NEZNÁMY - ZNÁMY: ALEXANDER SOKUROV

V roku 1988 vzniká prvý diel jednej z jeho trilógií, pod názvom Dni zatmenia (Dni zatmenija, 1988). Tak ako jeho predošlé filmy, aj tento čerpá inšpiráciu z literárnych diel. Tentokrát sú to bratia Arkadij a Boris Strugackí a ich román Miliarda rokov pred koncom sveta. „Dni zatmenia nie je filmovým prepisom románu, ale úplne nezávislým filmovým dielom majúcim svoju vlastnú hodnotu. Je dôležité podotknúť, že hlavnou ideou literárnej predlohy je myšlienka, ako je ťažké pre kreatívnu osobu žiť vo svete totalitárnej mentality, pod neustálym obrovským tlakom zhora. Túto ideu si Sokurov osvojil a presunul ju do úplne inej situácie“, povedal na margo Dní zatmenia autor jej literárnej predlohy Boris Strugackij. Hlavná postava filmu má s knihou spoločné len meno – Dimitrij Malianov (Alexej Ananišnov). Preňho koniec sveta už nastal. Ocitá sa v cudzom podnebí, vo svete cudzej reči a zvykov. Učí sa nebyť prekvapený násilím páchaným na okolitých ľuďoch a na ňom. Aby prežil rozpráva sa s mŕtvymi, krotí a kŕmi exotické plazy a stretáva anjela v podobe dieťaťa.

Druhý kruh (Krug vtoroy, 1990)  je akýmsi voľným pokračovaním Dní zatmenia. Ak piesočná krajina bola v Dňoch zatmenia pustá a nehostinná v Druhom kruhu je ešte viac. Nachádza sa síce v inom klimatickom pásme tej istej krajiny, no obidve nesú viac než spoločné črty – svet po konci sveta. Hrdinom je ten istý cudzinec rovnakého mena Dimitrij Malianov (tentokrát ho zahral iný herec, Piotr Alexandrov). Prichádza aby splnil svoju úlohu – pochoval svojho mŕtveho otca a postaral sa o jeho chabé dedičstvo. Táto meditácia nad smrťou vlastného otca slúži aj ako metafora na byrokratickú chorobu a  duševnú degradáciu moderného Ruska, krajiny zomierajúcej na neznámu chorobu. Sokurov ju nazýva „rakovinou na duši krajiny“. Názov filmu odkazuje na druhý kruh pekla popísaný v Božskej komédii Dante Alighieriho.

Záverečným dielom tejto trilógie je Kameň (Kameň, 1992), ďalšia meditácia, tentokrát na tému života po smrti. Podľa režiséra je to „silne lyrický film kvôli jeho špeciálnej „komornej“ atmosfére a skromnosti emócií: tiché intonácie, neustály smútok a pocit hlboko tragickej podstaty ľudského života. Kameň nie je filmom, ktorý si bude hľadať svoje publikum: jeho hlas je príliš tichý. Tento film si nájde publikum iba vtedy, keď ho publikum samo bude hľadať“. Kameň je o stretnutí mladého domovníka opusteného panského sídla (opäť stvárnený Piotrom Alexandrovom), ktorý stretáva starého muža s čudným správaním. Je to bývalý obyvateľ tohto chátrajúceho sídla, ktorý sa vráti zo záhrobia. Iróniou a smútkom tohto filmu je fakt, že tento transcendentálny cudzinec, ktorý tam kedysi žil osamelým životom pustovníka, až teraz túži po kontakte s ostatnými ľuďmi, zatiaľ čo mladý domovník to odmieta. Kameň je o stretnutí toho, kto zanecháva kultúrne dedičstvo a toho, kto ho prijíma. 

Matka a syn (Mať i syn, 1997) je ďalšou z jeho filmových básní. Inšpiráciou mu bol nemecký maliar Caspar David Friedrich. Nejde tu ani o príbeh, ale skôr emócie, ktoré vyvolávajú obrazy. Matka a syn je jednoduchým príbehom duchovnej lásky syna (Alexej Ananišnov) a jeho smrteľne chorej matky (Gunrun Geyer), o ktorú sa stará v posledných dňoch jej života. Je jej tak oddaný, že odmieta prijať jej osud - istú smrť. V domčeku ďaleko od ruchu civilizácie sa jej prihovára, nosí ju na prechádzky do krásnej, nepoškvrnenej až rozprávkovej prírody. Vo filme je veľmi málo dialógov. A ak sú, tak sú vyslovované vzdychmi a tlmenými šepotmi. Príbehom je tu obraz samotný. Kamera, maľujúca príbeh používa špeciálne, ručne maľované filtre a zdeformované šošovky kamery a rôzne zrkadlá aby postavy doslova sploštila oproti ich obklopujúcej prírode. Sokurov tým vytvára hmlistú, tlmenú vizuálnu štruktúru, ktorá dáva tomuto melancholickému príbehu nezvyčajnú intimitu a silu.  

Žalospev Matka a syn je prvým dielom v ďalšej zo Sokurovových plánovaných trilógií, tentokrát na tému drámy medziľudských vzťahov. Pokračovaním je podobenstvo Otec a syn (Otec i syn, 2003). Nemá ani začiatok ani koniec. Nedáva nám žiadne časové ani priestorové body, aby sme sa vedeli zorientovať. Film sa začína a končí snom. Otec (Andrej Šetinin) a syn (Alexej Nejmyšev) žijú spolu v podkrovnom byte. Odkedy ich manželka a matka zomrela, žijú roky sami, v ich vlastnom svete plnom spomienok a každodenných rituálov. Niekedy by sa mohlo zdať že sú bratia. Niekedy, milenci. Syn kráča v šľapajach svojho otca a chce sa stať, tak ako on vojakom. Jeho priateľka žiarli na jeho blízky vzťah s otcom. Otec vie, že všetci synovia musia jedného dňa začať žiť svoj vlastný život, no napriek tomu sa s tým nevie zmieriť. Nedokáže si svoj život bez syna predstaviť. Otec vie, že by možno mal prijať prácu v inom meste, možno si nájsť novú manželku. Ale kto potom zostane, aby upokojil syna sužovaného strašnými nočnými morami? Film sa stretol u novinárov na festivale v Cannes v roku 2003 s mnohými homoerotickými interpretáciami. Na ne Sokurov promptne reagoval krátkou prednáškou na tému „oplzlých myšlienok dekadentného Západu“, a vysvetlil, že mu vo filme nešlo o telesno, ale o duševnú, nadpozemskú stránku vzťahu otca a syna. „Ich láska je takmer až mytologicky cnostná. Takéto niečo v reálnom živote neexistuje. Je to rozprávkový konflikt.“, objasňuje režisér vzťah dvoch hlavných postáv.

Trilógiu rodinných vzťahov by mal zavŕšiť jeho budúci projekt, Dvaja bratia a sestra.