NEZNÁMY - ZNÁMY: WERNER HERZOG

„Ecstatic Truth“ (extatická pravda)

V roku 1974 prešiel po vlastných z Mníchova do Paríža.
Pravda, či lož?

Kým odpoviem na túto otázku, je dôležité, aby nám bolo trochu jasnejšie prečo tento režisér robí čo  robí, ako čerpá inšpiráciu, čo ho zaujíma. Témy, ktoré spracováva sú rôznorodé. Werner Herzog je telom a dušou hľadač pravdy, či reálna – historických právd, faktov, individuálnych právd, skutočných skúseností, či emócií. Herzog sám si pre toto hľadanie pravdy zadefinoval názov „Ecstatic Truth.“ Čo je to „Ecstatic Truth“? „Takzvanej Cinema Verité často samotná verité (pravda) chýba,“ objasňuje tento termín autor sám. „Hľadá skôr umelú či vykonštruovanú pravdu. V Cinema Verité sa miešajú fakty s pravdou. Fakty sú normatívne, pravda objasňuje. Tvorba filmárov hlásiacich sa k prúdu Cinema Verité pripomína správanie turistov, ktorí fotia antické ruiny faktov. Kinematografia umožňuje dostať sa oveľa bližšie k pravde, k existencii čohosi, čo sa nazýva poetická, či extatická pravda. Je to tajuplná a prchavá pravda a jej dosiahnutie je možné len prostredníctvom konštrukcie, predstavivosti a štylizácie.“ Čím prekvapivejšia, údiv budiaca je nájdená pravda, tým lepšie. Pre mnohých dokumentaristov sú hlavným dôvodom, zdrojom a motiváciou k tvorbe ich politické ideály, či potreba zbierať a distribuovať informácie. Herzogovi ide hlavne o to, aby nás divákov prinútil pozerať sa a hlavne cítiť. Jeho postavy sú marginálne existencie, unikátne svojim postojom, obsesiou, skúsenosťou, svetonázorom. Treba si uvedomiť, že Herzog nemal žiadne filmové vzdelanie. Obdivoval prácu Reinera Wernera Fassbindera a úvodné diela Wima Wendersa. Neskôr sa od nich vzdialil a nastoľoval divákom stále úprimnejšie, emociálnejšie príbehy. Herzog už od útlej mladosti rád veci skúmal sám a na vlastnej koži, cez vlastné skúsenosti, nie sprostredkovane cez knihy, či tlač. Často sám ako príklad uvádza to, ako prešiel po vlastných z Mníchova do Paríža, aby navštívil kritičku Lotte Eisner, ktorá v ňom videla nástupcu Friedricha Wilhelma Murnau. Herzog vo svojej biografii nabáda mladých filmárov, aby nechodili do škôl, ale aby sa vybrali ne cestu. Nie však v štýle Jeana Jacquesa Rousseau, u ktorého je cesta zdrojom sebapoznania, ale aby chápali cestu ako zdroj skúseností, unikátnych zážitkov, príbehov, postáv. Na svojej púti za Lotte Eisner si písal denník, ktorý nazval Chodenie po ľade (Vom Gehen im Eis) a dostal zaň v roku 1979 literárnu cenu: Rausirer Literaturpreis. Svoju generáciu nazýva „generáciou bez otcov.“ 

Kinski „na muške“

Režíroval Kinskeho s nabitou puškou?
Pravda, či lož?

Vráťme sa trochu do histórie a pozrime sa na tento vzťah chronologicky. Klaus Kinski, narodený ako Nikolaus Karl Günther Nakszyński, nemecký herec poľského pôvodu bol najlepším priateľom Wernera Herzoga a zároveň jeho úhlavným nepriateľom. Zoznámili sa, keď mal Herzog 13 rokov a býval vedľa Kinských v Mníchove. Herzog v jednom z rozhovorov spomenul, že už vtedy si uvedomil, že chce byť a bude režisérom a bude Kinskeho režírovať. O 15 rokov neskôr, keď už mal Kinski za sebou niekoľko dlhometrážnych filmov a Herzog si svojou dokumentárnou aj filmovou tvorbou vyslúžil titul najväčšieho talentu Nemeckej novej vlny sa po prvý krát stretávajú ako režisér – herec. Ich prvý spoločný film sa volá Aguirre: hnev bohov (Aguirre: The Wrath of God, 1972). Rok pred vznikom Herzog skautoval lokácie v Peru, pri Maccu Picchu, v okolí Amazonky. Kvôli administratívnej chybe leteckej spoločnosti sa 24.12.1971 nedostal na palubu lietadla smerujúceho do Peru. Lietadlo havarovalo v Amazskom pralese. Jediným človekom, ktorý haváriu prežil bola Juliane Koepcke. Tento incident ho inšpiroval, aby spolu s Koepcke neskôr natočil dokument Krídla nádeje (Wings of Hope, 2000).

Herzog točil Aguirre s nízkym rozpočtom a vedel, že si nemôže dovoliť chyby. Splavovanie Amazonky v tropických horúčavách, s hercami navlečenými v ťažkých, dobových kostýmoch, s nedostatkom jedla a pitnej vody malo podľa neho zaistiť nevyhnutnú autentickosť. Kinski sa však začal vyhrážať, že predčasne opustí natáčanie. Hezog si samozrejme nemohol niečo takéto dovoliť a dotáčky s novým predstaviteľom hlavného hrdinu boli mimo možností. "Povedal som mu, že mám pušku," vysvetlil Herzog v dokumente Môj najlepší priateľ / blázon (Mein liebster Fiend, 1999), ktorý je venovaný Kinskemu. "Povedal som mu, že by nezašiel ani za zákrutu rieky a mal by v hlave osem guliek." Tento argument Kinskeho zrejme presvedčil a film dokončil. Aguirre sa stal Herzogovým prvým medzinárodne známym hitom. Príbeh s Kinskim však pokračoval ďalej.

Do roku 1987 spolu natočili 5 celovečerných filmov Nosferatu, fantóm hrôzy (Nosferatu, Phantom der Nacht, 1979), Woyzeck (1979), Fitzcarraldo (1982), a Cobra Verde (1987). Každý z týcho filmov by si zaslúžil pre svoju veľkoleposť a originalitu vlastných 12000 znakov, no ja sa chcem v tejto časti zamerať viac na vzťah týchto dvoch mužov, na to ako vytvorili dielo, ktoré po nich ostáva, než čo je vlastne jeho obsahom. Kniha Herzog on Herzog (Faber and Faber Limited, 2002) obsahuje rozhovory s Wernerom Herzogom. Častou témou dialógov je práve Kinski. Klaus Kinski zasa naopak venoval Herzogovi značný priestor vo svojej autobiografii Kinski Uncut (Viking Penguin, 1996) "Herzog je mizerný, zlomyselný, nenásytný, mamonársky, nechutný, sadistický, zradný, zbabelý pošuk plný nenávisti," píše Kinski. "Nezaujíma ho nikto a nič iba jeho mizerná kariéra a pritom tento takzvaný filmár Herzog nemá ani tušenie ako sa robia filmy!" Herzog v dokumente Môj najlepší priateľ/ blázon spomína aj Kinskeho autobiografiu a hovorí, že je plná klamstiev a výmyslov. Samotný dokument je Herzogovou perspektívou ich vzťahu. Dokument otvára archívnym materiálom, kde Kinski v amoku kričí na dav ľudí, že on je Ježiš Kristus a jeho majú milovať a ctiť. Týmto z kontextu vytrhnutým materiálom Herzog predkladá pred diváka šialený odtieň Kinskeho povahy a v ďalších scénach odhaľuje rôzne zafarbenia jeho pomätenosti. Dokument odhaľuje nie len Kinskeho šialenstvo, ktoré nám režisér po kúskoch servíruje na tanier, ale aj obranu samého seba - režiséra, vizionára, ktorý trpí neznesiteľné správanie herca – primadony – až po obdiv a úprimný smútok zo straty, ktorú pre neho smrť Kinskeho (v roku 1991) predstavuje. "Kinski si o mne skutočne myslel, že som blázon. Samozrejme, že nie som, učite nie klinický blázon – pravdu mal v tom, že som bol možno príliš cholerický," priznáva Herzog. Niekto by mohol nesúhlasiť a argumentovať, že ťahanie 340 tonovej lode cez horu od toku jednej rieky k druhej, bez akýchkoľvek špeciálnych efektov – ústredný motív filmu Fitzcarraldo a dôvod prečo sa s ukončením filmu meškalo viac ako štyri roky, je dostatočný dôkaz šialenstva. V dokumente Môj najlepší priateľ / blázon Herzog spomína na to, ako mu domorodci hrajúci vo filme Fitzcarraldo komparz ponúkli, že Kinskeho, ktorého výbuchy sa s natáčaním stávali stále neznesiteľnejšími, pre neho zabijú. Pravdaže ich úprimne a dobrosrdečne myslenú ponuku neprijal a trápil sa s ním naďalej. Keď všetci Herzoga opustili bol to práve Kinski, kto sa za neho postavil a film sa nakoniec podarilo dokončiť a predstaviť na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, 1982, kde vyhral hlavnú cenu za réžiu.