KINEMA A ACHILLOVA PÄTA

Adrián Žiška

Tak ako v každom konflikte stoja proti sebe dve strany s rozdielnymi názormi, tak sa aj vo mne už počas sledovania filmu striedali protichodné reakcie vyúsťujúce do značne rozporuplného pocitu z výslednej kvality filmu.

Začnem tým pozitívnym. Kvalitatívnym vrcholom filmu je bez sporu osobný duel Achilla  s Hectorom (voči zvyšku filmu vyčnieva do takej miery, až sa mi nechce veriť, že ju natočil a zostrihal samotný Petersen). Táto sekvencia ma ako jediná dokázala strhnúť svojím bezchybným prevedením - tak formálnym (od rytmiky strihu a akcie spôsobujúcu správnu gradáciu súboja, cez choreografiu až po kameru a zvukové podfarbenie) ako i hereckými výkonmi. Práve predstavitelia zmieňovaného súboja tvoria zároveň aj herecký vrchol filmu, presvedčivo tak zvládajúc nielen fyzické aspekty svojej role, ale hlavne spoľahlivo vykresľujú aj vnútorné pohnútky stojace za ich činmi. Bradovi Pittovi (neodvažujem sa tvrdiť, že úloha Achilla je jeho životnou, ale určite spolu s jeho výkonom v Twelve monkeys ako i Fight Clube predstavuje zatiaľ tú najlepšie zvládnutú kreáciu) a Ericovi Banovi (Hector) potom až na dve výnimky (nevýrazný až mdlý Orlando Bloom ako Paris a toporná Diane Kruger ako Helena) skvele sekundujú ostatní predstavitelia dôležitých úloh (za všetkých napr. Brian Cox v úlohe Agamemnóna).

V kontraste k vyššie uvedenému sa potom ako najväčšia slabina filmu javí režisér Wolfgang Petersen. Ten síce vďaka práci kameramana úspešne štylizuje formálne prevedenie príbehu do retrospôsobu historických veľkofilmov z prvej polovice minulého storočia (striedmosť rýchlych strihov, dlhé, na informačnú hodnotu bohaté obrazy, ako i potešujúco nízky počet použitých vizuálnych efektov, vďaka čomu vynikne rozsiahla výprava filmu a obrovské kulisy), ale jednotlivé sekvencie filmu nedokázal poskladať do kompaktne funkčného celku. Dramaturgia príbehu na viacerých miestach zlyháva, spôsobujúc tak viackrát až príliš pomalé tempo rozprávania, do ktorého sa vkráda nuda (hlavne v spoločných scénach Parisa a Heleny, ale aj v niektorých akčných pasážach hromadného charakteru). K tomu prispieva aj slabý scenár, ktorý ako bolo už vyššie spomenuté, na jednej strane síce úspešne aj vďaka hereckým predstaviteľom podrobne vykresľuje postavy, ale žiaľ disponuje aj viacerými nepresvedčivými, miestami až smiešnymi dialógmi (znova hlavne Paris a Helena) ako i zbytočnými opakovaniami (Achillova sebastrednosť a narcizmus) a až príliš rýchlym záverom. Oveľa horšie však na vyznenie tak jednotlivých scén ako aj celého filmu pôsobí hudba, pričom ona sama o sebe nie je zlá (nebyť toho nadmerného vyžívania sa v ženských vokáloch a chorálových tóninách, tak soundtrack označím aj za vydarený). Smutným faktom je ale to, že takmer v celom filme (výnimkou je spomínaný súboj Achilla vs Hector) vôbec nekorešponduje s práve prebiehajúcim dianím na plátne a ničí tak kompozíciu obrazu (nielen monumentálne scény ale i odchod niektorých hrdinov - napr. Achilla).

Vyššie spomenuté fakty potom vyúsťujú do najdôležitejšej i keď smutnej skutočnosti - Trója je po formálnej stránke remeselne dobre zvládnutým filmom, ale žiaľ chýba mu povestná "iskra" a výrazná autorská pečať. Príbeh pomaly defiluje pred vašimi očami a až na čestné výnimky vás nedokáže strhnúť a držíte si voči nemu chladný odstup. Ide o ďalší film z radu blockbusterov, ktorý sa síce určite oplatí raz vidieť na plátne, ale ktorého trvácnosť v srdci diváka je maximálne jednu letnú sezónu. Gibsonovo Statočné srdce tak pre mňa jednoznačne aj naďalej ostáva najlepším historickým veľkofilmom poslednej dekády a navyše, čisto z osobných dôvodov, sa začínam čím ďalej viac obávať skutočnosti, že práve Petersen má režisérsky zastrešiť filmovú adaptáciu kvalitného sci-fi románu Enderova Hra... .

Hodnotenie: 6/10