|
NÁVRATY: SIGNUM LAUDIS |
NÁVRATY: SIGNUM LAUDIS |
“Nikdy som nebol tvorcom autorských filmov. Nevedel by som ani svoj vlastný scenár realizovať ..., nevedel by som do realizácie vniesť niečo nové. Rád sa nechávam inšpirovať cudzími myšlienkami, pretavujem ich do svojho videnia.“ (1) Toľko sebadefinícia výrazného predstaviteľa slovenskej kinematografie, režiséra Martina Hollého. Jeho základnými umeleckými znakmi boli – rozprávanie silných dramatických príbehov a majstrovská povahokresba postáv. Takto ho poznáme zo všetkých jeho vrcholných filmových diel, v ktorých vychádzal z klasicky stavaného scenára s dramatickým stretom charakterov a detailne vykresleným sociálnym pozadím.
Vrcholným filmovým dielom Martina Hollého je jeho v poradí už jedenásta celovečerná snímka Signum laudis z roku 1980. Ide zároveň o prvú skutočnú koprodukciu českej a slovenskej kinematografie v právnom aj ekonomickom zmysle. Za latinským názvom sa ukrýva označenie „znamenie chvály“, a zároveň vojenské vyznamenanie určené výhradne pre dôstojníkov. V kontexte filmu, v ktorom sa konfrontujeme s obrazom vojny ako nekontrolovateľným a bezhraničným násilím, však ide o sarkazmus. „V Signum laudis sa udalosti prvej svetovej vojny stali východiskom pre trpkú dramatickú meditáciu, či príbehovú esej o militarizácii duše“ (2). Použitý termín „militarizácia duše“ presne charakterizuje základnú myšlienku Hollého filmu – odsúdenie akejkoľvek formy ideologickej podpory sily, výzbroje a dôležitosti postavenia armády v štáte.
|
Dej príbehu scenáristov Vladimíra Kalinu a Jiřího Křižana zobrazuje fanatického vojaka rakúsko-uhorskej armády, kaprála Hoferika (v podaní Vladimíra Müllera) počas prvej svetovej vojny. Hoferik je pre splnenie rozkazu, udržať líniu do určenej hodiny, schopný nahnať podriadených vojakov do útoku na bodáky, čím spôsobí veľký masaker. Rozkaz však splnil a tak je vyznamenaný najvyšším ocenením jeho veličenstva Signum laudis. Z bývalého konského priekupníka a surovca sa zo dna na deň stane hrdina. O pár dní na to pluk obkľúčia nepriateľské vojská. Na Hoferikovu radu sa generál Berger (Ilja Prachař) rozhodne poslať pluk priamo proti nepriateľovi a malá skupinka so štábom sa pokúsi prejsť obkľúčením. Hoferik očividne preberá velenie. Napokon štáb zistí, že má iba minimálnu šancu prejsť obkľúčením. Dôstojníci sa tak zo strachu pred smrťou chcú vzdať, avšak bráni im v tom postava aktívneho Hoferika. Aby sa zbavili nepríjemného hrdinu, inscenujú poľný súd s vykonštruovanou obžalobou. K jeho úžasu ho odsúdia za velezradu, degradujú, odoberú všetky vyznamenania a popravia jeho vlastnými vojakmi. Zdecimovaný zostatok 36. c.k. pešieho pluku pošlú pod velením neschopného vojaka do nezmyselnej masakry a sami sa pod ochranou bielej zástavy zbabelo vzdávajú nepriateľovi, len aby sa zachránili.
Už z tohto náčrtu príbehu filmu, je zrejmý jednoznačný názor tvorcov na problematickosť hrdinstva v mene dobyvačnej a nespravodlivej vojny. Sám Martin Hollý o filme povedal: „Je to príbeh človeka, ktorý sa stal vojakom, príbeh vojaka, ktorý mal všetky šance byť človekom, ale ktorému to vojenský militarizmus a jeho mašinéria nedovolili.“ (3) Vďaka podmanivému hereckému výkonu Vlada Müllera s detailnej psychológii jeho úlohy, nenazeráme na postavu kaprála Hoferika, ako na zápornú, ale ako na citovo vyprahnutú, naivnú a falošným ideálom veriacu osobnosť. Film nekladie veľký dôraz na podrobné postihnutie vojnovej atmosféry v konkrétnom období, či zmapovanie historických udalostí, ale skôr na odhalenie konfrontácie ľudských charakterov a psychiky postáv, obnažujúcich sa uprostred prvej svetovej vojny. „Hoferikova tragédia spočíva v tom, že je od začiatku tvorený manipuláciou svojho okolia ... nie je nikým iným ako poslušným vykonávateľom rozkazov svojich nadriadených, tragickým bratom Haškovho Švejka.“ (4)
|
|
Film Signum Laudis nevyniká len dokonalou a presnou povahokresbou postáv a majstrovských hereckých výkonov, ale je dielom aj vo svojich ďalších zložkách. Či už hovoríme o vizuálne pôsobivej a autentickej kamere Františka Uldricha, minimalistickej a ironizujúcej hudbe Zdenka Lišku či v neposlednom rade o režijnej práci Martina Hollého. „Hollého zrelá réžia precízne koncipuje bojové scény, evokuje atmosféru apokalypsy, bravúrne využíva rozprávačskú skratku, rozohráva a graduje psychologické napätie.“ (5) Záverečná scéna surového umierania bezbranných vojakov, dosahuje vďaka kamerovým kompozíciám a spomaľovaniam záberov akúsi prízračnú krásu definovanú ako „balet smrti“.
Dejiny Slovenskej kinematografie autorov Václava Maceka a Jeleny Paštékovej ponúkajú v kapitole venovanej Hollého filmu presné a výstižné zhrnutie: „Signum laudis patrí k tým veľkým vojnovým dielam, ktoré prekročili svoje pôvodné žánrové vymedzenie. Jeho výpoveď nadobudla časovú i priestorovú univerzálnosť a zasahuje nás obnažením desivej dimenzie ukrytej na dne človeka.“ (6)
Signum laudis (85 min, 1980)
Réžia: Martin Hollý. Scenár: Vladimír Kalina, Jiří Křižan. Kamera: František Uldrich. Hudba: Zdeněk Liška. Hrajú: Vlado Müller, Josef Bláha, Ilja Prachař, Radovan Lukavský, Jiří Kodet, Miroslav Zounar, Ladislav Frej
Text vznikol ako seminárna práca VŠMU
Citácie
1 Blech Richard.: Martin Hollý život za kamerou. SFÚ, Bratislava, 2001. s. 40
2 Blech Richard.: Martin Hollý život za kamerou. SFÚ, Bratislava, 2001. s. 101
3 Večerná Praha., 3.9.1980. s. 6
4 Blech Richard.: Martin Hollý život za kamerou. SFÚ, Bratislava, 2001. s. 164
5 Blech Richard.: Martin Hollý život za kamerou. SFÚ, Bratislava, 2001. s. 101
6 Macek V., Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997. s. 359
