NEZNÁMY - ZNÁMY: PETER BOGDANOVICH

Peter Bogdanovich sa narodil 30. júla 1939 srbským prisťahovalcom v Kingstone, štáte New York v USA. Jeho rodinné zázemie - otec Borislav Bogdanovich bol maliarom a klavíristom, matka Herma zasa potomkom bohatej rakúskej židovskej rodiny – mu poskytovalo ideálne podmienky na to, aby sa dal na umeleckú dráhu. Mladý Peter vyrastal na Manhattane, kde vo svojich 15 rokoch začal študovať herectvo na prestížnej hereckej škole Stelly Adlerovej. Jej rukami prešli také herecké osobnosti ako Marlon Brando či Robert de Niro. Voľný čas počas dospievania trávil v prítmí kinosál, hypnotizovaný pohyblivými celuloidovými obrázkami. Postupne si budoval nevyliečiteľnú závislosť na klasikách hollywoodu. Howard Hawks, John Ford, Samuel Fuller, Orson Welles, Fritz Lang či Alfred Hitchcok boli jeho modlami. Ako 20ročný Bogdanovich produkoval a režíroval na mimo-Broadwayských doskách divadelnú hru Clifforda Odetsa „The Big Knife“. Čakal, kým si ho samotné Broadway všimne. Pracoval ako filmový kritik pre časopisy ako Film Culture, Movie a Esquire. Robil rozhovory, písal monografie pre Metropolitné múzeum umenia o režiséroch ako Howard Hawks, Orson Welles, alebo Alfred Hitchcock. Počas tohto obdobia si vytvoril blízky priateľský vzťah s už spomínaným Wellesom. Popritom stále čakal na volanie agentov z Broadwaya. V roku 1964 už mal plné zuby čakania, zbalil si kufre a spolu s vtedajšou manželkou Polly Plattovou sa presťahoval do Kalifornie. Tam poprvýkrát vstúpil do veľkého sveta filmu pod krídlami Rogera Cormana, majstra lacných béčkových filmov a producentského guru mnohých, dnes už renomovaných, režisérov. (Spomínali sme ho už v Neznámych Známych v súvislosti s Johnom Saylesom.) Bogdanovich ho zaujal svojimi kritickými esejami, ktoré písal pre Esquire. Corman usúdil, že tento filmový kritik môže byť preňho a jeho „produkčnú továreň“ len a len prínosom. Ponúkol mu prácu asistenta réžie na svojom filme Divokí anjeli (The Wild Angels, r. Roger Corman, 1966). Ďalšou jeho prácou bola úloha, vložiť do Cormanovho pochmúrneho ruského sci-fi Cesta na planétu prehistorických žien (Voyage to the Planet of Prehistoric Women, 1966) zábery bujného poprsia a pozadia (tzv. T&A zábery, pozn. autora) sexbomby Mamie van Dorenovej. Ťažko sa to dá považovať za jeho režijný filmový debut. Bogdanovich samotný v titulkoch filmu vystupuje pod pseudonymom Derek Thomas.

Jedného dňa mu Corman opäť zavolal a hovorí:„Chceš nakrútiť svoj vlastný film?“, Bogdanovich odpovedal „Áno“. Corman pokračuje: „Situácia je takáto: Boris Karloff mi dlží dva dni nakrúcania. Navrhujem Ti toto: nakrútiš 20 minút s Karloffom za dva dni – dokážeš natočiť 20 minút za dva dni, však? Ja nakrútim celý film za dva dni. Zoberieš 20 minút, ktorých som už s Karloffom nakrútil pre film Teror (The Terror, r. Roger Corman, 1963). Tak, to už máme 40 minút s Karloffom. A potom zoženieš pár hercov a za ďalších 10 dní nakrútiš zvyšných 40 minút filmu. Spolu to bude nový 80 minútový film s Borisom Karloffom. Máš záujem?“ Bogdanovichova odpoveď znela: „Jasné, beriem.“ Finančne táto ponuka nebola pre ašpirujúceho mladého režiséra bohvie čo. Takáto ponuka sa však neodmieta.

A tak sa Bogdanovich, po vzore svojich francúzskych kolegov z časopisu Cahiers du Cinéma ako Francois Truffaut, Jean-Luc Godard, Claude Chabrol alebo Eric Rohmer, ktorí v 70tych rokoch minulého storočia „spustili“ revolučnú Francúzsku novú vlnu, vydal na preňho doposiaľ neprebádanú cestu filmového režiséra.

Bogdanovichov debut Terče (Targets, 1966) je príbehom starnúcej hviezdy viktoránskeho hororu Byrona Orloka (Boris Karloff), ktorý zvažuje svoj definitívny odchod z filmového plátna. Horory aké nakrúcal kedysi Byron dnes už nikoho nedesia. Ameriku konca 60tych rokov straší hororová realita. Moderný horor každodennosti. Mladý muž Bobby Thompson (Tim O’Kelly) má rád zbrane. Niečo s ním však nie je v poriadku. Jedného rána vstane, zastrelí manželku, matku a s arzenálom zbraní sa vydá na lov. „Ide strieľať prasatá“, hovorí. Len tak. Bez dôvodu. Bez rozmyslu. Film je zaujímavý svojím reálnym, takmer až dokumentárnym zobrazením hororovej reality, pri ktorej Orlokove filmy pôsobia ako neškodné rozprávky pre malé deti. Bogdanovich namiesto spomínaných celých 20 minút s Borisom Karloffom použil iba asi tak 3 a stavil skôr na originálnu myšlienku skĺbenia týchto dvoch príbehov. Film je inšpirovaný reálnym príbehom Charlesa Whitmana, ktorý zastrelil svoju manželku, matku a potom zo strechy texaskej Univerzity v Austine zabil ďalších 16 ľudí a 30 zranil. Tento extrémne nízkorozpočtový debut zožal ovácie kritiky a obecenstva, aj napriek tomu, že obdobie konca 60tych rokov v Amerike bolo poznamenané skutočným hororom – politickými vraždami Martina Luthera Kinga a Bobbyho Kennedyho.

Bogdanovichov druhý film, Posledné predstavenie (The Last Picture Show, 1971) vznikol pod hlavičkou iného známeho producentského štúdia. Bolo ním BBS productions Berta Schneidera a Boba Rafelsona. Príbeh Posledného predstavenia sa odohráva v roku 1951 v malom texaskom mestečku Anarene. Pomaly končí jeho éra a neodvratne sa mení na mesto duchov. Jeho obyvatelia utápajú svoj žiaľ v alkohole, filmoch a bezduchom sexe. Stredoškoláci Sonny (Timothy Bottoms) a Duane (Jeff Bridges) sa rozhodnú tejto situácii čeliť inak. Duane sa snaží riešiť svoj vzťah so svojou sexuálne manipulatívnou priateľkou Jacy (Cybill Shephard). Sonny si začne s depresívou manželkou svojho trénera Ruth (Cloris Leachman). Keď zomrie najobľúbenejší občan Anarene Sam (Ben Johnson), ostáva len otázkou času, kedy mestečko nadobro pohltí jeho okolie. Tento nostalgický príbeh o dospievaní je  láskyplnou poctou filmárskemu štýlu klasického Hollywoodu Johna Forda a Howarda Hawksa, Bogdanovichových veľkých vzorov. Posledné predstavenie je horko sladkým čiernobielym portrétom pomalej smrti jednej komunity. Kritikmi  bolo Posledné predstavenie označené za najlepší film začínajúceho režiséra od čias Občana Kanea (Citizen Kane, r. Orson Welles, 1941).

Povzbudený obrovským kritickým aj diváckym úspechom v roku 1972 prichádza do kín Bogdanovichov tretí režisérsky počin, hyperaktívna komédia Čo ďalej, doktor? (What’s Up, Doc?, 1972). Film je poctou klasickým bláznivým hollywoodskym komédiám 30rokov minulého storočia. Skladá ním poklonu svojmu obľúbenému Howardovi Hawksovi. Nekopíruje ho, ale prináša svoje vlastné svieže myšlienky do tohto klasického žánru. Štyri osoby sa ubytujú v hoteli. Nesú štyri identické, červené kárované kufre. V jenom  z nich sú diamanty, druhom spodná bielizeň, treťom prehistorické kamene a v tom štvrtom prísne tajné vládne dokumenty. Ako už iste tušíte, dôjde k zámene tašiek, ktorá spustí sled šialených komických eskapád. Ako za starých zlatých čias bláznivých komédií typu Leopardia žena (Bringing Up Baby, r. Howard Hawks, 1938), ktorej je vlastne Čo ďalej, doktor? akýmsi prepisom, aktualizáciou pre súčasné publikum. Hlavné úlohy tu stvárnili Barbara Streisand ako Judy Maxwell a Ryan O’Neal ako Dr. Howard Bannister. V období keď táto bláznivá komédia bola uvedená do kín, jeho predošlý film Posledné predstavenie sa ešte stále tešil vysokej návštevnosti v kinách. Dvojitý zásah. Opäť do čierneho. Diváci a kritika nešetrila chválami na Bogdanovichov režisérsky talent a cit.