NÁVRATY: VÁŠNIVÝ BOZK

Tvorca občas využíva nadreálnu rovinu rozprávania. Častokrát iróniu, zosmiešňovanie. Zjavné je aj úsilie o dvojité kódovanie - t. j. zabaviť diváka, zároveň však byť aj intelektuálne “výživným” filmom. Pre trojicu autorov - Šindelka, Semjan, Petrenko - je typické, že používajú poetiku s rýchlym tempom rozprávania a strihu - ako vo videoklipoch. Vyznačujúcu sa skratkou a dôrazom na efekt. Aj z tejto skutočnosti vyplýva Šindelkov silný zmysel pre estetizovanie svojich snímok. Príbehy zasadzuje do  interiérov s nádychom luxusu. Do svojich filmov si vyberá hercov - krásavcov. Tento fakt potvrdzuje aj jeho druhý celovečerný film (Zostane to medzi nami), taktiež niekoľko videoklipov, ktoré nakrútil.

Šindelka pracuje s kameramanmi, ktorí kladú dôraz na výtvarnosť obrazu. Tak je tomu aj v prípade Vášnivého bozku. Výborná kamera Mareka Jíchu nápadito varíruje s veľkosťou záberov, pracuje s hĺbkou poľa, viacexpozíciou, zaujímavým osvetlením. Tieto prvky robia snímku krajšou. A aj záhadnejšou. Mäkké svetlo niektorých scén ešte podčiarkuje mystickosť chvíle. Napríklad hneď prvý záber, v ktorom vidieť zátoku v jemných snových farbách (oranžovo-ružovej, modro-zelenej). Taktiež ďalší záber zátoky, kde krátko pred rozvidnením odstavil Lajko svoje auto. Vtedy akoby noc ustupovala (“premodrávala”) do svetlejšieho a svetlejšieho dňa.
                          
Dôležitým výrazovým prostriedkom je v tejto snímke farba. Tvorca často využíva sýte farby, ktoré ešte dodávajú naliehavosti niektorých situácií, ich dôležitosti pre plynutie príbehu. Napr. kontrast Haniných tizianovo-červených vlasov, modrej steny a červenej posteľnej bielizne. Alebo hra farebných tónov v izbe - modrá stena, červená prikrývka, zelený koberec.    
                                       
Zvláštnym dojmom pôsobí aj nažlto vymaľovaná izba, do ktorej starý pán usadil Hanu. Akoby aj jej jedovato-žltý odtieň vypovedal o znervózňujúcom probléme, visiacom vo vzduchu -záhadnej smrti ženy starého pána (Ester).

Zaujímavo je riešená aj strihová skladba. Priblíženie podobnosti medzi Ester a Hanou je výsledkom netradičnej (strihovej) práce s detailom. Tvár Hany je prestrihnutá na tvár (Ester), namaľovanú na obraze. Rovnako je tomu aj v prípade detailu rúk, nosa a pier.

Čo sa týka hereckého obsadenia – Šindelka si zvolil osvedčených “harcovníkov” v tomto remesle. Jiřího Bartošku, Ivanu Chýlkovú, výborných českých hercov, ktorým na autenticite pridáva aj skutočnosť, že v snímke hovoria svojou rodnou rečou (češtinou). V jednej z vedľajších úloh možno vidieť aj vynikajúceho Jozefa Kronera. Svojich úloh sa výborne zhostili aj Szidi Tóbias, Roman Luknár, Matej Landl, Andy Hryc - napriek tomu, že scenár sa nevyznačoval výraznou drobnokresbou charakterov postáv, ktoré stvárnili. Úspešne sa uplatnili aj divadelní herci z Radošinského naivného divadla či Stoky. Režisér však využil aj množstvo nehercov, ktorí dodávajú filmu kolorit obyčajnosti života. Aj členovia hudobných kapiel (Vidiek a Bez ladu a skladu) sú plnohodnotnými účastníkmi tohto “zavádzania” hlavnej protagonistky (Hany) a tiež diváka. Najmä Michal Kaščák (Bez ladu a skladu), ale aj Ján Kuric (Vidiek) vynikajúco zvládli svoj part – aj keď bez slov. Kuric predvádza patetický spevácky prejav. Je zasnený - akoby žil len vo svete svojich piesní. Podobne ako speváčka, ktorá spieva v motoreste (vo filme Mestečko Twin Peaks). Či ako Frank Booth (Dennis Hooper) - psychopat z Modrého zamatu. Kaščák sa zasa prejavuje nezúčastneným (akoby ignorantským) spevom a hrou na husle. Jeho uprený pohľad, ktorým „röntgenuje“ Hanu, je znervózňujúci aj pre diváka. Je v ňom obsiahnutá akási zvláštna hrozba - zvrátené a násilnické tendencie, ktorými vládne prostredie podsvetia. Roviny nadreálna sa dotýka aj priam surrealistický text, ktorý Kaščák spieva pred café Bristol. Nôti si absurdnú pesničku - o svete, kde „..nebudú hrýzť tarantuly..“ Podobne nezmyselnou rečou sa rozprávajú aj starí rodičia s Haniným mentálne postihnutým synom (Dušanom). Dedko so sitkom, babka s papučou na hlave vo veselom šantení uprostred čarokrásnej prírody - ako v rozprávke. 

Šindelkova inšpirácia Lynchom je zjavná aj vo voľbe typu hercov a pri tvorbe postáv. Napr. vo využití bizarných ľudí, čudákov, padlých žien. V bare obsluhuje napríklad čašník–trpaslík, tancujú tam nahé tanečnice. V snímke vystupuje aj retardovaný chlapec. Taktiež muž, ktorý dokáže predvídať budúcnosť - so záľubou v kovových predmetoch (elektrický Viktor), či transvestita Zdenko.

Lynch nachádza zaľúbenie vo všetkom temnom, záhadnom. Rovnako aj v tomto filme - množstvo scén sa odohráva v tmavých priestoroch - v starých polorozpadnutých domoch, v prostredí bane, atď. Akoby aj takýmto spôsobom chcel autor ešte viac zamotať príbeh. Temporytmike rozprávania napomáha aj striedanie výrazných dramatických scén so statickejšími. Napríklad časté snímanie bizarného domu (starého pána), evokujúce blížiace sa nebezpečenstvo, strieda pohľad na mesto či prírodnú scenériu. Kulminačným bodom snímky je scéna vypálenia Lajkovho bytu (keďže hlavní protagonisti sa ocitli v centre záujmu gangstrov). Napätú atmosféru tejto pasáže vystrieda uvoľnenie, obsiahnuté v stretnutí Hany so synčekom. Rozhodnutie zostať s ním je dôsledkom jej dozretia. Hanin vnútorný prerod uzatvára príbeh o láske, ktorá sa vytratila. Vášnivý bozk, ktorý „predvádzajú“ hrdinovia na filmovom plátne, môže poslúžiť ako akási ikona šťastia. Symbol lásky, po ktorej ľudia tak túžia. Napr. aj taxikár Lajko (pokrivený zvráteným spôsobom života a svojimi kumpánmi) si v zbierke pornofilmov uchoval sladký zamilovaný film zo štyridsiatych rokov. O ideálnej láske. Možno preto ju nemôže nájsť.

Ukážky zo známeho filmu, kde sa herci vášnivo bozkávajú (film vo filme), predstavujú tvorcovo priznanie (divákovi aj sebe), že všetko je inak. Ideály neexistujú - sú len prchavou ilúziou. Tak ako aj večná zamilovanosť - ktorá môže prakticky neustále fungovať v rámci filmového plátna.

V tejto snímke možno nájsť množstvo metaforických vyjadrení. Vo veľkom detaile sa napr. zjavuje mesiac - obrazné vyjadrenie akéhosi smútku. Beznádeje, vyplývajúcej z prázdneho života hrdinov. Veľmi invenčne pôsobí aj detail krútiaceho sa ventilátora na strope miestnosti. Tento záber sa dvojexpozíciou preľnie do krútiaceho sa kolesa auta. Vzniká tak osobité prirovnanie - taktiež podľa vzoru Lyncha. Zvláštnu symboliku v sebe nesie aj posledná scéna filmu - záber zaplnený červeným plátnom. Jemná červená látka vo veľkom detaile pôsobí ako predstava niečoho organického. Prechodom do celku však divák zisťuje, že nejde o žiadnu bizarnosť. Ale o zvlnenú prikrývku, ktorou je prikrytý Hanin manžel. Symbolická bodka na záver, ktorá má vyjadrovať lásku. Zároveň však pôsobí ako scudzovací prvok. Zahŕňa v sebe autorovu snahu ironizovať príbeh o ľudských emóciách. Vizuálny odkaz, pripomínajúci, že láska medzi hlavnými aktérmi sa “minula”. Že “išlo o vzplanutie prikrátkych zápaliek”.

Šindelkov debut nemožno chápať ako celkom vydarenú odpoveď na postmodernu. V období jeho vzniku ho sprevádzala obrovská reklamná kampaň, ktorá sľubovala divákovi thriller a zábavu spojenú s erotikou. Uvedenie filmu v kinách však zaznamenalo sklamanie. Autor sa síce snažil nakrútiť zábavný film – vzniklo však skôr pseudozábavné dielo. Zároveň sa usiloval, aby snímka zahŕňala aj štipku intelektuálneho. Ani to sa, bohužiaľ, nepodarilo.      
                                    
Šindelka sa až príliš snažil kopírovať Davida Lyncha. Avšak divák neznalý tohto kontextu nemusí celkom jasne pochopiť režisérov zámer - samozrejme aj celý príbeh. Preto by bývalo lepším riešením, ak by bol Šindelka čo najviac hľadal svoju vlastnú cestu vo filmovom vyjadrení. Pretože aj atribúty thrilleru, ktoré vo filme využil, fungujú hlavne v amerických podmienkach (gangstri, zbrane, prostitútky, bary a pod.). Problematickou zostáva aj prílišná rozvláčnosť snímky. Neustále vracanie sa do bizarného domu (starého pána) a blúdenie v jeho “útrobách” nenapomáha objasneniu príbehu. Taktiež sa z filmu mohli vypustiť niektoré epizódy - zbytočne zneprehľadňujú dej (napr. bitka Blanky s cudzím mužom, tretie stretnutie Hany s elektrickým Viktorom a pod.).  
                                                               
Na záver možno skonštatovať, že postmoderna na šindelkovský spôsob, bohužiaľ, nefunguje. Avšak momenty, keď oko kamery “maľuje” vyvážené kompozície – plné svetla, farieb, zaujímavých detailov – rozhodne nie sú strateným filmovým časom. A práve na ich kráse a výtvarnosti stojí celý Šindelkov debut.