HISTÓRIA DAVIDA CRONENBERGA

Cronenberg je zaujímavý aj tým, že ako jeden z mála režisérov dokázal aspoň ako-tak postaviť na rovné nohy kanadskú kinematografiu. V tej dobe, podobne ako v Austrálii, nebola Kanada práve ideálnou krajinou na nakrúcanie filmov. Ak aj nejaké vznikali, nestáli za nimi nadaní filmári. Často ale filmové médium slúžilo na rôzne pokútne kšeftovanie s daňami. Skrátka, producenti filmy platili len preto, aby si nahrabali do vreciek; o ich distribúciu im takmer vôbec nešlo.

Cronenberg si väčšinou píše aj scenáre, ale jedná sa prevažne o adaptácie. Crashu síce napísal scenár David osobne, ale podľa románu J. G. Ballarda. Pavúk vznikol podľa knihy Patricka McGratha (a scenár si aj dotyčný sám napísal), najnovšia História zase podľa komixového románu Johna Wagnera & Vince Lockea. Vyberá si príbehy, v ktorých vystupuje charizmatický jedinec (prevažne mužského pohlavia), ale čoraz viac sa prepadá do vôd, z ktorých už nemá šancu vyplávať tak, aby bol jeho život zase taký, aký bol predtým. Každému, snáď aj Jimmymu Smithovi, musí byť v určitej chvíli jasné, že aj keď naozaj vidí do budúcnosti a je teda zrejmé, že nemôže konať inak (lebo nie je ľahostajný voči svetu navôkol seba), nemôže sa to preňho skončiť dobre. Sympatický, aj keď jemne arogantný Seth Brundle zase dostáva do vienka, vďaka muche v teleportačnom zariadení, obdivuhodné schopnosti. Zlepšujú sa mu zmysly, jeho fyzická kondícia je obdivuhodná (dokáže pri pretláčaní rukou súperovi zlomiť končatinu, ale to sem neťahajme). Postupne sa ale po fyzickej stránke mení natoľko, že jeho život v našom svete je samozrejme nepredstaviteľný.

Začínal v polovici 60. rokov prevažne televíznymi filmami, mnohé z nich boli naviac ešte k tomu aj krátkometrážne (Don Valley, Fort York). Ich stopáž sa ale pomaly zvyšovala a napr. už čiernobiele Stereo (1965) išlo cez hodinku filmového času. Na nich sa nepodieľal iba ako režisér, ale v duchu „urob si sám“ stál i za kamerou a strihom. Do dnešnej doby sa David nerád na filme podieľa iba ako režisér; často pracuje aj na scenári a produkcii. (A keď už sme pri tom, čo kto robí,  kostýmy máva na starosti jeho sestra Denise.) Tieto staršie kúsky bežný divák ale nepozná. Pravdou je, že bežný divák pravdepodobne nepozná (radšej) ani väčšinu jeho už „slávnej“ tvorby. Zopár filmov, možno až dva, síce videl, ale meno ich režiséra si dobre zapamätal a odvtedy sa mu úspešne vyhýba. Nie, naozaj David nie je komerčným režisérom. Každopádne, k týmto starším filmom majú problém dostať sa aj jeho fanúšikovia. Asi tak, ako k „domácej tvorbe Paula Verhoevena, čo si budeme nahovárať. Ak človek nemá známosti na najneuveriteľnejších miestach, táto časť tvorby oboch pánov filmárov preňho ostáva ukrytá. Je to tak lepšie?

Prvým známejším filmom sa pre tohto osobitého filmára stáva kultový horor Shivers. Ostatne, ako to býva u kontroverzných filmárov, väčšina ich tvorby získava prívlastok kult, aj keď ich ne-fanúšikovia sa s tým nie a nie zmieriť a najradšej by dotyčných zahrabali pod čiernu zem, aby už bol konečne pokoj. To tu ale riešiť nebudeme, nemáme totiž po ruke psychiatra. Spomenutý krvák bol o tom, ako nechutná vec (slušnejší diváci ju prirovnávajú k červovi, tí, čo neradi chodia okolo horúcej kaše, hovoria o... o... ehm) šíri svoje šialenstvo v bytovom komplexe prostredníctvom jeho obyvateľov. Koncom 70. rokov (predtým nakrútil napr. Rabid s porno herečkou Chambersovou; porno hercov poobsadzoval aj do svojho nasledujúceho filmu, Fast Company, z prostredia automobilových závodov) sa vracia v plnej sile ďalším majstrovským kúskom (The Brood), ale masový úspech zaznamenáva až klasickým hitom Scanners. Áno, to je to, v čom ľuďom vybuchujú hlavy. Film sa dočkal niekoľkých pokračovaní, David už ale nerežírovala ani jedno. Po tom, čo v snovom – a viac menej prvom jeho filme, ktorý zobrala kritika na milosť - Videodrome terorizoval Jamesa Woodsa (všimnite si, že len v málo jeho príbehoch existuje to, čo si predstavíme pod slovom realita), prišiel na rad Christopher Walken ako Johnny Smith, bežný, ničím výnimočný učiteľ. David sa totiž s odvahou a chuťou chopil adaptácie paranormálneho thrileru Stephena Kinga Mŕtva zóna v produkcii Dina De Laurentisa. Je to o chlapíkovi, ktorý sa po niekoľko ročnej kóme prebudí s darom. Alebo prekliatím? Vidí budúcnosť. A keď uvidí, ako istý Stillson (Martin Sheen), budúci prezident USA, rozpúta vojnu, nezostáva mu nič iné, len spáchať atentát.

Mucha, ďalšia jeho nakladačka a nápor na divákove nevry (a hlavne žalúdok), je pomerne dobre známa aj „normálnemu“ publiku. To ju videlo raz a repríza nebola nutná. Úplne stačila scéna, v ktorej hrdina, ambiciózny vedec Brundle (Jeff Goldblum), objaviteľ teleportácie, vyvracia na tuhé jedlo kyselinové šťavy, aby zmenilo skupenstva  a potom ho mohol vychlípať (ach, nespomenul som, že ju nemôže zjesť preto, lebo mu vypadali dôsledkom mutácie všetky zuby... ale nemajte strach, to až po tom, čo mu z prstov zliezli nechty). A pritom to bol, ak prižmúrime všetky štyri oči, príbeh lásky o obetavom princovi (John Getz), zachraňujúcim krásnu pannu (Geena Davisová) zo strašidelného zámku obludy. Film so šokujúci maskami bol v tejto oscarovej kategórii odmenený zlatou soškou. O tom, že na nakrútenie takejto "úchylovčiny" treba talent, sa potvrdilo o tri roky neskôr – sequelom v réžii Chrisa Walasa a v hlavnej úlohe s Ericom Stoltzom ako „synom muchy“. Nečudo, že po sérii takto ladených filmov začínal byť David čoraz častejšie označovaný ako hororový režisér. Nebránil sa tomu; veď keby naznačil, že svoje filmy myslí vážne, dostal by v tom lepšom prípade nakladačku výsmechu. S 80. rokmi sa rozlúčil Príliš dokonalou podobou s dvojčatami (gynekológmi!), stvárnenými Jeremym Ironsom. Na tom, že sa jedná o adaptáciu knihy „Twins“ od Brai Wooda a Jacka Geaslanda, by ešte nebolo nič čudné. Zaujímavo však pôsobí informácia, že príbeh vznikol na základe skutočných udalostí.

Prišla dvojica ďalších zdravo rozporuplných diel. Fantazmagorický Nahý obed bol adaptácia natoľko kontroverznej knihy Williama Burroughsa, že strávila veľa rokov zavretá v pohoršenom trezore. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o príbeh, v ktorom likvidátor hmyzu (Peter „RoboCop“ Weller) strávi väčšinu času v tripe a do príbehu vstupuje chrobač, dá sa bez výčitiek svedomia povedať, že Davidov najbližší film, M. Butterfly,  je absolútne normálnym filmom. Až na to, že hrdina (znova Irons, teraz ale už v úlohe diplomata) sa zamiluje do krásnej Číňanky Song Liling a tá má jedno malé tajomstvo. Ale čo na tom, dôležitá je predsa láska. V polovici 90. rokov prišiel rozporuplným filmom Crash. Ak si ho zmýlite s vianočnou emočnou sladkosťou z roku 2004 od Paula Higginsa a pustíte to svojej rodine, aby si trochu poplakali, pravdepodobne si poplačú. Ale na vašom pohrebe. Vo filme z roku 1996 hrdinov (Holly Hunterová, James Spader) zblíži autohavária a navždy im zasiahne do života v tom smerom, že ich začne vzrušovať. Doslovne. Áno, máme na mysli ten film, kde jedine orgazmus počas autohavárie rovná sa dobrý orgazmus. Crash by sa dal ale prijatím, či skôr neprijatím, prirovnať k Verhoevenovmu Showgirls. Ani fanúšikovia režiséra skrátka príliš nechápali, o čo mu akože išlo.