ALEXANDER VEľKÝ A HELENIZMUS

K čomu významnému z kultúrneho hľadiska, tu vlastne došlo? Mezopotámia, Egypt a mladé Grécko - samostatné osobité kultúry sa vyvíjali celé stáročia v istých uzavretých územných teritóriách, viac menej nezávisle. Vznikom Macedonskej ríše a helenizáciou miest blízkeho východu nedošlo len k priamemu stretnutiu týchto odlišných kultúr, ale i k ich vzájomnému prelínaniu. Spontánne dochádza k akémusi eklekticizmu, k zrodu nového kultúrneho fenoménu, ktorý má charakter helénskeho estétstva a jeho dynamiku, ale s esenciou orientálneho ducha. Vznikajú umelecké diela, filozofie a duchovné prúdy s typickými črtami východnej spirituality formovanej vonkajšou gréckou eleganciou. Toto spájanie kultúr nie je násilné a umelé, vzniká prirodzene a určite prináša množstvo nových možností a inšpirácie, je obohacujúce. 

Niektoré nové helenistické mestá Alexandria, Antiochia, Pergamon, Efez sa stávajú križovatkou i centrom vzdelania, duchovnosti a umenia. V tomto multikultúrnom prostredí dochádza k akejsi univerzálnej obrode ľudstva, vzmáha sa silné humanistické hnutie s toleranciou k inému názoru k cudzím náboženstvám, prehlbuje sa empatia, individualizuje sa, a šíri sa porozumenie všetkému "novému". V umení sa objavujú nové žánre a námety s novým dôrazom na duševno, subjektivitu a emocionalitu, čoho svedectvom je vznik portrétneho sochárstva. Na reliéfoch Pergamonského oltára prežívajú utrpenie samotní bohovia, súsošie Laokona a jeho synov zobrazuje agóniu umierajúcich "z nepriateľskej strany" stvárnených ako hrdinov. Podobne, autori sôch umierajúcich keltských bojovníkov si všímajú hrdinské utrpenie porazených "cudzincov". Objavujú sa poetické alegórie, symbolické sochy, i náboženské umenie vyjadruje skôr osobnú a individuálnu stránku  viery.

Na západe sa objavujú nové duchovné prúdy pochádzajúce z východu. Kult Osirisa, Kybely a Mythru sú predovšetkým kulty mystériové, tajné zasvecujúce obrady, ktoré už nemajú veľa spoločné s naivnými ľudovými náboženstvami gréckeho panteónu. Vznikajú nové filozofické školy synkretického charakteru: Stoicizmus, Epikureizmus, Stredoplatonizmus a neskôr Neoplatonizmus so snahou pôsobiť najmä na etiku a praktickú stránku múdrosti. Z hľadiska metafyziky sa usilujú prekonať dualizmus veľkých systémov Platóna a Aristotela monistickým, opäť zjednocujúcim, pohľadom. Medzi duchovnými prúdmi je v tomto období cítiť najviac vplyv platonizmu. Poseidónios z Apamei je typickým príkladom helenistického polyhistora a mysliteľa. Pochádza zo Sýrie a usadí sa na Rhode. Hoci sa hlási ku stoikom, jeho učenie je syntézou gréckej filozofie a duchovnosti orientu. 

Univerzalistická, všetkých zahrňujúca životo-dárna sila Božského "Logos" je tá nosná téma helenistického ducha filozofa Poseidónia. Alexandria v Egypte sa stáva so svojou svetoznámou knižnicou a múzeom centrom všetkého poznania "nového i starého sveta". Významný židovský filozof Filón Alexandrijský spája židovskú duchovnosť Biblie s Platónovou filozofiou a usiluje sa o "jednotu neba a zeme" prostredníctvom Božského "Logos". Z Alexandrie takisto pochádza prúd hermetizmu, ako i veľké synkretické a ezoterické hnutie gnosticizmu, ale domov tu našli i takí exaktní myslitelia, vedci a matematici západného charakteru, ako napríklad astronóm Aristrachos, matematik Euklides, či fyzik Archimedés. V neposlednom rade napokon i kresťanstvo so všetkými jeho podobami a prúdmi môže vďačiť za svoj vznik a rozmach práve helenistickej kultúre.

Helenizmus je rozhodne veľmi zložité, ale predovšetkým kultúrne veľmi plodné obdobie. Dnes sa pod týmto pojmom rozumie historická etapa zahrňujúca približne roky od Alexandrovho dobyvateľského ťaženia r. 336 pred n.l. až po smrť cisára Augusta 14 n.l., niekedy až po Milánsky edikt 313 n.l. Charakter novej kultúry, ktorá je typickou dialektickou syntézou východu a západu, môžeme symbolicky pripísať práve Aristotelovi a to nie len preto, že stál, ako bolo už spomenuté, na historickom začiatku tohto procesu, ale i preto, že charakter jeho filozofie najlepšie vystihuje ducha helenizmu. Aristoteles sa usiloval o filozofický systém, ktorý by vypovedal o homogénnej jednote reálneho sveta. Proti svojmu učiteľovi Platónovi, odmietajúc jeho svet imateriálnych idei, tvrdí, že práve tento zmyslovo vnímateľný svet je tou pravou skutočnosťou. Zdôrazňuje nedeliteľnosť podstát i keď každú z nich konštituujú dve proti sebe pôsobiace príčiny, forma a látka. Forma dáva tvar látke a spolu tvoria dynamicky sa rozvíjajúcu a nerozdeliteľnú jednotu.

Je to grécka kultúra, ktorá v helenizme formuje materiál pochádzajúci z orientu a spolu tvoria novú nerozdeliteľnú kultúru? Je Alexander Veľký iba nástrojom, vykonávateľom vyššej vôle "prozreteľnosti" pre nevyhnutnosť príchodu novej epochy a nového ducha, ktorého zasial Aristoteles? Nevyspytateľný tok dejín!