DOBRÍ MUŽI, ODVÁŽNE ŽENY

3. Tajné spolky, sekty a rády. CIA v The Good Shepherd, mnísi a kláštor v talianskom filme In memoria di me, moslimskí sektári v tureckom debute Takwa (sekcia Panorama), okrem toho koncentrákový personál a vojenské jednotky v rôznych filmoch, napríklad v izraelskom dobývaní libanonskej pevnosti Beaufort (Strieborný medveď za najlepšiu réžiu). Obrázky mužov, ktorí sú neustále spolu, robia zvláštne rituály a nie sú práve najšťastnejší.

4. Sexi ženy, ktoré nesmú byť sexi. Tento trend ukázal hneď úvodný film La Môme s Marion Cotillard ako šansoniérkou Edith Piaf. A potom aj Sharon Stone, Angelina Jolie, Julia Jentsch či Diane Kruger museli ako frustrované žienky domáce ukrývať svoju krásu. Vo francúzskom filme Les témoins sedí Emmanuelle Beárt najčastejšie v okuliaroch a vyťahanom pulóvri pri písacom stroji a za jej chrbtom reve dieťa. Aj krása čínskej herečky Yu Nan zažiarila naplno až na červenom koberci, pretože vo filme Tuyno manželstvo (Zlatý medveď) je skrytá pod šatkou a hrubou pastierskou bundou. Skrývanie ženskej príťažlivosti sa stáva globálnym javom.

5. Nemeckí herci v zahraničných filmoch. Ďalší príklad globalizácie? A zdá sa, že všetci sú polyglotmi. André Hennicke hovorí po taliansky v spomínanom In memoria di me, Moritz Bleibtreu sa objavil v talianskom filme bratov Tavianiovcov La masseria delle allodole i americkej snímke Paula Schradera The Walker – ale pozor! – dvakrát ako Turek. Daniel Brühl hovorí zasa po francúzsky vo filme Deux jours a Paris, Marie Bäumer perlí perfektnou angličtinou v chorvátsko-bosniansko-nemeckej koprodukcii Armin (sekcia Forum) a Martina Gedeck flirtuje s Mattom Damonom v The Good Shepherd podľa okolností – po anglicky i po nemecky. Len Julia Jentsch v Menzlovom „Kráľovi“ sa až na pár „vynútených“ výnimiek drží rodného jazyka.

6. Herci-režiséri. Robert De Niro podľa vlastných slov pripravoval The Good Shepherd (Strieborný medveď za kolektívny umelecký výkon) deväť rokov a rád by z tohto projektu urobil trilógiu (počiatky CIA, obdobie studenej vojny a situácia po roku 1989). Pozitívne prijatie u kritiky a ovácie u publika zožala Julie Delpy s „woodyallenovskou“ variáciou Deux jours a Paris. Naopak, menej spokojný s kritikami i ohlasmi bol Antonio Banderas s El Camino de los ingleses, aby sa napokon tešil z neštatutárnej ceny v Panorame. Tam uviedol svoj film Interview aj Steve Buscemi, ktorý odchádzal z Berlína síce bez ocenenia, ale s veľmi príjemným pocitom, že „má v Nemecku oveľa viac krásnych obdivovateliek ako španielsky macho“ (citát berlínskeho Tagesspiegelu).

7. Hviezdy za každú cenu. A, samozrejme, rátajú sa len tie z Hollywoodu. Robert De Niro, Sharon Stone, Cate Blanchet, Clint Eastwood, Richard Gere, Antonio Banderas, Matt Damon. Z tých najočakávanejších neprišli George Clooney, Angelina Jolie, Woody Harrelson. Po červenom koberci však kráčala aj Jennifer Lopez, aby predstavila béčkový thriller Bordertown, ktorý sa kvôli nej objavil dokonca v súťaži. Ani to však nebola ešte dostatočná poistka pre jej účasť v Berlíne. A tak jej šéfovia festivalu promptne udelili akúsi International Amnesty Award...

8. Politika a sex. Berlinale priam ostentatívne preferuje vo svojom výbere politické a sexuálne témy. Uplynulých päť rokov sa zo Zlatého medveďa tešili len jednoznačne politicky orientované snímky. Tradíciu zachoval aj tohtoročný 22-titulový výber, keď takmer polovicu tvorili filmy s politickým a sexuálnym aspektom. The Good German, The Good Shepherd, Goodbye Bafana, Die Fälscher, O amo em que meus pais saíram de férias a Beaufort na jednej strane a Irina Palm, Ping guo, Les témoins a Hallam Foe na druhej strane. Ak ich tentoraz (až na izraelský Beaufort) porota zo svojho verdiktu vynechala, vôbec to nesvedčí o jej zlom vkuse. Spomínané dva fenomény budú nepochybne naďalej patriť k berlínskemu festivalu, len nie vždy musia byť ocenené „medveďmi“.

9. Režisérske veličiny. Bille August, Jacques Rivette, Steven Soderbergh, Robert De Niro, André Téchiné, Park Chan-wook, Clint Eastwood, Jiří Menzel, Francois Ozon. Známe mená priťahujú. Rovnako v Berlíne, Cannes, Benátkach, kdekoľvek... Skôr pravidlom ako výnimkou sa stáva, že mnohokrát nejde o diela, ktoré by potvrdzovali renomé ich tvorcov. Na tom akoby už dávno nezáležalo. Stačí fakt, že slávny tvorca uvedie nový film na áčkovom festivale. Marketingová úroveň prehliadky získava oveľa vyšší rating.

10. Zabudnite na humor! Nielen na tohtoročnom Berlinale, ale aj na ďalších významných festivaloch sa ľahší žáner nenosí. Súťažný výber ostal takmer úplne bez humoru, absentoval predovšetkým vo filmoch zo západného sveta. Iste, žijeme predsa vážne časy. Žeby mladá generácia už definitívne rezignovala na taký „anachronizmus“, akým je životný optimizmus? Jedinou oficiálne priznanou – pre niekoho romantickou, pre iného čiernou – komédiou bola snímka Parka Chan-wooka Sai bo gu ji man gwen chan a (Som kyborg, ale to je oukej!). Pár scén síce vydolovalo úsmev, ale skôr svojou absurditou než ľahkým vtipom. Situáciu trošku zachraňovali Menzelov „Kráľ“ (pre mnohých západných, najmä amerických novinárov práve on mal byť víťazom) a Irina Palm, kde uvoľňujúci úsmev vzbudzovala spontánna herecká kreácia skvelej Marianne Faithfull vo vážnom príbehu. Aj tento film patril u kritikov k tým obľúbenejším. Lenže, ako je známe – na prestížnych festivaloch komédie nebodujú.

Autor je programový riaditeľ MFF Bratislava

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň