|
INÝ POHĽAD: ŽENY PRO MĚNY |
INÝ POHĽAD: ŽENY PRO MĚNY |
Názov textu môže v čitateľovi evokovať dojem, že snímka Ženy pro měny režisérky Eriky Hníkovej prináša iný pohľad na tému, ako sme zvyknutí. Tomuto textu však nejde o dokazovanie takéhoto tvrdenia. Skôr o to, aby on priniesol iný pohľad na film. Nebudem sa v texte zaoberať recenziou kolegyne Kristíny Aschenbrennerovej, skôr predstavím svoje vnímanie tohto filmu, ktorý si určite zaslúži divácku pozornosť (bohužiaľ je takmer isté, že sa mu jej nedostane). Zároveň nepôjde o samoúčelné vyvracanie recenzie, ani jej degradovanie. Pôjde čisto o konfrontáciu názorov a spôsobov vnímania, ktorá môže byť pre čitateľov zaujímavá a môže otvoriť priestor pre širšiu diskusiu a vzbudiť v divákovi väčší záujem. Mojím cieľom teda v tomto texte je to, aby sa divák na film vybral do kina a bol ochotný o ňom uvažovať v kontextoch, ktoré samotné dielo ponúka. Práve v prípade snímky Ženy pro měny totiž mám pocit, že by nemala ostať nepovšimnutá v našej distribúcii, ale presne naopak. Divák by ju mal vidieť a malo by sa o nej diskutovať a premýšľať. Nielen o jej obsahu, ale aj o iných aspektoch diela ako celku. Či už je to vzťah dokumentu a mimofilmovej reality, filmárske vysporiadanie sa s obšírnou problematikou a podobne. Priestorov a možností na uvažovanie je skutočne pomerne dosť, preto sa aspoň na pár z nich pozrime. Nebudeme pritom rozoberať do detailov všetky roviny diela, o tom by sa dala napísať solídna ročníková práca. Skúsime však načrtnúť základné atribúty a problémy filmu a rozmýšľať o ich prenesení na plátno a pôsobení na diváka.
Balansovanie na hraniciach
O trende stierania a prelínania hraníc medzi filmovými žánrami a druhmi sa toho už popísalo veľa. V hranom filme dochádza k narúšaniu žánrových schém a konvencií, pričom aj vďaka tejto skutočnosti vznikajú pozoruhodné diela. Dnešný divák nemá problém prijať takéto postupy (mladá generácia už čisto žánrové filmy pravdepodobne ani nepozná, alebo sa s nimi stretáva veľmi zriedkavo). Trend stierania hraníc však nie je príznačný iba pre oblasť hraného filmu. Nachádzame ho aj v prípade dokumentu, ktorý čoraz častejšie využíva schémy a postupy ako hraného, tak aj animovaného filmu. Moderný dokument sa tak stáva divácky atraktívnejším a zároveň prináša nové možnosti nielen sám pre seba, ale aj pre diváka. O tomto trende som písal už v úvode k recenzii na Pád do ticha, preto sa nebudem viac opakovať. Ak vás zaujíma stručné načrtnutie tejto problematiky, nájdite si spomínaný text, kde sa dozviete trochu viac.
Takéto rozmýšľanie o tvorivých postupoch je v prípade snímky Ženy pro měny určite zaujímavé a to hneď na viacerých úrovniach. V texte sa budem venovať (nielen) týmto témam a pokúsim sa predostrieť zopár postrehov, ktoré sa v súvislosti s videným vynárajú.
|
|
|
Prvoplánový a lacný šok, či premyslená a hodnotná výpoveď o "stave vecí"?
Ženy pro měny sú absolventským filmom študentky katedry dokumentárnej tvorby na pražskej FAMU Eriky Hníkovej. Ako tému pre svoj film si režisérka a scenáristka v jednej osobe zvolila vplyv súčasnej spoločnosti na existenciu ženy v nej. Téma nepochybne zaujímavá, rovnako tak obšírna. Preto je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa režisérka s neľahkou úlohou, danou práve obšírnosťou samotnej témy vysporiadala. Či si z reality povyberala iba skutočnosti, ktoré sa jej hodili a vytvorila tak jednostrannú kritiku namierenú proti ženským časopisom, kozmetickým a módnym firmám a značkám, plastickej chirurgii a podobne. Alebo či tému poňala komplexnejšie, dala priestor obidvom stranám barikády, snažila sa realitu vnímať z viacerých aspektov a nie iba z toho, ktorý ona považuje za správny a pravdivý. V dokumentárnom filme je toto vari najzákladnejšia otázka, ktorou sa musí zaoberať v prvom rade sám autor a v neposlednom percipient výslednej podoby, teda divák.
Existuje veľa spôsobov, ako sa vysporiadať s touto problematikou. Nachádzame príklady filmov, ktoré už v úvode majú jasne stanovené, ako budú k svojim témam pristupovať. Často tak vznikajú demagogické diela, ktoré, samozrejme, môžu byť po filmárskej stránke riešené zaujímavo a pre diváka atraktívne. Ideálnym príkladom z posledného obdobia je americký režisér Michael Moore. Svojim filmom Bowling For Columbine veľmi striktne a jasne deklaruje svoje názory a postoje k témam, ktorým sa venuje. Nesnaží sa o objektivitu (aj keď je samozrejmé, že pojmy ako "pravda" a "objektivita" sú v kinematografii vždy značne relatívne). Vo filme zaujíma a prezentuje veľmi jasné a zaujaté stanovisko. Nie je nestranným, nezaujatým pozorovateľom reality, ktorú by nám, divákom, potom tlmočil prostredníctvom filmového jazyka. Výpovedná hodnota jeho filmu je tak relativizovaná vo veľkej miere. Čo sa však filmu nedá uprieť je fakt, že jeho filmárske riešenie je pôsobivé, atraktívne a kvalitné. Vďaka týmto faktorom sa však stretávame s nebezpečenstvom možnej manipulácie s divákom. Divák, ktorý nie je do problematiky, o ktorej Moore filmom hovorí, zasvätený, môže vďaka pútavej forme veľmi ľahko podľahnúť a prijímať fakty vo filme prezentované. Toto nebezpečenstvo je o to väčšie, že Moore si fakty vyberá, nezaoberá sa témou komplexne. Prostredníctvom selekcie útržkov reality tak jasne prezentuje svoje posolstvo (ktoré zrejme považuje za správne), neponúka však divákovi dostatočný priestor na uvažovanie. Skôr naopak, snaží sa mu vnútiť svoju pravdu, čo sa mu určite v mnohých prípadoch aj darí. U Moora tak platí známe tvrdenie, že spôsob zobrazenia určuje význam zobrazeného. Práve vďaka remeselnej zručnosti, ktorá režisérovi určite nechýba, môže s divákom ľahko pracovať a manipulovať. Či už je to vďaka animovaným sekvenciám, rozhovorom s osobnosťami ako je herec Charlton Heston, rocková hviezda Marilyn Manson, ale aj tvorcovia animovaného seriálu South Park Matt Stone a Trey Parker.
Hníková sa k svojej téme (ktorá je od Moorovej samozrejme diametrálne odlišná, no napriek tomu ju mohli postihnúť podobné problémy a nebezpečenstvá) stavia inak. Teda ak prijmeme fakt, že autorkina výpoveď má viacero rovín a úrovní, na ktorých je prezentovaná. Táto skutočnosť si vyžaduje diváka, ktorý o videnom rozmýšľa a neostáva iba na povrchu. Ako príklad môžeme uviesť scény s plastickou operáciou prsníkov. Na to, aby divák vedel oceniť kvality Hníkovej počinu, musí rozmýšľať. Nemal by riešiť iba to, že vo filme je operácia ukázaná v detailných záberoch, ale rozmýšľa aj nad tým, čo Hníková chcela povedať. Neuspokojí sa s vysvetlením, že ide o prvoplánový a lacný šok, ale pokúša sa nájsť zmysel tak naturalistického zobrazenia skutočnosti. Ak teda sme ochotní uvažovať o tom, čo vidíme a neostať iba na povrchu, odkryjú sa nám ďalšie úrovne a roviny filmu. Štruktúra Hníkovej výpovede je totiž pomerne komplikovaná na to, aby bola vhodná a prijateľná pre každého. Prijmime preto premisu takejto štruktúry a skúsme odkrývať jednotlivé roviny prezentovanej výpovede.
|
|
|
Spôsob zobrazenia určuje význam zobrazeného
Pokúsme sa aplikovať toto tvrdenie, ktoré sme použili už v predchádzajúcich riadkoch v súvislosti s Michaelom Moorom na film Ženy pro měny. Táto premisa totiž platí v prípade každého kinematografického diela, Hníkovej počin nie je výnimkou.
Hlavnými postavami sú, ako je zrejmé, ženy. Každá z nich je iná, osobitá, napriek tomu všetky žijú v rovnakej spoločnosti a snažia sa prijať jej pravidlá. Každá inak, po svojom. Pani Eva si chce plastickou operáciou prsníkov dopriať lepší pocit. Chce sa cítiť lepšie a plastická operácia je podľa jej vlastných slov tým, čo jej tento pocit dožičí. Pani Magda sa zase snaží schudnúť prostredníctvom najrôznejších techník, cvičenia, diét, rôznych prípravkov, ale aj "chudnúceho CD". Slečny Karolína a Linda, študentky vysokej školy, zase neváhajú pre dobrú vizáž a príjemný pocit s ňou spojený investovať nemalé peniaze do módy a kozmetických prípravkov. No a nakoniec mladá stredoškoláčka Zuzana skúša šťastie v modelingovej branži. Každá z týchto žien sa snaží nájsť svoje šťastie, čo je prirodzená vlastnosť hádam každého človeka. Všetci chceme byť šťastní, nielen ženy. Každá ho vidí v niečom inom a pritom veľmi podobnom, či až rovnakom. To "niečo" je ideál ženskej krásy. Ich motívy sú rozdielne. Niektoré to robia pre príjemný pocit samých zo seba, niektoré pre to, aby sa páčili druhým a niektoré len tak, aby to vyskúšali.
Na tomto mieste sa pozastavme nad viacerými zaujímavými momentmi, ktoré vo filme nachádzame. Keď sa v úvode textu stručne venujem prelínaniu medzi žánrami a druhmi v kinematografii, táto úvaha má zmysel a nachádza svoje miesto aj v našom prípade. Hníková totiž "rozpráva" príbehy. Nie pomocou hraného, ale dokumentárneho filmu, čo je určite zaujímavým motívom, ktorý stojí za povšimnutie. Každá zo žien vo filme rozpráva svoj príbeh, resp. časť svojho životného príbehu. Nejde však o bežné výseky z reality tlmočené prostredníctvom hovoriacich hláv. Príprava filmu trvala dlhšie obdobie a režisérka bola so svojimi "hrdinkami" v neustálom kontakte. Práve vďaka dlhodobej príprave sledujeme vo filme príbehy, resp. ich časti. Opäť použime konkrétne príklady. Pani Eva sa rozhoduje pre operáciu, podstupuje ju a sledujeme ju aj po realizácii jej sna. Zuzana sa rozhodne prihlásiť sa na casting do modelingovej agentúry a divákovi je predstavená prakticky celá jej cesta od lokálneho castingu v Hradci Králové, až po víťazstvo v súťaži a prvé skúsenosti nadobudnuté priamo v branži. Karolína a Linda, ako sa dozvedáme v závere, medzičasom ukončili svoje štúdia. Dochádza teda k zaujímavej situácii, ktorá tiež stojí za povšimnutie a zamyslenie, tentokrát o forme diela, nie o obsahu. Hníková príbehy, ktoré rozpráva, nepíše. Nemajú scenáristický predobraz, nevkladá do úst postáv repliky. Ona nám príbehy iba ukazuje. Prostredníctvom dlhodobého sledovania svojich hrdiniek nám predostiera nie holé komentáre skutočností, ale konkrétne osudy reálnych žien. Otázka štylizácie reality, teda spôsobu zobrazenia vo filme, tak nadobúda nový rozmer. Príbehy totiž nie sú dielom autorky, ale iba "vystrihnuté" z reality. Každá z hrdiniek nám svoj príbeh rozpovie a v závere sa pomocou titulkov dozvedáme o jeho ďalšom pokračovaní a vývoji. Vynára sa tak otázka miery štylizácie a vytvárania naratívnej línie, ktorá je typická pre hraný film. Keďže Hníková svoje témy nekomentuje, stavia sa k nim s odstupom a necháva hovoriť ženy namiesto seba, javí sa nám, že film by mal byť pomerne objektívny a realistický. Na druhej strane však aj selekciou toho, čo nechá ženy predniesť, vytvára význam diela. Ako to teda je v skutočnosti? Je Hníková demagogičkou, ktorá si vyberá to, čo sa jej hodí, aby diváka presvedčila o svojej pravde podobne, ako to robí Michael Moore bez ohľadu na to, aká je miera "objektívnej" pravdivosti jej pravdy? Alebo ide o hodnotnú výpoveď o stave vecí bez deklarácie svojho jasného stanoviska, ktoré by podsúvala divákovi?
|
|
|
Miera štylizácie reality a vytváranie demagógie
Ako som už spomenul, jedným z úskalí pri tvorbe dokumentu je štylizácia reality, ktorá sa dá využiť v prospech vytvárania demagógie. Hníková však volí inú cestu. Na to, aby tak činila úspešne, potrebuje však diváka otvoreného premýšľaniu, ktorý neostáva iba na povrchu. Dielo samotné sa snaží ukázať problematiku pomerne komplexne, v jej celistvosti, aj keď priestor 77 minút je malý na takú veľkú tému. Preto Hníková chtiac či nechtiac musí selektovať to, čo divákovi ukáže.
V recenzii na film čítame, že "Na prvý pohľad sú všetky zložky silné a pôsobivé, nie sú však ničím novým." S týmto tvrdením môžeme súhlasiť, zároveň by som ho však chcel rozvinúť. Film hovorí o veciach, ktoré poznáme. To však určite nie je jeho negatívom, či nedostatkom. Pretože konkrétne táto téma, aj keď je známa, je v ústraní. Nemyslím si, že by sa niekto z nás problematikou zaoberal výraznejšie. Iste, z času na čas sa objaví v médiách správa o tom, že tá či oná modelka trpí mentálnou anorexiou, alebo bulímiou, že sa psychicky zrútila pre svoje dynamické životné tempo a podobne. Ale tieto správy veľmi rýchlo vyšumia, pozastavíme sa pri nich maximálne na pár okamihov, keď sa o nich dozvieme. Preto výber témy je len a len kladom. Práve skutočnosť, že hovorí o veciach, ktoré poznáme, ale nezaoberáme sa nimi je jeho ďalším pozitívom.
Na tomto mieste sa konečne dostávame k problematike vysporiadania sa Hníkovej s témou. Pri dôslednejšom sledovaní filmu zisťujeme, že napriek malej ploche je pomerne komplexný a celistvý. Zobrazuje šéfredaktorku ženského magazínu, vedúce kozmetických a modelingových firiem, na druhej strane ukazuje radikálne odporkyne týchto inštitúcii v podobe členiek anarchofeministického hnutia. Sledujeme teda obidva póly, pričom stredobodom Hníkovej záujmu sú ženy, ktoré figurujú niekde v strede. Ženy, čo sa aktívne nepodieľajú na výrobe módnych odevov či kozmetických prípravkov, alebo na príprave ženského magazínu. A zároveň nie sú ani radikálnymi a extrémistickými odporkyňami životného štýlu prezentovaného druhou stranou. Nachádzajú sa uprostred tohto antagonizmu a samy si volia svoj život. Hníková teda nezobrazuje problematiku čiernobielo, nestavia proti sebe len dva extrémy, ale ukazuje aj široké spektrum nachádzajúce sa medzi nimi. Nekritizuje konanie a zmýšľanie žien v pozíciách, ktoré môžu ovplyvňovať zmýšľanie a konanie množstva ďalších žien. Jednoducho ho ukazuje bez výrazného pridávania či podsúvania svojich názorov. Premýšľavý divák si tak má možnosť vytvoriť svoj názor sám. Môžu za to aj výpovede hlavných predstaviteliek, ktoré sme spomínali. Nie sú nám totiž ukázané iba ich skutky, ktoré by sme bez uvažovania mohli veľmi jednoducho odsúdiť. Sú nám predostreté ich motivácie a vysvetlenie ich konania. Aj prostredníctvom tohto momentu sa Hníková vzdáva funkcie komentátora a stavia sa do funkcie pozorovateľa a ukazovateľa skutočnosti. Preto keď sledujeme Karolínu a Lindu prechádzajúce sa v nákupnom stredisku po butikoch a parfumériách, neodsudzujeme ich. Dokážeme totiž pomerne ľahko rozlúštiť, že na tom nie je nič zlé a Hníková z toho nerobí zbytočnú vedu. Je pochopiteľné, že žena sa snaží vyzerať dobré (v konečnom dôsledku aj chlap, ale o ňom tento film nehovorí). Film ukazuje to, že jediným negatívom takéhoto zmýšľania je, keď sa stane zmyslom života. Teda keď sa stane primárnou hodnotou. Cieľom a nie prostriedkom. Ambivalencia tohto faktu je zrejmá a vo filme je dostatočne zreteľne prezentovaná. Hníková tým pádom nevytvára demagógiu. Snaží sa poukázať na viacero aspektov a podať tak správu o stave vecí a nie o svojom vnímaní.
Je samozrejmé, že žiadnemu dokumentu ani akémukoľvek inému kinematografickému (a vlastne umeleckému) dielu sa nikdy nepodarí byť stopercentne objektívnym a pravdivým. Už len preto, že podstata kinematografie spočíva v dichotomickej jednote prezentácie a transformácie reality do filmového diela. Možno sa však pokúsiť ukázať divákovi tému, ktorú si zvolíme bez predkladania a vnucovania svojich kritických komentárov, názorov a postojov. Môžeme divákovi ukázať čo najširší výrez reality týkajúci sa danej témy, aby dostal priestor na uvažovanie a zaujatie vlastného postoja. Myslím si, že Erike Hníkovej sa podarilo nakrútiť film, ktorý tieto atribúty spĺňa a radí sa tak k mimoriadne zaujímavým a kvalitným príspevkom nielen na danú tému, ale aj ako podklad na rozmýšľanie o dokumentárnom filme.
Zámerom tohto textu bolo predostrieť zopár podnetov týkajúcich sa filmu a vzbudiť v divákovi záujem nielen o snímku samotnú, ale aj o diskusiu o nej. Dúfam, že text splnil svoj účel. Na záver by som už pridal iba výber ocenení, ktoré film dostal a ktoré sú aspoň čiastočným ukazovateľom jeho kvalít:
- Cena divákov na 7. Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jihlava 2003.
- Maxim za producentský počin a čestné uznanie v kategórii Najlepší film festivalu na Festivale Famu 2003.
