VRÁŤME KINÁM HAPPYEND

V súvislosti s touto akciou, by sme vám radi ponúkli náš názor na zážitky, ktoré kino prináša nám...

Michal Michalovič
Návšteva kina umocňuje zážitok z videného filmu (v porovnaní s domácimi podmienkami). Nemyslím teraz len technickú stránku, dnešné domáce systémy sú schopné pomerne veľmi kvalitnej reprodukcie. So sledovaním filmov v kine je pre mňa spojený akási atmosféra, kedy vstupujem do prítmia kinosály a nechávam všetko ostatné za dverami. Túto atmosféru si osobne nedokážem predstaviť nikde inde ako v kine, preto uprednostňujem takéto sledovanie filmov. Iste, druhý alebo x-tý krát už nemám problém pozrieť si film aj inde ako v kinosále, ale na prvý krát sa snažím vychutnať si ho na tom "neobvykle veľkom monitore" ako bolo strieborné plátno nazvané pánom šéfredaktorom ;-) Preto na kino a jeho (pre mňa) čarovnú a magickú atmosféru nedám dopustiť. 

Jano Hušták
Niektorí ľudia, čo do kina nechodia, tvrdia, že prežívať cudzie životy je strata času a radšej sa venujú tomu svojmu. Ja mám však pocit, že kus cudzieho života, ktorý si zažijem v prítmí kinosály, sa celkom prirodzene zaradí medzi moje spomienky a stane sa súčasťou môjho vlastného príbehu. Zaručene to funguje, ak daný film za niečo stojí. Aj po niekoľkých mesiacoch od snímky Stratené v preklade mám pocit, že som bol na výlete v Tokiu, a aj po niekoľkých rokoch si pamätám jazdu na ľadovci v Dobe ľadovej tak, ako keby som tam naozaj bol. Nie, nemám problémy rozoznať fikciu od reality, ale veda čoraz viac potvrdzuje, že spomienky nie sú ani tak záznamom, ako skôr subjektívnou rekonštrukciou minulosti. Preto nemám problém čerpať energiu a nápady z cudzích životov. A prečo chodiť na film do kina? Nikde inde nie je zážitok z príbehu taký silný - už len fakt, že DVD prehrávač má tlačidlo Pause, niekoľkonásobne znižuje dopad filmu (aj keď sa tlačidla Pause po celý čas ani nedotkneme) a preto je kino nenahraditeľné.

Adrián Žiška
Prečo mám rád filmy v kine? Jednoznačne pre atmosféru, ktorú vytvára nielen technika sprostredkujúca obraz a zvuk, ale hlavne aj ostatní diváci v sále. Je pravda, že dnes sa stále väčšia skupina divákov chodí do kina hlavne precpávať pukancami, ako vychutnať si samotný film a že aj tá technika, resp. ľudia za ňou stojaci, majú v obľube "obohacovať" kultúrny zážitok diváka o nechcené vedľajšie efekty, ale aj tak to pozitívne z kolektívneho sledovania filmu u mňa zatiaľ pretrváva. Nikdy nezabudnem na to, ako na prvej projekcii Jurského parku spadla nad Tyranosaurom sánka na zem takmer každému divákovi v sále. Rovnako vyplazené jazyky, vzrušením olizujúce plátno pri matrix-ovskom bullet-time roku Pána 1999 je zážitok, na ktorý sa nezabúda. Podobne je na tom aj spomienka na hrobové ticho, keď v závere Sedem detektív Sommerset otvoril vo finále balíček od poslíčka... a tak ďalej až do nedávnej minulosti, kedy nadpozemský hlas Galadriel načal históriu vojny o prsteň a moje telo sa dostalo do tri hodín nepretržite trvajúcej extázy... . Toto sú tie okamihy, ktoré ma dokážu vždy spoľahlivo prilákať do prítmia milujúcej kinosály a tešiť sa z ďalšieho vyrozprávaného príbeh vďaka tomu nádhernému vynálezu nazvaného "film" a "kino". Takže žiadne také ako "česť ich pamiatke", ale rozhodne "nech žijú na veky vekov. Amen".

Kristína Aschenbrennerová
Už si ani nespomínam, kedy som začala chodiť s otcom do kina. Spomínam si ale na všetky "detské horory", ktoré som videla (a ktoré moja sestra takticky prespala): Princ Bajaja, Mahuliena zlatá panna, Putovanie za rozprávkou.. Neskôr som ich videla v telke. Pamätala som si, čo ma na filmoch desilo, keď som ich videla prvý krát a čakala som podobný efekt. Prišiel, ale bol oveľa slabší. Možno to bolo tým, že som bola o nejaké 2-3 roky staršia. Možno tým, že som vedela, že sa budem báť a pripravila som sa na to. A možno to bolo tým, že v obývačke bolo predsa len viac svetla, drak bol oveľa menší a tichší. Podobné zažívam dodnes. Dôvody sú pravdepodobne tie isté. Filmy, z ktorých som v kine nadšená, mi doma pripadajú iné. Slabšie. Farby a dlhé jazdy kamery tak nevyniknú, detaily sú ešte menšie, zvuk je slabší (susedia). A to nehovorím o prípadnom orezávaní formátu. Keď sedím v kine, obklopuje ma tma (ak nezabudnú zhasnúť), je ľahšie pozerať len pred seba, na plátno a nechať sa pohltiť obrazom a zvukom. Áno, má to aj svoje nevýhody - neviete, kto si sadne pred vás, za vás, vedľa. Koľko dávok pukancov alebo tacos počas filmu schrúme a aké iné vynálezy použije, len aby znepríjemnil filmový zážitok. Ale povedzme si otvorene: to nie je chyba kina, ale divákov. Žiaľ, už si zvykám, keďže musím. A aby ste vedeli, nenechám sa odradiť! Kedysi bolo kino pre mňa sviatkom. Potom príležitosťou nebyť doma a flákať sa s kamarátkami. Dnes? Dnes je miestom, kam chodím rada. Pre atmosféru. Pre pocit, že film je len a len pre mňa, hoci okolo sedí pár ďalších ľudí, ktorí si môžu povedať to isté. Plus, keď som v kine, nik ma nenaháňa umývať riady, vysávať, umývať dlážky :).

Matej Oravec
Ak sa dobre pamätám, tak tým prelomovým filmom bol pre mňa Leon. Bol to prvý film, ktorý som videl v kine dvakrát. Vtedy som si uvedomil aké neuveriteľné čaro má kinosála. Najväčšiu radosť mi spôsobovali trailery pred filmom a keďže som chodil do kina často, vedel som si rýchlo zapamätať dôležité hlášky, ktorými som potom ohuroval spolusediacich. Moja priemerná návštevnosť kina bola 8 krát do mesiaca. Bola… Prečo sa teraz do kina dostanem tak raz do týždňa? Nie je to preto, že by som nechcel, nie je to ani preto, že by som na to nemal peniaze. Ani preto, že by som si filmy púšťal na počítači. Je to jednoducho preto, že zrazu prišli iné povinnosti. Ale na druhú stranu, teraz je pre mňa návšteva kina sviatkom. Snažím sa vstúpiť do kinosály ešte pre začiatkom reklám a trailerov, aby som si vychutnal to ticho, ktoré zavládne po tom, ako sa stlmí svetlo a veľké biele plátno začne hrať všetkými farbami a ja sa na dve hodiny dostávam do iného sveta. Preto mám kino rád.

Ľudmila Ontkaninová
Milujem kino! - mohla by som zhodnotiť dvoma slovami. Kino je miesto, kde pre mňa prestáva existovať vonkajší svet, som len ja a film, ktorý ma pohltí. Televíziu takmer nepozerám (považujem ju za žrúta času), a domáce kino, čo ako kvalitné, ma neprinúti sedieť pred obrazovkou. Jedine v kine sa dokážem uvoľniť, neodbiehať,  a dve hodiny venovať filmu, ktorý nie je prerušovaný trápnymi reklamami (žiaľ občas mobilmi). Milujem filmy v origináli na veľkom plátne s kvalitným zvukom. Viem, že to dokáže v dnešnej dobe ponúknuť aj dobré domáce kino, ale nedokáže sprostredkovať tú atmosféru, keď sa množstvo párov očí súčasne díva na to, čo sa deje na plátne. Tú spontánnosť, vzrušenie, šepot, tú jednoliatosť divákov, ktorých reakcie môžu byť rozdielne alebo ako jeden, to dokáže sprostredkovať len kino.

Filip Šustek
Keď mám povedať, prečo mám rád kino, musel by som nevyhnutne otvoriť pandorinu skrinku vlastnej pamäte, čo by som spravil len veľmi nerád. Pôvodné dôvody nakoniec teraz nie sú až také podstatné, dôležité je skôr to, prečo rád chodím do kina aj dnes, keď si môžem ktorýkoľvek film vychutnať v pohodlí domova mnohokrát ešte pred premiérou a nemusím sa tlačiť v sedadle tmavej miestnosti. Citujúc slogan môjho obľúbeného béčka: "Size DOES matter!". Na veľkosti záleží, pokiaľ hovoríme o filme, tak je to dvojnásobná pravda. Odhliadnuc od tých prízemných dôvodov (ako, že je tá istá explózia na veľkom plátne jednoducho omnoho väčšia, než v televízore;)), sú mojím hlavným dôvodom emócie. Táto najpodstatnejšia zložka filmu, médium cez ktoré sa spájame so svetom "za" plátnom, je v plnej miere dosiahnuteľné len v kine z čisto pragmatických dôvodov. Keď mám spolu s hrdinom prežívať jeho radosti, starosti a strachy, potrebujem aby som príbeh vnímal pokiaľ možno nerušene, tzn. aby som v zornom poli mal len príbeh a nie stenu mojej obývačky s televízorom - práve veľké plátno je prostriedkom na odbúranie nežiadúcich vnemov pri sledovaní filmu. Nehovoriac o tom, že filmári svoje diela vytvárajú s tým, aby tvorili súdržný audiovizuálny zážitok, ktorý sa inde ako v kinosále dosiahnuť nedá. Istotne by sa našlo mnoho oveľa poetickejších dôvodov, pre ktoré sa oplatí kiná stále navštevovať, tieto pragmatické dôvody sú však minimálne rovnako podstatné (tak verím, že na technickejších z vás/nás zapôsobia ako vábnička do kina:)).

Peter Konečný
Pred šiestimi rokmi, kedy som sa začal filmu venovať viac ako je zdravé, som chodil do kina asi 4-5 krát do týždňa a na neznámej webovej stránke som písal recenzie na všetky u nás distribuované filmy. Bolo to obdobie úplného fanatizmu, a to aj v menšej miere trvá dodnes. Prečo je to tak? Proste film je pre mňa úžasným svetom, do ktorého nesmierne rád vstupujem. Priznám sa však, že mi nesmierne vadia ľudia, ktorí sa do kina chodia najesť a porozprávať, a tak sa pokiaľ možno vyhýbam premietaniam v multiplexoch v tých najvychytenejších časoch. Cez túto chybičku krásy považujem kino za kultúrny stánok, kde ak sa stretnú kultúrni ľudia, vzniká nezabudnuteľná atmosféra. Ideálny stav: veľa kín, primeraná cena lístka a veľa kultúrnych divákov.