NÁVRATY: PÁSLA KONE NA BETÓNE

„V jej (svadbe) nespútanom, temperamentnom a konfliktnom priebehu si autori pripravili skvelú príležitosť pre psychologickú charakteristiku a drobnokresbu plnokrvných dedinských ľudí, pre realistické i humoristicky, až satiricky štylizované scény plné neočakávaných zvratov, rozporov a rozuzlení.“4

Pavlínka však začne znenazdania krvácať a Johanka ju s podozrením potratu odváža do nemocnice, míňajúc oneskoreného ženícha. Film končí prelínaním dvoch obrazov- porovnaním trpiacej Pavlínky v svadobných šatách prichádzajúcej o dieťa a topiacej sa nevesty na torte.

Vo filme vystupujú rôznorodé charaktery postáv. Johanka je silná statočná žena, ktorá trpko oľutovala svoju chybu z mladosti, no tvrdo za ňu zaplatila. Život v dedinskom prostredí, kde sa každá novina šíri ústnym podaním rýchlosťou vetra jej jej životný údel neuľahčil. Aj napriek jej šikovnosti a obratnosti sa nemôže stať predsedkyňou miestneho JRD. Je len žena a ako slobodná matka, bez muža po boku neznamená nič len miestnu „prespanicu“. Svojej úlohy sa však zhostila so zodpovednosťou a materinskou láskou  a dokázala sama vychovať takmer dospelé dievča. Aj napriek tomu, že je Johanka aj po rokoch neustále atraktívna a vzbudzuje u mužov záujem, ostáva chladná a voči mužskému pokoleniu nedôverčivá. Jej city sa však opäť prebudia príchodom nového učiteľa - pilota. Začne navštevovať ochotnícke divadlo pod jeho vedením, zúčastní sa ako hlavná postava divadelného predstavenia, zažíva s ním erotické predstavy, a tak Johana začne veriť v novú šancu na život a na vydaj, no trpko sa sklame.

Pavlínka je mladá, dôverčivá, ba priam až mierne naivná Johankina dcéra. Túži po láske a príležitosť vidí v miestnom vojakovi Jirkovi, ktorý  o ňu prejaví záujem. Ich láska sa však končí tragicky. Pavlínka je pasívna, ako pri vynadaní za ranné meškanie do práce, pri Jirkovej žiadostivosti, tak i pri snahe matky o vyvolanie potratu, výbere ženícha či pri chystaní svadby. Postava vyvoláva dojem ľahostajnosti, nezúčastnenosti a flegmatizmu. Nebráni sa, svoj osud vedený niekým iným príma bez slova či akéhokoľvek náznaku vzbury. Je nepriamym pozorovateľom akcií a pritom je ich hlavným aktérom, čím sa stáva presným opakom matky. 
  
Marie Logojdová (Jozefka) i keď nie je jednou z hlavných postáv, zaujala svojím výkonom v úlohe Johankinej dlhoročnej kamarátky. V deji vystupuje len zriedkakedy, najmä keď nastane problém. Vtedy vystúpi ako radca a hlavný riešiteľ. Jej charakter podáva triezve názory, realistický  a odosobnený pohľad na vec s následným riešením. Jej život je zahalený rúškom tajomstva, divák nevie nič o jej súkromí, ani o dôvode jej krívania.

Okrem spomínaných tu vystupuje ešte množstvo iných postáv - dedinských charakterov. Prichádza k typizácii postáv, kde tvorca dokázal vytvoriť širokú škálu rozmanitých prostých dedinských postavičiek - od podvádzanej zúfalej predsedovej ženy, ktorá sa pokúsi každú chvíľu o samovraždu, Berta ako doživotného zaľúbenca až po toaletárku s bohatými sexuálnymi skúsenosťami.“ (...) každá z nich (postáv) je majstrovská drobnokresba určitého typu.“5

Samotný studniar, Pavlínkin otec, vystupuje ako anonymná postava. Po celý čas svojho výstupu neprehovorí, divák sa nedozvedá jeho meno, dôležitý je najmä jeho mužný zjav prezentovaný hlavne širokým chrbtom. „Všechny role ve filmu jsou tak trochu donkichotovské. Necitlivý pozorovatel by mohl mít dojem, že se jim jejich dobrota nevyplácí. Ale není tomu tak. V životě má vše své místo a smysl!“6 A Milka Zimková na obranu dodáva: „Nejsem krutá ke svým hrdinům, jak mě někteří obviňovali. Já jim jenom nechci vzít to, co je jim blízké. Užijí si i lásky, ale ne takové, jakou bychom ji my chtěli vidět.“7 Charaktery jednotlivých postáv dotvára šarišské nárečie.

Hlavná rola vo filme, úloha Johany Ovšenej bola zverená samotnej autorke príbehu Milke Zimkovej. Charakteru postavy sa zhostila s dôveryhodnosťou a odovzdaním. Obdiv si získala aj zo strany kritiky: „Herecký projev Milky Zimkovej v hlavnej roli je skutečným koncertem rozehrávajícim každou, i tu nejjemnejší strunu psychiky ženy toužíci po štěstí a plném životě.“8 „Mimořádnost osobnosti Milky Zimkovej je v tom, že jak do divadla (autorsky i herecky), tak do literatury zasáhla se sveřepým nasazením a odvážnymi uměleckými ambicemi.(...): usiluje o totální uměleckou osobnostní výpověď.“9 Sama herečka sa o svojom vzťahu k herectvu vyznala slovami: „Hraní je pro mě jednou z největších slastí, které znám.“10

Samotný názov filmu znie originálne, netypicky a u mnohých vzbudzuje zvedavosť. O jeho vysvetlenie sa pokúsili mnohí. „Tato lidová, poeticky formulovaná moudrost, nebo chcete-li řčení, symbolicky vyjádřuje obtížnost a leckdy i marnost lidského úsilí jít bez ohledu na přijaté konvence svou vlastní, třeba neprošlapanou cestou.“11 Vladimír Justl si názov vysvetlil po svojom: „Protiklad kůň- beton je ale také obrazem rodného venkova: čím méně je na vesnici koní, tím více se tam udomácňuje beton zadupávajíci zem. Lze tedy název chápat jako pojmenování průsečníku času, kdy dochází k proměne, k střetnutí tradičního s čímsi novým, co se rodí a co je ještě nesnadno pojmenovatelné: je to jakási tabula rasa (třeba z betonu). Nebo ještě jinak: pást koně na betoně je absurdita, gag (...) - titul se tak stává směrovkou pro uhel pohladu.“12

Milka Zimková však svojím výrokom objasnila pravý význam názvu, čím vyvrátila všetky domnienky a mylné vysvetlenia: „O člověku, který měl štestí na dosah ruky a najednou ho ztratil, se na Prešovské říká, že pase koně na betoně.“13

Dej filmu sa odohráva na východnom Slovensku, v Prešovskom kraji. Výberom tohto prostredia sa snažila autorka scenára vyznať lásku ku kraju, kde žila 18 rokov. Výber prostredia ocenila aj Dagmar Pružincová: „Základom takéhoto úspechu je pravdivý a presvedčivý obraz súčasnej slovenskej dediny, obraz jej ľudských problémov, v ktorých majú diváci možnosť konfrontovať svoju vlastnú skúsenosť.“14 A samotný aktér  filmu, herec Peter Statník sa vyjadril: „Velkým kladem filmu je podle mě i autentika příběhu a prostředí. Režisér Štefan Uher dosáhl opravdu věrohodného vyznění díla. Natáčeli jsme ve Finticiach u Prešova, ale i v Ostravě, v bratislavském masokombináte a jinde. Všude tam, kde žijí lidé se svými radostmi i starostmi, kde žijí další potenciálni Jolany.“15 Milka Zimková o prostredí, rodnom kraji, v ktorom sa natáčalo povedala: „Můj rodný kraj mi ničím neublížil, právě naopak. Poskytl mi prostor, v němž není místo pro sentiment.“16

Dej filmu sa odohráva v dvoch líniách. Paralelne sa odvíjajú dva príbehy, pričom prichádza k prechodu z prítomnosti do minulosti a k striedaniu pozorovania matkinho a dcérinho osudu. Kamera Stanislava Szomolányiho je objektívnym pozorovateľom. Postavy často sníma zo vzdialenosti, niekedy z poza pootvorených dvier a niekedy priam až z dvora, keď matka s dcérou vedú nemú hádku.

Určitým leitmotívom sa vo filme stáva lietadlo vo vzduchu ako symbol túžby po úniku, po slobode. K filmu bol premietaný aj krátky 14 minútový filmový dokument Pod krídlami holubice pod režisérskou taktovkou Dušana Rapoša o Pochode mieru v r. 1982, konanom pri príležitosti výročia tragédie v Hirošime.