňa iný majster režisérskeho remesla Francois Ozon s filmom Bazén (Swimming Pool). Zhodou okolností je to opäť eroticky ladený film o dvoch ženách, ktoré spojila tragická udalosť. Najsilnejší filmový zážitok mi spôsobil nenápadný film podľa skutočnej udalosti Padlé ženy (The Magdalena Sisters) o nevinných dievčatách prevychovávaných v cirkevnom ústave. Hore bez (Calendar Girls) je svieža Anglická komédia o starších ženách, ktoré sa rozhodli vydať kalendár. Výborná bola maďarská Štikútka (Hukkle), kde sa nepovedalo jediné slovo, divákmi oceňovaný Nórsky Kamoš (Buddy) a nemecký Good Bye Lenin!, súťažný Anjel na pravej strane (Farishtay kifti ros), Úspech... (Sukces...), Slepá šachta (Mang jing), protiprúdne Tučné dievča (Á ma soeur!). Potešili ma aj české filmy Nuda v Brně a Jedna ruka netleská. Japonský Samuraj (Zatoichi) bol pre mňa určite lepší než Kill Bill: Volume 1.

2. Filmy, ktoré som nemusel:

Do tejto kategórie by som zaradil posledný film festivalu Mazaný Filip. To bolo veľmi zlé zakončenie festivalu. Absolútne nič mi nehovoril unikátny film majstra filmovej réžie Alexandra Sokurova Otec a syn (Otec i syn). Nijako sa ma nedotkla ani metafora o láske, osamelosti a smútku - Zbohom, Dragon Inn (Bu san)

3. Filmy, ktoré som prepásol:

Veľmi ma mrzí, že som nevidel francúzsky animovaný film Trio z Belleville (Les triplettes de Belleville) a pevne verím, že sa k nám dostane do distribúcie. Rovnako som sa nedostal na víťazný film z Karlových Varov Okno naproti (La finestra di fronte), čo ma mrzí zo všetkého najviac. Veľmi dobré zvesti sa mi doniesli o Španielsko-kanadskom filme Môj život bezo mňa (Mi vida sin mi), na ktorý som mal lístky ale "chybička se vloudila" a miesto Môj život bezo mňa šiel Dom bláznov (Dom durakov) síce v ruštine, ale bez titulkov. Posledný film, ktorý sa mi vyhol, je nórsky Poviedky z kuchyne (Salmer fra kjokkenet), na ktorý si budem musieť počkať asi pekne dlho.

Neviem nakoľko sú organizátori s priebehom festivalu spokojní, ale vďaka Bohu (alebo niekomu inému tam hore), že sa v Bratislave konalo niečo také ako International Film Festival Bratislava 2003.