NEZNÁMY - ZNÁMY: NICOLAS ROEG

„Nič nie je pravda, všetko je dovolené.“ Turner (Predstavenie, 1970)

V roku 1968 dostal Roeg ponuku, aby spolu s maliarom Donaldom Cammellom nakrútil pre štúdio Warner Brothers film, v ktorom by hlavnú úlohu stvárnil Mick Jagger. Klasický film, ktorý by ešte viac zdôraznil a podporil Jaggerov status rockovej hviezdy. Roeg sa spolu s Cammellom nechali inšpirovať dielami spisovateľov Jorge Borgesa a Vladimíra Nabokova, najmä ich spracovaním témy krízy identity osobnosti. To čo nakoniec vzniklo bolo na míle vzdialené od predstáv štúdia Warner Brothers. Predstavenie (Performance, 1970) sa začína ako klasická gangsterka. „Swingujúci Londýn“, 60te roky. Drsný gangster Chas (James Fox) je na úteku pred svojimi kolegami, za „neautorizované zabitie“ jedného z členov londýnskeho podsvetia. Hľadá dočasný úkryt, pokiaľ si nezoženie falošný pas, aby mohol odletieť do New Yorku. Nájde ho v dome samotárskej bývalej rockovej hviezdy Turnera (Mick Jagger) a jeho dvoch mileniek Pherber (Anita Pallenberg) a Lucy (Michèle Breton). Len čo Chas vstúpi do bludiska chodieb domu na 81 Powis Square, film zmení kurz a sústreďuje sa na rozpad Turnerovho vnímania samého seba a okolitého sveta. Identity oboch hlavných postáva sa zmazávajú. Chas vidí v Turnerovi svoju vlastnú túžbu po obdive a uznaní. Na druhej strane Turner nachádza v Chasovi svojho démona, násilie preňho prepotrebné na to, aby mohol znova začať tvoriť. Obidve osobnosti začínajú splývať a dokonca sa postupne začnú na seba aj fyzicky podobať. Roeg tu, vo svojom debute prejavuje svoj záujem o pohľad na odcudzenie sa človeka v súčasnom modernom svete. Nielen obsahovo a tematicky, ale aj formálne ako režisér tu vytvára svoj osobitý autorský rukopis. Spletence rýchlych prestrihov, subjektívne uhly pohľadu kamery, vizuálne efekty, eliptický strih a plynulé prechody medzi snom a realitou dnes už neodmysliteľne patria k jeho dielam. Explicitné scény sexu a násilia, ale aj časté užívanie halucinogénnych drog spôsobili paniku v radoch producentov Warner Brothers. Tí film hneď po nakrútení uzamkli do archívov a pustili ho do distribúcie až o dva roky neskôr, v roku 1970, po jeho dôkladnom prestrihaní. Nič už však nemohlo zabrániť tomu, že duo Cammell & Roeg  nakrútilo jeden z prelomových a najdôležitejších filmov britskej kinematografie 60tych rokov.

Po úspechu filmu Predstavenie u kritiky a divákov, Donald Cammel akoby upadol do zabudnutia (v roku 1996 spáchal samovraždu, inšpirovanú spôsobom, akým tragicky skončila postava Turnera v tomto filme). Roegova režisérska hviezda iba pomaly začínala naberať na jagavosti.

„Nuž, a kde sme teraz?“ belošský chlapec (Walkabout, 1971)

O rok neskôr sa už sám ako režisér opäť vracia k témam odcudzenia sa človeka vo zvláštnom príbehu o neschopnosti komunikácie, dospievaní a sexuálnom prebúdzaní dvojice mestských detí, zúfalo stratených v austrálskej divočine pod názvom Walkabout (Walkabout, 1971). Názov filmu sa vzťahuje na rituálnu tradíciu v domorodých kmeňových kultúrach, podľa ktorej chlapec, na prahu dospievania (v –nástich rokoch) je poslaný preč z domova, aby sa o seba sám postaral. Trvá to niekoľko mesiacov, počas ktorých musí využiť všetky, od starších v jeho kmeni, nadobudnuté zručnosti a znalosti, aby v pustatine prežil. Otec (John Meillon) sa jedného dňa spolu so svojimi deťmi, dievčaťom (Jenny Aguter) a chlapcom (Luc Roeg), vyberie na piknik do púšte. Nevysvetliteľne zaskratuje, začne strieľať na svoje deti, podpáli auto a spácha samovraždu. Deti, oblečené len v školských uniformách, ponechané napospas drsnej, slnkom vyprahnutej krajine sa stratia. Prídu o svoje aké také zásoby. Jedinou záchranou im je domorodý chlapec (David Gulpilil), s ktorým aj napriek jazykovej bariére 7-ročný chlapec dokáže komunikovať. Roeg tu opäť, ako bývalý kameraman, vytvára kaleidoskop obrazov nehostinného austrálskeho vnútrozemia a jej obyvateľov. Film sleduje nikdy nekončiaci stret kultúr „pozápadnených“ mestských Austrálčanov a pôvodných obyvateľov. Tak ako všetky Roegove filmy, aj tento sa zaoberá témou izolácie, odcudzenia sa postáv z dôvodu osobných kríz, alebo kvôli prostrediu v ktorom sa nachádzajú. Vyprahnutá austrálska púšť tu slúži ako vizuálna metafora pre nový začiatok. Deti sú násilne vytrhnuté zo svojho bežného života. Ich pobyt v púšti je pre nich takisto akýmsi rituálom dospievania tak, ako je pre domorodého chlapca. Púšť je miestom stovky svetelných rokov vzdialené od duchovne prázdneho hodnotového systému, ktorý západná civilizácia vyznáva.

„Nič nie je tak, ako sa zdá byť.“ John Baxter (Teraz sa nepozeraj, 1973)

Teraz sa nepozeraj (Don’t Look Now, 1973), na motívy poviedky od Daphne du Maurier, je dnes už neodškriepiteľnou klasikou hororového žánru. Detská postavička v červenom kabáte s kapucňou, záhadne sa potulujúca po rozpadajúcich sa Benátkach, mátala Roega už pri nakrúcaní Masky červenej smrti od Rogera Cormana. Manželom Baxterovcom – Johnovi (Donald Sutherland) a Laure (Julie Christie) sa nešťastnou náhodou utopila dcérka. John pracuje ako reštaurátor kultúrnych pamiatok. Momentálne pôsobí v Benátkach, kam obaja odídu, aby zmiernili bolesť spôsobenú náhlym a tragickým odchodom ich dcérky. Benátky tu však v Roegovom ponímaní nie sú romantickým miestom, skôr predstavujú zomierajúce, rozkladajúce sa mesto. Laura sa tu zoznámi s dvoma sestrami – Heather a Wendy (Hilary Mason a Clelia Matania), z ktorých jedna z nich je médiom, a nalieha že ju môže spojiť s ich mŕtvou dcérou. Zároveň ich chce varovať pred veľkým nebezpečenstvom. Racionálne zmýšľajúci John tomu odmieta uveriť, no jeho manželka sa ho snaží presvedčiť, že ich dcéra s nimi komunikuje zo záhrobia. John však postupne stráca pevnú pôdu pod nohami, keď ho začnú prenasledovať snové vízie jeho malého dievčatka, cupkajúceho Benátkami v červenom kabátiku, ktorý mala na sebe keď zomrela. Jedného dňa sa však pragmatický John stretne s touto záhadnou, maličkou postavou a ... to by som vám už veľa prezrádzal. Opäť tu môžeme sledovať Roegove obľúbené témy – osamelosť, neschopnosť komunikácie. Tentokrát sú však zamiešané do veľmi nepríjemného, pod nechty zaliezajúceho mrazivého koktejlu psychologického hororu. Režisér sa tu nesnaží diváka lacno ľakať. Volí ťažšiu, ale o to zaujímavejšiu hororovú cestu. Pomaly, ale isto sa vám dostane pod kožu.