BLOG: ZLÁ KNIHA, DOBRÝ FILM? |
BLOG: ZLÁ KNIHA, DOBRÝ FILM? |
Obvyklí podozriví: Slobodomurári a spol.
Tak to v živote (a v redakcii) chodí. Niečo sľúbite (napísať článok) a potom neviete, ako z toho von. Keď som hľadal tému pre pokračovanie rubriky kinema.blog, veľmi okato (až necudne) sa mi ponúkala téma Da Vinciho kódu. Dôvody sú asi jasné. Presne z tých dôvodov som sa tomuto námetu vyhýbal.
Zhodou okolností som sa však na víkendovej oslave dostal do vášnivej diskusie na tému Dan Brown a tá ma nakopla k tomu, že predsa len sľub daný sám sebe poruším. Tento článok nie je ani recenziou, ani kritikou ani tematickým pohľadom. Je to vyslovenie (a rozvetvenie) môjho názoru, že kniha Dana Browna Da Vinciho Kód (Šifra majstra Leonarda) je zlá a film naopak môže byť pomerne dobrý.
Zlá kniha
Je pomerne príznačné pre túto dobu, že ľudia sa na pohľad náhodne zapália pre určitý fenomén, ktorý ich prevalcuje a priam pohltí. A možno je to príznačné pre ľudí ako takých, bez ohľadu na dobu. A osobitne v knižnom priemysle.
Veď tak, ako teraz milióny čitateľov prepadli Potterovi, či Da Vincimu, tak sa kedysi hystericky čakalo na nové prípady Sherlocka Holmesa alebo na novú Verneovku. Knihy napriek rastúcej konkurencii majú svoje kúzlo a je dobré, že fungujú. Už horšie je keď sa obrovská popularita tej - ktorej knihy v súboji názorov zmení na jediný argument: aspoň ľudia čítajú. To už zaváňa alibizmom.
No a keď sa veľká teória a odvážne tvrdenia zrútia v trosky vykradnutých tvrdení a nehoráznych lží, to zaváňa načančaným podvodom. V oboch prípadoch mám na mysli Da Vinciho Kód (ďalej DVK). Dan Brown urobil jednu výnimočnú vec (aj keď je otázne, či zámerne.) Vystihol čas a tému. Je pochopiteľné, že ľudí oddávna zaujíma všetko tajomné a nepoznané. Teórie o konšpiráciách a tajných spolkoch sú staršie ako samotné tajné spolky :) a podstatná časť kúzla templárov, slobodomurárov, rozekruciánov a ďalších spočíva v povzdychu „čo ak“.
No a je rovnako pochopiteľné, že tieto teórie napádajú „kamenné“ nemenné inštitúcie s obrovskou mocou. Tak ako svojho času sláva seriálu X-files stála na presvedčení o všemocnosti a nečistej hre americkej vlády, ktorá cez svoje agentúry (CIA a ďalšie) riadi svet a komunikuje/predáva nás mimozemšťanom, tak nie je ničím novým uvažovať nad (vše)mocou Vatikánu. Všetky tie historky o veľkých databázach, tajných odkazoch a tisícročných pravdách skrytých v katakombách určite šteklia ľudskú predstavivosť. A nemusí to byť len v triviálnom podaní františkánov s laptopmi (Double Team). Aby som zostal v knihách spomeniem ľahko romantizujúceho ost-Bonda (a môjho veľkého miláčika) pána Tragáčika, ktorý sťa historik umenia previedol generácie čitateľov cez templárske poklady a tajomné odkazy, bez akejkoľvek ujmy na psychickom zdraví.
Žiaľ Dan Brown sa berie vážne a čo je ešte horšie, vedome zavádza. Systémom najhrubšieho klamstva, kde si vyberá pravdivé odrobinky a tie spája jednoduchými (ukradnutými alebo upgradovanými) populistickými teóriami. Vytvára tak pocit osvietenca, ktorý zľahka odkrýva závoj utajovanej pravdy a dáva všetkým nahliadnuť, aby platónovsky precitli a pochopili.
Úprimne, ako fanúšik tajomstiev som čo to prečítal už od čias Dänikenovskej éry a pomerne skoro som pochopil základný princíp: výmysly fungujú najlepšie vtedy, keď ich oprieš o čiastkové pravdy. Dokonca mi tento systém v niečom imponuje a preto som s veľkým očakávaním prijímal Fuquovho Artuša alebo Petersenovu Tróju. Koncept totiž ponúka obrovskú tvorivú fantáziu, ktorá opretá o historické kamene môže pôsobiť veľmi pôsobivo. Okej, Tróji čo to chýbalo a Artuš sa minul zďaleka, ale oba sú jasné v svojom zámere. Na DVK má však osobitne irituje vedomá manipulácia. Ako inak pomenovať to, že autor v úvode pracuje s formuláciami o pravdivosti uvedených faktov? Je to presný opak legálnych viet typu „všetky postavy...“ a „žiadnemu zvieratku nebolo ublížené“. Možno ste i vy zachytili sériu dôkazových článkov, ktoré vyvracajú Brownove teórie a dokonca i reakciu Umberta Eca (myslím, že v Sme). Bez ohľadu na ne a na Brownovú obranu, že predsa ide o literárnu fikciu, si myslím bola škoda spáchaná. A síce škoda na „nevinných“ mysliach, ktoré sa ľahko zapália pre senzáciu a pre „truth is out there“.
Druhým (z môjho pohľadu omnoho menej podstatným) momentom je kvalita písania. DVK je klasický bestseller, ktorý začína nadupanou a tajomnou atmosférou v ktorej nám postupne predstavuje postavy tak, aby boli naše sympatie k ním úplne jasné. Ktosi uteká a my ho podvedome chránime, ktosi prenasleduje a je preto zlý. Nič proti tomu. Prvá tretina knihy na mňa zapôsobila. Potom však (v tom istom čase ako sa fikcia stane neznesiteľne vymyslenou) sa i tempo knihy začalo otáčať proti môjmu vnímaniu a náhle bolo všetko uponáhľané, neprehľadné a príliš prekombinované. Pripravovanie si priestoru pre záverečnú pointu mi už pripadalo naozaj okaté až doslovné.
Problém som pritom necítil ani tak v samotnej pointe (kto je kto a o čo je vlastne edók v étyrks ..... uhm „skryté v kóde“), ako skôr v ceste, ktorá k pointe smerovala. Z literárneho hľadiska mi tak kniha prišla ako „čtivý“ remeselný produkt, okato bláboliaci naozaj hrubým zrnom.
Dobrý film?
Prečo? Možno to je už cítiť z predošlých riadkov. Keď DVK obrúsime od, podľa mňa nechutného, zavádzania a hrania sa na výkrik pravdy, získame slušný svet pre novodobého Indyho. Jeho uveriteľnosť bude samozrejme na úrovni Jamesa Bonda (aj vy ste hľadali v obchode hodinky so zabudovaným röntgenom, vysielačkou a shakerom na Martini?), ale to predsa nevadí. Priznaná hyperbola je povolená a nové prostredie vítané. Amazonské pralesy sú síce prelúskané, ale história ľudstva a hĺbka umenia ponúkajú obrovské priestory pre dobrodružstvo mysle. Rýchle tempo knihy, silné (aj keď plocho) načrtnuté postavy (koľký už policajt Jeana Rena?) to všetko hrá v prospech príbehu.
Nie nečakám vznik kultovky ani čosi čo budem musieť mať vo vlastnej DVD požičovni. Ale čakám čosi lepšie ako bola Honba za pokladom templárov s Nicolasom Cageom. To bude (templárom) stačiť. Za tie stáročia vlády sa naučili trpezlivosti. A možno je to všetko ich PR...