NÁVRATY: JA MILUJEM, TY MILUJEŠ

Na začiatku sú vzťahy podelené jasne. Vinco a Viera sú pár, žijú spolu. Pišta im z diskrétnej vzdialenosti závidí a utápa sa v samoľútosti. Neoddeliteľne doprevádza svoj veľký vzor na každom kroku, hľadá uňho povzbudenie a pomoc. Postupne však prichádza zlom. „Bezútešné sú Pištove peripetie- čoraz divšie pitky, ktoré ho nivočia, čoraz neúspešnejšie ľúbostné skusy, ktoré ho ponižujú, čoraz ťažší zápas s vlastnou slabosťou, ktorý nevedie k víťazstvu. Zlyháva silná staromládenecká motivácia- kamarátstvo, po ktorom zostane trpký pocit zrady. A tá, na ktorú sa v zúfalstve upriami a ktorú napokon získa, nenapĺňa jeho túžby. Ani on jej. Lebo tie túžby sa akosi vybili. Vyšinul a zlomil sa aj Pišta. Odcudzil sa svojej Viere, odcudzil sa svetu.“2 Toto odcudzenie sa svetu hlavného hrdinu však divák nevníma ako negatívne, alebo ako prehru. Pišta totiž nie je zadefinovaný ako kladná či záporná postava. Prosto je. Sledujeme ho od náhodne vybraného bodu v jeho živote, nie je jasné akým smerom sa bude vyvíjať. Život si sním robí čo chce, on iba reaguje na vzniknuté situácie.

Záver filmu tvorí snová scéna fašiangov. Dochádza tu k navodeniu atmosféry bezstarostného šťastia, o ktoré všetky postavy usilujú od začiatku. K Pištovi prichádza tehotná Viera, odpúšťa mu a obnovuje ich vzťah.

U Hanáka je nezvyčajné, že trojicu hlavných postáv obsadil profesionálmi. Doposiaľ vždy siahol po nehercoch, prípadne po kombinácií herec - neherec. Poľský herec Roman Klosowski (nadabovaný Leopoldom Haverlom) je v úlohe Pištu neopakovateľne roztomilý dobrák na pohľadanie. Vzorne sa starajúci o sklerotickú matku, utiekajúci sa do vlastného sveta vyvažovania reality prejavmi sympatického čudáctva.

Iva Janžurová, ktorej herectvo je natoľko prirodzené, až ju miestami ani nevnímame ako herečku pri práci, ale samotnú postavu „považuje dnes svoji Vieru za největší filmovou příležitost, jaké se jí dostalo po Petrolejových lampách.“3  Ústrednú trojicu uzatvára Vinco v podaní juhoslovanského režiséra Milana Jelića (perfektne nahovoreného hlasom Stana Dančiaka). Opäť nezostáva iná možnosť než chváliť. Jednak režiséra za obsadenie, jednak protagonistu za bezchybné stvárnenie postavy záletníka a „bonvivána“. (Herec a jeho vysporiadanie sa s postavou, automaticky evokuje spomienku na Bolka Polívku vo filme Věry Chytilovej (samozrejme zohľadňujúc rozdielnosť žánrov a režisérskych prístupov)).

Vo vedľajších úlohách máme možnosť pozorovať Juraja Nvotu, ktorého (spolu s Ivou Bitovou), Hanák objavil pre Ružové sny. Hanák sa rozhodol obsadiť hneď niekoľko hercov/nehercov, s ktorými spolupracoval na predošlom filme (dokonca s podobným priestorom a postavením). Věra Bílá v pozícií poradcu hlavnej ženskej postavy a Václav Babka tento krát neasistoval mladému, zaľúbenému poštárovi, ale tragikomickému starému mládencovi.

U Hanáka nikdy nemožno oddeliť dokumentarizmus od štylizácie. Z krátkometrážnej a dokumentárnej tvorby si privlastnil hlavne zmysel pre autentickosť a snahu o pravdivosť. „Vynikajúci výber často až panoptikálnych typov Hanák ešte zdôrazňuje použitím slangu, nespisovnosti a slovných hračiek... Niektoré charakterizujú postavy, najmä však presne zakotvujú dej v súčasných spoločenských súvislostiach a vzťahoch.“4 Tento autorov rukopis sa dá azda najlepšie dokumentovať obsadením Ivy Janžurovej, ktorej nedokonalá slovenčina, alebo lepšie povedané česko-slovenština, filmu dodáva rozmer reality. Prispieva k odhaleniu prostredia a zároveň pomáha divákovi predstaviť si jej životnú situáciu. V jedinom prvku teda nachádzame priestor pre psychológiu postavy, zároveň pre určenie príslušnosti k určitej vrstve spoločnosti, spätne  poukazuje na životné podmienky celej tejto vrstvy.
 
„Náš tragikomický hrdina by aj narástol, ale nemôže. Keď niekde príde, ani si ho nevšimnú“5. Podobne je to aj s kamerou a hudbou pri filme. Tu sa opäť prejavila Hanákova tvorivá metóda využívajúca dokumentárne prostriedky. Jednotlivé scény sa zaobídu bez dlhých, úvodných záberov. Hanák si vystačí s jednou vetou, alebo špecifickou činnosťou postavy, ktorá hneď podá všetky potrebné informácie. Kameramani Jozef Ort-Šnep a Alojz Hanúsek dokázali dokonale skĺbiť pre Hanáka tak typickú dokumentaristickú triezvosť, s úžasne výtvarnými a poetickými kompozíciami, nezávisle na snímanom prostredí, bez pocitu strojenosti, presýtenosti. Takisto hudobná zložka Miroslava Kořínka je vo filme takmer nepostrehnuteľná. Všetko čo počujeme sa odohráva priamo v príbehu. Aj keď sa samozrejme  jedná o dobre premyslený výber, hudba tak dokonale zapadá do atmosféry až máme pocit, že inak to ani nemohlo byť.

Film Ja milujem, ty miluješ (1980) postihol podobný osud ako Hanákove predchádzajúce diela 322 (1969) a Obrazy starého sveta (1972). Estetika škaredosti bola pre cenzúru dostatočne závažným prehreškom, aby ho umiestnili do trezoru. Po prvý krát bol teda uvedený až 3.12.1988. Na 39. Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne (1989) získal Dušan Hanák Strieborného medveďa za réžiu a film zvláštnu cenu poroty FIPRESCI.

Osemročný nútený spánok mu teda neubral ani štipku na aktuálnosti a hodnote výpovede. Podobný príbeh sa môže prihodiť nezávisle na dobe, politickom režime alebo spoločenskom postavení.

Text vznikol ako seminárna práca VŠMU

Ja milujem, ty miluješ (SR, 1980, 100 min.)
Réžia: Dušan Hanák. Scenár: Dušan Hanák. Kamera: Jozef Ort-Šnep, Alojz Hanúsek. Hudba: Miroslav Kořínek. Hrajú: Roman Klosowski, Iva Janžurová, Milan Jelič, Marie Ježková, Václav Babka, Marie Motlová, Ľudovít Reiter, Juraj Nvota, Ivan Palúch, Eva Vidlářová

1 Janík, Pavol: Film v službách lásky k človeku. Pravda, 29.6.1989, str.5
2 Gomba, Cyril: Za nás ostatných. Nové slovo, 9.11.1989
3 Líkařová, Zdenka: Láska na Periférii. Tvorba, 12.4.1989
4 Ciel, Martin: Ja milujem, ty miluješ. Film a divadlo, 22.5.1989, str. 23
5 Janík, Pavol: Film v službách lásky k človeku. Pravda, 29.6.1989, str.5