ROZHOVOR S BENICIOM DEL TOROM

Ostali Robert Rodriguez a Frank Miller verní svojej vízii? Vydaril sa film tak, ako vám ho popisovali?

Áno, úplne. Možno aj viac. V podstate povedali "spravíme z komiksu film" a, poviem vám, sledovali komiks riadne zblízka, a to aj napriek použitiu živých hercov. Azda by to bolo vernejšie, keby spravili kreslený film, ale vďaka obsadeniu živých hercov ostali tvorbe Franka Millera skutočne verní duchom a dušou.

Vo filme je pamätná scéne s vašou postavou a Dwightom v podaní Clivea Owena, kde vám z čela trčí hlaveň pištole. Aký to bol pocit?

Úprimne povedané, necítiť to (smiech). Nechcem okolo toho nejako chytračiť. Jednoducho to necítite. Je čudné, keď to vidíte na plátne a myslíte si "áno, ten deň si pamätám..." Ale ľudia čo robili mejk-ap sú super, spravia z toho bezbolestnú záležitosť a prilepia to rýchlo a pevne a tá vec bola na mojom čele celý deň, kedy sme to natáčali, a ani trochu nepovolila.

Bolo natáčanie tých scén naozaj zábavné?

Ó áno, v jednej chvíli tam sedeli Quentin Tarantino, Robert Rodriguez a Frank Miller, okolo nás bolo zelené plátno a nebolo tam ani auto, sedeli sme na krabiciach od jabĺk a mali sme tam volant a iba som pozrel na Cliva a on na mňa a začal sa proste smiať. Pretože preňho to bol ten herec, s ktorým hral, čo mal na hlave takú ranu (naznačí svoju tvár) a obaja sme sa rozosmiali, nevedeli sme to udržať. A potom sme ledva dokončili jeden tejk, bolo to jednoducho zábavné.

Vďaka mejk-apu, ktorý máte kvôli postave na sebe, vyzeráte úplne inak. Pomáha to pri práci alebo prekáža?

Myslím že to pomáha v tom zmysle, že sa môžete skryť, viete. Vo väčšine filmov platí, že menej je viac, no v tomto prípade je vlastne viac viac. Alebo dá sa to tak zariadiť. Čiže natáčanie tohto filmu s mejk-apom a ostatnými vecami mi pomohlo, pretože je to ten typ filmu.

Ako pristupujete k výstavbe postavy?

No, v tomto som chcel rozprávať ako Tom Waits, ale nakoniec to znie ako Michael Wincott, môj kamarát, a tak som mu zavolal a povedal mu 'Michael, je mi ľúto, stalo sa, že vyznievam trochu ako ty, ale nie naschvál...' pretože má veľmi osobitý hlas, skvelý hlas, takže rozprávam trochu ako on. Ale všetko to vyplýva zo scenára, to je rozhodujúce, scenár je najdôležitejší, aspoň pre mňa. A z neho sa snažíte vytvoriť nejaké stvárnenie danej postavy.

Ste fanúšikom žánru noir?

Hej, myslím, že Frank Miller má veľa z Daishella Hammetta, viete, tvrdý jazyk od mužov i žien, osudové ženy, tým všetkým sa Millerova tvorba hemží, a je tiež veľmi ovplyvnený Raymondom Chandlerom.

A čo technická stránka filmu? Rušilo vás zelené plátno, alebo ste k nemu pristupovali ako k niečomu, s čím sa treba jednoducho zžiť?

To musíte len skúsiť. Teda, možno ma to rušilo takých 15 minút, ale nakoniec si na to zvyknete a je to trochu ako robiť divadelnú hru, kde nie sú žiadne rekvizity. Viete, môžem byť napríklad v hre, kde sa mám nachádzať v Central Parku, ale žiadny park tam nie je, nič tam nie je, ale ja sa aj tak pozerám na stromy. Takže bolo to také podobné.

Čo vás na Sin City priťahovalo?

Na začiatku bol pre mňa najväčším ťahákom Robert Rodriguez, viete, vlastne som ho stretol na jednom večierku. Vedel som, kto to je, a poznal som jeho filmy a on ku mne prišiel a povedal 'hej, nestrihaj si vlasy...' A ja si vravím 'OK, čo tomu chlapovi je...' Viete, akože čo to vlastne malo znamenať? A na druhý deň mi zavolá a stretneme sa a on si otvorí laptop a už mal natočenú prvú sekvenciu, ktorú vo filme vidíte. Pozrel som si to a povedal som "Nuž, nepoznám knihu Franka Millera, ale rátaj so mnou," pretože to vyzeralo na pekné dobrodružstvo. Na druhý deň som sa s ním stretol, išiel so ho pozrieť a tú úvodnú sekvenciu už mal natočenú - som už v branži dlho a vedel som, že je na stope niečoho výnimočného, niečoho unikátneho. A tak som povedal "áno, mám záujem..." a potom som dostal knihu Franka Millera The Big Fat Kill, prečítal som ju a zavolal som mu a povedal som mu "OK". Celé plánovanie trvalo päť dní, nie viac.

Je násilie vo filme podľa vás menej znepokojivé tým, že ide o sfilmovaný komiks?

Z môjho pohľadu áno. Stačí keď si pozriete Road Runnera, ako stále padá z útesov, a Toma a Jerryho, ako jeden z druhého stále vytrieskavajú dušu. Tak toto je svojim spôsobom podobné, aspoň pre mňa. Je to zveličené násilie, nie reálne.

Koho predstavuje vaša postava z hľadiska príbehu?

Podľa mňa je to niekto, kto zabudol, odkiaľ pochádza, dosiahol úspech a obrátil sa proti všetkému, čo zosobňoval. Bol to hrdinský policajt, získal všetku tú moc a zabudol na veci, ktoré predstavoval, a jednoducho si navykol na čoraz viac moci a, áno, je to zloduch. Taký nesympatický chlapík, čo sa dostane na vrchol a zabudne, odkiaľ vyšiel.

Podľa Roberta ste si vyžiadali nejaké protézy. O čo išlo?

Frank Miller nie je len spisovateľ, on je aj výtvarným autorom knihy, takže kresby Jackie Boya mali trochu ostrejšie črty než moja tvár. Robert pracuje so skupinou K and B a oni robia skvelé protézy a povedal som "pozri, keď máme tých najlepších, prečo to neskúsiť..." a Robert súhlasil. Tá tvár sa mi dosť páči (smiech). Pamätám sa, keď sa zjavil Quentin Tarantino, že sa mu tiež páčila...

Podarilo sa vám pracovať so všetkými tromi režisérmi vrátene Quentina v tej sekvencii, ktorú robil on. Vraj bol trochu nervózny z niektorých technológii a zo zeleného plátna...

Áno, bol. Viete, Quentin je živel a keď prišiel, Quentin Tarantino sa hneď stal hlavnou hviezdou na pľaci, a je proste fakt dobrý. Všetky nápady, čo nastolil, sme sa hneď pokúšali uskutočniť.

Dialógy sú takmer bezo zmeny prenesené z komiksov. Ako sa s nimi pracovalo?

Myslím, že fungovali veľmi dobre. Ale je to založené na knihách a tam sa hovorí a hovorí a hovorí, kým v skutočnosti by sa možno toľko nerozprávalo. Ale podľa mňa sú dialógy skvelé, má to veľa z Daishella Hammeta alebo Philipa Marlowa. Je to veľmi podobné, návrat k tým noir filmom zo štyridsiatych rokov. Snažili sme sa udržať dialógy čo najviac priamočiare.

Akú výzvu predstavoval pokus o prenos komiksu na filmové plátno rámik po rámiku?

Viete, to je zaujímavé, pre mňa to bolo ako mať cestovný plán toho, čo chcete spraviť. Bol to takmer do posledného kroku presný záznam konania mojej postavy. A Robert chcel ostať knihe naozaj verný, nechcel objavovať iné veci. A keď máte scenár, zvyčajne zábery nevidíte, ale len o nich čítate, takže ja mám predstavu, on má predstavu, každý má inú predstavu o tom, ako to bude vyzerať, no tu bola predstava na papieri, a tak sme ju jednoducho sledovali tak verne, ako sme vedeli, a neodchyľovali sme sa. Mali sme dobré podklady a to som vedel už od samého začiatku.