|
JUŽNÁ KÓREA: RAJ PRE KINOFILOV |
JUŽNÁ KÓREA: RAJ PRE KINOFILOV |
Slovné spojenie "ázijské tigre" je vo svete ekonomiky známe už pekných pár rokov ako označenie krajín s najdynamickejšie sa rozvíjajúcim hospodárskym priestorom na svete. Minimálne posledné desaťročie však možno zmieňované spojenie použiť aj pre tamojšie kinematografie.
Oproti skostnatenému Hollywoodu, točiacemu sa v súčasnosti v postmodernistickom bludnom kruhu remakov, pokračovaní a retrosnímok, ako aj unavenej Európe, ktorá je až príliš zahľadená do seba i svojej minulosti, ponúkajú závan čerstvej krvi a nespútaného ducha originálnej tvorivosti. A na čele tohto ázijského dravého prúdu posledných päť-šesť rokov stojí juhokórejská kinematografia.
Sci-fi, história a romantika
Jej dominancia postupne prekračuje ázijské teritórium. Juhokórejské snímky sú s úspechom uvádzané na zahraničných festivaloch a prenikajú aj do samotného Hollywoodu, čoho dôsledkom sú dodnes zakúpené práva na približne šesť remakov úspešných kórejských filmov. Americká verzia romantického sci-fi Il mare o zblížení dvoch ľudí, oddelených časovým horizontom dvoch rokov, sa už dokonca aj natáča v hlavnej úlohe so Sandrou Bullockovou a Keanu Reevesom.
I keď komplexnosť na úrovni žánrov aj autorských projektov je výsledkom viacerých faktorov, možno medzi nimi vystopovať určité konštantné témy a spoločné prvky, ktoré vyvierajú z krušnej histórie kórejského národa za uplynulých sto rokov. Viackrát reflektovaná averzia hraničiaca až s nenávisťou k Japoncom je dôsledkom japonskej okupácie a ich provinciálnej vlády nad kórejským polostrovom v rokoch 1905 až 1945. Atentát na prvého japonského guvernéra Ito Hirobumiho pri jeho zahraničnej návšteve Číny v roku 1909 bol už viackrát spracovaný. Naposledy v sci-fi 2009 Lost Memories, v ktorom spomínaný incident tvorí premisu ústiacu do odvážnej alternácie japonsko-kórejských vzťahov.
|
|
V minulom roku mala premiéru dráma Ahn Joon Keun. Názov tvorí meno atentátnika, ktorý je vykreslený ako hrdina bojujúci za kórejskú nezávislosť. Ešte väčšou inšpiračnou studňou je rozdelenie Kórey na komunistický sever a kapitalistický juh a s ňou súvisiaca demilitarizovaná zóna pozdĺž 38. severnej rovnobežky, ako aj následná kórejská vojna v rokoch 1950 až 1953, i do dnešného dňa trvajúca politická rivalita a nevraživosť medzi týmito dvoma štátmi. Dva komerčne najúspešnejšie filmy, ktoré sú navyše aj z hľadiska kvality veľmi vydarené (Tae Guk Gi a Silmido) vychádzajú zo zmieňovaných konfliktov.
Motív násilného rozdelenia ako veľmi citlivá téma rezonujúca v národnom povedomí sa veľmi často objavuje vo filmoch v rôznych podobách. V romantických komédiách a melodrámach (napr. Ditto, Failan) sa tak veľakrát dôraz kladie hlavne na zvýraznenie odlúčenosti dvoch blízkych ľudí. Možno aj to je sčasti dôvod, prečo je žáner romantiky a jeho humorne odľahčenejších polôh u domáceho publika mimoriadne obľúbený a smerom k západnému svetu ukazuje veľké kórejské "srdce" plné citov.
Komerčná úspešnosť filmov, ktoré výrazne apelujú na historickú pamäť národa, je jedným z najzaujímavejších znakov kórejského publika, ktoré tak ukazuje veľkú národnú sebareflexiu aj voči citlivým otázkam a udalostiam. V tomto roku s úspechom uvedený The President's Last Bang sa sústreďuje na najsilnejšiu udalosť kórejskej histórie posledných troch desaťročí - atentát na prezidenta Park Chung-hee z 26. októbra 1979. Podobne aj ďalší mimoriadne úspešný kinohit Memories of Murder dokazuje schopnosť pozrieť sa do minulosti a priznať si nielen to dobré, ale aj zlé - v Memories of Murder ide o nevyberavý spôsob policajnej práce, v President's Last Bang je atentát zobrazený ako iniciačný proces postupného prechodu vojenského štátu k demokracii, i keď z časového hľadiska išlo o vyše 14 rokov trvajúci prerod (posledná vláda založená na vojenskom režime, ktorá ustúpila plnej demokracii, skončila až v roku 1993).
|
|
Juh a Sever
So spomínaným prechodom štátneho zriadenia úzko súviselo aj vyobrazenie Severnej Kórey a jej politiky v juhokórejských filmov.
Najvýraznejším dôkazom tohto posunu vo vrcholiacom prechodnom období je film Southern Guerilla Forces z roku 1990. V ňom prvýkrát dochádza k odlišnému vyobrazeniu prokomunistickej juhokórejskej skupiny guerillových aktivistov a prostredníctvom nich aj samotnej politiky Severnej Kórey. Členovia guerillovej skupiny nie sú už iba stelesním absolútneho a bezcitného komunistického zla. Sú to naopak normálni ľudia, ktorí môžu mať síce iné politicko-štátne zmýšľanie, ale v jadre ide o dobrákov, prejavujúcich veľkú dávku empatie voči obidvom stranám "barikády" a nestranným civilistom. Práve filmy ako Southern Guerilla Forces, prípadne aj dva roky starý špionážny thriller Double Agent zvýrazňujú, že otázka rozdelenia je hlavne vecou štátu a politiky. Obyčajný ľud si želá znovu-zjednotenie. V ich srdciach existuje iba jeden národ - kórejský, násilne politicky rozdelený. Vyobrazenie tejto skutočnosti a nechcenej separácie v snímke Double Agent je dokonca votkané až do protichodného pohľadu hlavných hrdinov na základe rozdielu ich pohlaví - mužské predstavuje tvrdohlavosť politikov, ženské zastupuje unifikačné cítenie obyčajného ľudu.
Komercia a nezávislá scéna
Rovnica ,,komerčný produkt = vysoká kvalita spolu s výpovednou hodnotou" je v prípade juhokórejských filmov v takom vysokom pomere, akým v súčasnosti nedisponuje žiadna iná kinematografia. Najväčšiu zásluhu majú na tom preventívne opatrenia, ktoré po krízovom období prvej polovici 90. rokov doslova znovu-zrodili filmovú komerciu v Južnej Kórei. Chaeboly - veľké priemyselné konglomeráty, ako aj štát vliali do filmového priemyslu veľkú dávku finančných prostriedkov, ktoré pritiahli novú generáciu filmárov. Viacerí z nich študovali na zahraničných školách (hlavne v Austrálii) a v ich práci sa tak mixuje široká koláž filmárskych postupov Západu okorenená vlastným, nezameniteľným kultúrnym pozadím a rozdielnymi tradíciami, štýlom humoru a symbolikou.
|
|
Víťazné ťaženie naprieč žánrami je podporované ďalšou charakteristickou črtou, vlastnou súčasnej juhokórejskej kinematografii - kvalitatívne vyvážené žánrové mixovanie. To, čo sa začína ako gangsterka, sa rýchlo môže zmeniť na komédiu, ktorá na záver môže vyústiť do drámy so sociálno-kritickým podtextom. Filmársky mimoriadne vydareným príkladom tejto žánrovej neviazanosti je napríklad aj u nás v rámci Febiofestu uvádzaný Oldboy, ako cesta za pomstou a poznaním jej skutočnej podstaty vo formálne bezchybnom eklektickom háve. Ešte šialenejší žánrový guláš predstavuje potom záchrana sveta pred mimozemšťanmi v sci-fi-horor-dráme- komédii Save the Green Planet.
Kórejskej kinematografii ako všade inde vo svete vládnu síce komerčné snímky, ale to neznamená, že by tam neexistovala nezávislá scéna. Je síce pravda, že sa neteší doma príliš veľkej obľube, ale tamojšie obecenstvo si je veľmi dobre vedomé, že aj vďaka nej prenikol juhokórejský film do sveta. Príkladom za všetky je aj u nás známy a vo svete veľmi cenený režisér Kim Ki-Duk. Na jeho tvorbe je dobre vidieť aj obrovské rozpätie tvorivého talentu kórejských filmárov. Kim sa ešte donedávna svojsky neotesaným, ale zároveň až živočíšne príťažlivým spôsobom zameriaval na drsné príbehy, ktorým nechýbala dávka brutality. O to dôraznejšie potom aj v našich kinách dokázal, že v sebe ukrýva oveľa viac - zenovým, poeticky ľahkým a duševne povznášajúcim príbehom Jar, leto, jeseň, zima... a jar, v ktorom zmieňované cykly predstavujú jednotlivé obdobia ľudského života.
Južná Kórea je skrátka krajinou, ktorá sa o svoju kinematografiu silne zaujíma, podporuje a rozmaznáva si ju. Nie je náhodou, že súčasným ministrom kultúry je talentovaný režisér Lee Chang-dong. Publikum domáce snímky v kinách navštevuje masovo a s nadšením, ktoré mnohonásobne prevyšuje aj filmové vlastenectvo našich českých susedov. To hlavné, čím môžu byť juhokórejské filmy príkladom pre ostatné národné kinematografie, je však obrovská ľahkosť a sloboda pri tvorbe. Nespútanosť konvenciami a predsudkami, žánrové presahy, dôraz okrem bezchybnej formálnej stránky aj na samotný príbeh, jeho postavy, gradáciu, spád, experimentovanie s novými nápadmi, to všetko robí z týchto filmov neskutočne živé a príťažlivé objekty diváckeho záujmu, z pohľadu západných krajín podporené ešte aj rozdielnou fyziognómiou a kultúrnym pozadím. Juhokórejské filmy tak majú nielen krásne telo, ale aj slušnú mozgovú inteligenciu, dušu a veľké srdce plné citov. To je kombinácia, ktorej sa nedá odolať.
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň.
