KULT: VTEDY V AMERIKE

Z naratívneho hľadiska ho môžeme v krátkosti označiť za detailnú štúdiu genézy, života a konca zločinného podsvetia v Amerike prvej polovici dvadsiateho storočia. V priebehu tohto obdobia sledujeme partiu kamošov z Brooklynu, ako sa postupne z detí s ich mocenskými snami o založení vlastného gangsterského "impéria" a ovládnutia domovského podsvetia, stávajú muži, ktorým sa niektoré sny plnia a niektoré nie, čo má za následok, že staroby sa dožijú len niektorí z nich. Na nich potom ostáva bilancia ich životov a pre niektorých aj konečné zúčtovanie s vlastným osudom.

Ďalší, bližší opis fabuly si dovolím vynechať, pretože obrovská emocionálna sila tohto filmu nespočíva v jeho dejovom vývoji, ale jednoznačne do detailu premyslenom formálnom spracovaní, t.j. spôsobe, akým je vyrozprávaný. Leone totiž aj tentokrát široko koncipovaný príbeh rozpráva svojím obľúbeným spôsobom, ktorý si postupne vylaďoval na predchádzajúcich projektoch (Vtedy na Západe; Dobrý, zlý a škaredý). Jeho najcharakteristickejšou črtou je nelineárne rozprávanie, zložitá naratívna štruktúra flashbackov, sujet s poprehadzovanou časovou chronológiou. Práve vďaka vyššie opísanému spôsobu narácie sa zo sledovania filmu stáva postupné skladanie jednotlivých čriepkov mozaiky, pričom jeho tvorca si posledný kúsok, riešiaci záhadu a veľkoleposť celej skladačky, nechal pre divákov až na samotný koniec. So záverečnými titulkami prichádza zároveň síce tichá, ale o to silnejšia a presvedčivejšia katarzia. Jej súčasťou jej aj divákove pochopenie režisérovho zámeru časovo poprehadzovanej koncepcie odvíjania príbehu. Zisťujeme, že aj napriek faktu, že osobou skrz ktorú nám bol príbeh postupne v troch časových rovinách približovaný je síce Noodles (Robert De Niro), ale hlavným hýbateľom deja je naopak jeho kamarát z detstva Max (James Woods). A, čo je ešte dôležitejšie, rovnako dospejeme k poznaniu skutočnej, celý čas jemne naznačovanej hlavnej myšlienky filmu, ktorá pod pláštikom retrospektívnej gangsterky, ukrýva fascinujúce podobenstvo tzv. amerického sna o úspechu a bohatstve, tentokrát s tragickým koncom.

Táto idea je po zhliadnutí filmu jasná aj na jeho hlavnej úrovni (Pozor!: tí čo film nevideli a nechcú sa pripraviť o prekvapenie, nech nasledujúce slová v zátvorke nečítajú!!! - Max prichádza do Ameriky na sťahovacom voze - aké príznačné!!!, a s príbehu odchádza v závese odpadkového voza. Okolo prekvapeného Noodlesa potom prefrčí auto s mladými ľuďmi, ktorý si pospevujú "God bless America..." - koniec spoileru) a rovnako ju možno identifikovať aj v jej jednotlivých častiach (vždy keď sa partia, príp. jej členovia vyšvihnú nahor, čaká ich pád dole, napr.: po úspešnom štarte ich detského gangu prichádza Noodlesove zatknutie a cca 10 rokov väzenia, dospelý Noodles, konečne disponujúci finančnou nezávislosťou práve vtedy stráca svoju životnú lásku, atď...). Nehovoriac už fakte, že samotný význam slova "sen"  možno brať v kontexte posledného záberu filmu dvojzmyselne... .

V neposlednom rade dôkazom, že gangsterský príbeh je tu iba pozlátkou pred skutočnou, vnútornou hodnotou filmu, je aj spôsob zobrazovania násilia. Leone má ďaleko od potreby prvoplánovo šokovať. Aj napriek faktu, že vo filme je vyobrazeného veľa násilia, spôsob akým je natočené dáva tušiť, že jeho úlohou bolo dokresľovať vierohodnosť charakterov a nie na seba zbytočne strhávať pozornosť (napr. zastrelenie malého chlapca - člena Noodlesovho a Maxovho ešte detského gangu je zobrazené zámerne iba vo veľkom celku bez potreby strihať na "šokujúce" detaily). Je pravdou, že vo filme vidíme už samotné deti pri "nezvyčajných" situáciách (vraždenie, súloženie), ale vnútorne cítime, že je to spôsob, akým skutočne tieto postavy žijú. Vo filme tak obrovskej stopáže (cca 220 minút) je celkovo málo dialógov. Hlavný prím tu hrá konanie postáv, skrz ktorú preniká k naším vnemom ich cítenie oveľa jasnejšie ako akákoľvek ďalšia zbytočná verbálna komunikácia.

Ako už bolo vyššie spomínané, pútavosť tohto filmu tkvie hlavne v Leoneho detailne prepracovanej kompozícii záberov z jednotlivých časových úsekov, tvoriacej tak z tohto diela praktickú učebnicu filmovej réžie. Vďaka nej sa darí samotnému filmu pridať na väčšej myšlienkovej hĺbke, o ktorú by v prípade, že by sme scény zoradili v časovej postupnosti v akej sa v rámci príbehu odohrali, veľmi rýchlo prišli (úspech tejto metódy "zosilnenej" výpovednej hodnoty príbehu a jeho jasného kladného dopadu na celkovú kvalitu filmu možno jasne identifikovať aj v Tarantinovských ranných opusoch ako Gangsteri či Pulp Fiction, prípadne i v najnovšom Ińárritovom filme 21 gramov). Túto časovo nechronologickú dikciu rozprávania zvýrazňuje aj práca s kamerou, ktorá je v drvivej väčšine pokojná, plynulá, pomalá a navyše aj viacvrstvová. V jej zornom uhle jednotlivé postavy postupne defilujú, pričom kamera sa väčšinou zameria na jednu z nich. Sleduje jej pohyb či konanie, vďaka čomu postupne narazí na ďalšiu postavu, na ktorú sa pomaly zameria a ako keby "náhodou" nám ukáže detail, ktorý sa stane neskôr veľmi dôležitým (napr. hodinky opilca, vďaka ktorému sa Max s Noodlesom zoznámia, inak celkovo motív hodiniek je pre Leoneho typický, môžeme ho odsledovať aj v jeho ďalších filmov, ako napr. v Pre hrsť dolárov navyše).

Podporiť Leoneho premyslenú víziu napomáha aj strih, vďaka ktorému prechody medzi jednotlivými časovými úsekmi sršia invenčnosťou a skúsenosťou. Režisérova montáž obsahuje široké spektrum doslova labužnícky cinefilského nadväzovania časovo diferencovaných scén, ako napr. od zvukového prechodu, cez hudobný až po metaforický. Ako najvybrúsenejší príklad je možné uviesť "klasický" zvukový prechod, ktorý sa ale v Leoneho rukách mení na jednu z najpôsobivejších scén a poľahky prekonáva aj tak geniálne komponovanú expozíciu z Vtedy na Západe. Konkrétne vo Vtedy v Amerike ide o scénu s telefónom. Jeho neustále "drnčanie" na pozadí, je v obraze sprevádzané postupným prechodom od detailu Noodlesa v ópiovom "brlohu" cez zábery z oslavy konca prohibície, ďalej skrz Noodlesovo prizeranie sa na ulici policajnej obhliadke mŕtvych gangsterov (v každom tomto obraze sa na chvíľu do záberu dostane nejaký telefón, ale ani raz to nie je ten telefón, ktorý vyzváňa) až konečne po obraz telefónu na policajne stanici, ktorý je až tým pravým zvoniacim aparátom. Pričom je nutné uviesť, že až oveľa neskôr (ako sa príbeh postupne rozuzľuje) si uvedomíme, že Leonemu vôbec nešlo o bezúčelnú strihačskú exhibíciu, ale že tento telefonát predstavuje jednu z kľúčových chvíľ v Noodlesovom živote.

Ďalším kompozičným prvkom, ktorý výrazne umocňuje výsledne pocity z filmu a zároveň aj uľahčuje prechod medzi toľkokrát spomínanými časovými obdobiami je nádherná a sugestívna hudba Leoneho dvorného skladateľa Ennia Morriconeho. Podobne ako aj v predchádzajúcich spoločných projektoch, aj tu si Morricone vystačí z dvoma - troma hlavnými motívmi. Flautová skladba "Cockeye´s song" nie je rozhodne ani z polovice tak známa ako "Harmonika smrti" z Vtedy na Západe, ale jej emocionálny dopad je minimálne rovnako silný. Veľa krát počas filmu hudba prichádza úplne náhle a bez varovania (často krát rovnako náhle aj končí), ale jej údernosť a vhodné zakomponovanie vám doslova tlačí do podvedomia signály o jej neoddeliteľnosti od aktuálneho obrazu.

Dotvoriť dokonalú kompaktnosť filmu pomáhajú aj hereckí predstavitelia, ktorých výkony možno takmer u všetkých hodnotiť, keď už nie v superlatívoch, tak rozhodne v medziach hereckého nadštandardu. Obzvlášť to platí o ústrednej hereckej dvojici. James Woods v úlohe Maxa predvádza svoju životný výkon a podobne je na tom aj herecké majstrovstvo Roberta De Nira, ktorého prejav predstavuje jeden z jeho dvoch hereckých vrcholov (tým druhým je postava Jacka LaMottu v Scorseseho Zúriacom býkovi). Leone genialita sa prejavuje aj v tom, ako dôkladne dokázal vykresliť vedľajšie postavy. Ako príklad možno spomenúť ženu, ktorá sa stala Noodlesovou celoživotnou lásku. Hoci sa vo filme objavuje iba veľmi sporadicky, aj napriek tomu jej prítomnosť vo filme cítime neustále, hlavne prostredníctvom konania samotného Noodlesa.