PROFIL: TERRY GILLIAM

O tom, že Gilliam sa nemieni v živote živiť rukami, potvrdil už v 60. rokoch. Vtedy sa už ako študent dostal do časopisu Fang. Po doštudovaní a odchode do Veľkého jablka sa registruje ako člen redakcie iného časopisu, Help, špecializujúcim sa na satiru ohľadom politiky (Gilliam študoval, okrem fyziky, aj politické vedy na Occidental College). Že má túlavé topánky, sa začínalo potvrdzovať čoraz častejšie. Po troch rokoch, strávených v Help, odchádza do Európy. Odtiaľto ho cesta zavedie zase do rodnej Ameriky, ale už po roku (vyplnenom prácou pre sféru reklamy – ešte aj dnes občas nakrúca reklamy; ako vraví, nemá ich rád, ale dobre platia) si uvedomuje, že pobyt v Amerike mu nerobí dobre a odchádza do Veľkej Británie. Koncom 60. rokov sa tu stretáva s piatimi Angličanmi (Cleese, Jones, Palin, Chapman a Idle). Následne už piati Angličania a jeden poangličtení Američan dali dokopy herecký spolok Monty Python´s Flying Circus. Televízia BBC poskytla tomuto „Lietajúcemu cirkusu“ šancu na vlastnú rovnomennú televíznu reláciu. Na tomto programe, kde Gilliam obsadil o.i. post ilustrátora slávnych animovaných „predelovačiek“, pracovali tri roky a výsledkom je cirka 40 dielov. 1974 ešte pribudlo ďalších šesť, ale už bez Cleesea. Zaujímavosťou je, že až po rokoch získali Pythóni kultový štatút. Dnes sú perlou britskej televíznej zábavy. Dôstojne sa im vyrovnal snáď už len Mr. Bean. Poznávacím znakom tohto „seriálu“ dodnes zvykne bývať, že neskúsený divák, náhodne sediaci v nesprávny čas pred TV obrazovku, iba zíza a spodná čeľusť mu každou minútou klesá nižšie a nižšie.

A práve jeho účinkovanie u Pythónov má za následok, že ak aj do kín uvedie nejaký svoj nový film (čo sa stáva tak raz za niekoľko rokov), málokedy sa nájde niekto (z divákov aj kritikov), schopný nespomenúť v jednej vete slová „Terry Gilliam“ a „Monty Python“. On sám dnes hovorí, že ho otázky na túto tému začínajú pomaly ale iste unavovať, na strane druhej priznáva, že nebyť Pythónov, zrejme by dnes nebol tam, kde je. Gilliam bol jediným Američanom v skupine a jedným z dvoch Terryov, pričom ako hovorí, „iba osoba s menom Terry mala právo režírovať“. Čo je pri spätnom pohľade skutočne pravda; nikto iný zo skupiny, okrem Terryov, nerežíroval. (Aj keď je nutné povedať, že šéfom nebol nikto.) Samotný Gilliam sa v tejto bande (povestnej nie iba tým, že len čo ju niektorá scéna prestala baviť, bez mihnutia oka ju v tej chvíli ukončili, ale aj tým, že každý hral hneď niekoľko postáv – napr. v Živote Briana si oni šiesti zahrali desiatky postáv) preslávil predovšetkým povestnými animáciami, ktorými boli popretkávané jednotlivé výstupy. Povestné aj tým, že mali buď stovky point alebo žiadnu; to závisí na každom divákovi osobe. Pythónovský fanúšikovia na spolu obdivujú zo všetkého najviac možno práve to, čo je veľkým umením – že skončili v najlepšom. S Gilliamom sa ale tieň Pythónov ťahá dodnes; aj keď sa jedná skôr už len o úsmevné, nostalgické spomienky. Aj samotní Pythóni sa však kvalitne postarali o to, aby bolo jednotlivých členov pomerne ťažké oddeliť od celku. Postupne prešli z televíznej obrazovky aj na plátna kín. Spustil to Something Completely Different, nasledovali Zlodeji času, Svätý grál (ten režírovali obaja Terryovia) alebo šialený ježišovský opus Život Briana (režíroval iba Jones). Tieň Pythónov za sebou vláčili aj detskejšie ladené filmy Jabberwocky (podľa básne Lewisa Carrola) a Žabiakove dobrodružstvá. Prívesok „montypythónčina“ získala aj Ryba zvaná Wanda a jej razantne voľné pokračovanie Fierce Creatures. Svedkom posledného „klasického Pythóna“ (t.j. objavili sa v ňom všetci šiesti) bol Zmysel života z prvej polovice 80. rokov, ocenený v Cannes zvláštnou cenou. Za pythónčinu býva pokladaný aj Gilliamov kraťas The Crimson Permanent Assurance z roku 1983, považovaný za akýsi prequel k nasledovnému Zmyslu života.

Dlho trvalo, kým Gilliam vykročil z tohto tieňa. Terry nakrúca nečasto; jeho filmografia, majúca počiatky koncom 60. rokov, dodnes nečíta ani 15 kusov. naviac, treba ju deliť na dobu „pred“ a „po“ Monty Python. Definitívne sa mu to podarilo až vďaka totalitnej orwellovčine Brazil, čo je film, dráždiaci svojou nabitou fantáziou. Gilliamovým poznávacím znakom ako režiséra sa do budúcnosti stali práve takéto filmy - nabité nápadmi a víziami, zároveň ale ťažko oslovujúce bežného diváka, od úvodu neochotného pristúpiť na hru. Brazil potvrdil, že jeho režisér urobí veľa preto, aby hollywoodska herecké ikona bola v jeho filmoch na nepoznanie. Asi je to hanba, ale priznám sa vám, že až vďaka záverečným titulkom som zistil, KOHO hral De Niro. Gilliam si ohľadom tohto filmu ale vytrpel svoje. Nakrúcal ho totiž pre renomovanú spoločnosť Universal Pictures. Tá keď výsledný tovar uvidela, bola natoľko zhrozená, až ho zakázala odpremiérovať – a k zmene názoru bola prinútená až kvôli súdnemu procesu. A pritom mal film napokon u kritiky úspech – odmenila ho nomináciou na Oscara (najlepší scenár). Gilliam je nepredvídateľný. To potvrdil aj párikom filmov, nakrútených od polovice 80. rokov do ich konca. Boli to jednak Dobrodružstvá Baróna Prášila a – to hlavne – cenený Kráľ rybár. Áno, to je ten film, kde hral bezdomovca Parryho Robin William (odmenený Zlatým glóbusom a oscarovou nomináciou) a Jeff Bridges skrachovaného rozhlasového moderátora. Práve druhý menovaný film Gilliamovi vyniesol nomináciu na Zlatý glóbus ako najlepšiemu režisérovi.

Nasledovala provokatívna „časovka“ 12 Opíc. Gilliam nám predstavil klasického hollywoodskeho frajera Willisa v absolútne nezvykle (na jeho pomery) napísanej a odrežírovanej postavy: cestovateľa časom, vyslaným z roku 2035 na spásonosnú misiu, aby v minulosti zabránil vzniku vírusu, majúceho vyvraždiť väčšinu planéty Zem. Ale naozaj sci-fi? Čo ak je to celé iba hra, kde je hrdina celý čas v skutočnosti iba tuctovým bláznom? Snáď jedinou normálnou súčiastkou príbehu je psychiatrička Madeleine Stoweová. Gilliamovi ako zadok na šerbeľ sadol scenár manželov Peoplesovcov (autori aj Scottovho Blade Runnera sa inšpirovali filmom La Jette zo začiatku 60. rokov). Strhujúca snímka prekypovala prekvapeniami a dodnes zaplieta hlavu. To všetko prizdobené oscarovými nomináciami nie len za najlepšie kostýmy, ale aj za výkon Brada Pitta v nekomfortnej, nezabudnuteľnej úlohe Jeffreyho Gainesa, zodpovedného (?) za koniec sveta. A čo vy, už ste postrehli, ako oblek, v ktorom James Cole vychádza v úvode na kontaminovaný povrch, pripomína kondóm? A rozlúštili ste už záver na letisku? O tom, že Gilliam má svojský zmysel pre humor, potvrdila aj jeho odpoveď na triviálnu otázku, prečo obsadil Willisa s Pittom. „Lebo si s nimi dobre rozumiem v posteli.“ Najväčším paradoxom možno je, že film vznikal pod krídlami... Universalu.