AKÝ BOL 7. MFF BRATISLAVA 2005?

SOBOTA 03.12.2005

Pred 10h00 bol náš dream team nastúpený na bare pri pokladniach, niektorí kávičkovali, niektorí popíjali chladené nápoje, niektorí pofajčievali. Alebo všetko. Keď som kdesi v úvode textu spomenula pravidelné meškania prvých porotcovských projekcií, tak opakujem: film nám pustili asi s 15 minútovým meškaním, nakoľko sa čakalo na jednu členku poroty FIPRESCI.

Prvá dávka súťažných filmov nás, úprimne povedané, odrovnala. Portugalský film Odete režiséra Joaa Pedra Rodriguesa si u dvoch porotkýň (z filmovej vedy) vyslúžil prívlastok meteorologický film. Celkom zaujímavý príbeh o strate lásky, jej nahrádzaní, podľa mňa trpel utkvelou predstavou režiséra, že každý dramatickejší moment má byť akcentovaný dažďom, vetrom prípadne oboma. Nasledujúci film iránskej proveniencie Napísané na zemi Aliho MOhammada Ghasemiho ponúkol príbeh, ako som sa neskôr dozvedela, vychádzajúci z iránskej rozprávky o mužovi, ktorý nešťastne príde o dcérky a manželku, s čím sa nezmieri a pustí sa s Bohom do (jednostrannej) polemiky o príčinách tohto trestu a o hriechoch. V záchvatoch šialenstva behá po dedine a zabíja deti. V zásade film stavaný na formálnych finesách kamery a strihu v štýle Paradžanova, resp. nám bližšieho Jakubiska. Ani tretí film, formálne triezvejší, britskej režisérky Ammy Asante Spôsob života sa nezaradil medzi filmy, ktoré by aspoň ašpirovali na nejakú tú cenu. Snaha o podanie rasizmu ako vonkajšieho prejavu iných spoločenských fóbií – tu strachu slobodnej nezamestnanej matky, že jej odnímu dcérku sa však ničím nelíšila od množstva iných britských filmov z priemyselných oblastí. Taký priemerný film skôr televízneho razenia. Je mi ľúto, že mi v rámci diskusie s režisérkou Peťko v konečnom dôsledku zarazil otázku. Tak, áno, bola trochu vyrývačná a predbehlo ma pár ľudí s otázkami – ódami na film.. ale však možno by sa nám podarilo ujsť..

A nadišiel večer. (Tomuto vyhradím osobitný odsek.) Jeden zo súťažných filmov dorazil s veľmi špeciálnym sprievodom – herečkou Vanessou Redgrave. Prišla s malým meškaním, čakajúc, kým sa všetci prítomní usadia. S dôstojnosťou anglickej dámy uviedla film svojho syna Carla Nera (Jeho otec je Franco Nero. Ten s modrými očami). Podľa anotácie rozpráva film Horúčka príbeh ženy z vyššej spoločnosti, ktorá sa vo veľmi zlom zdravotnom stave prebudí v hotelovej izbe v neznámej (a anonymnej) krajine, kde zúri občianska vojna a spomína, ako sa tam vôbec dostala. Vďaka jej reflexii zisťujeme, že ako veľmi dobre majetkovo situovanej dáme sa jej dostal do rúk výtlačok Marxovho Kapitálu a ona začala premýšľať o chudobe a jej dôvodoch a o fetišizme komodít a začala súcitiť (naozaj súcitiť) s chudobnými a to by aj stačilo. Aby bolo jasné, Vanessa Redgrave sa aktívne angažuje pre UNICEF. Jednu malú rolu si vo filme strihla vyslankyňa dobrej vôle pri OSN Angelina Jolie. A ešte menšiu, ale aspoň vtipnú, Michael Moore. Ani neviem, či v prípade Horúčky možno hovoriť o filme, keďže šlo skôr o patetický prednes eseje na tému „Aktuálnosť myšlienok Karla Marxa obsiahnutých v jeho diele Kapitál“ doplnený obrazom. Kamarát trefne poznamenal, že celé mu to pripadá ako pokus o vyvrátenie jedného z výrokov Sergeja Ejzenštejna o tom, že niektoré literárne diela, napríklad Marxov Kapitál, sa sfilmovať nedajú. Ejzenštejn mal pravdu. Aspoň pre tento krát. Musím však priznať, že v študentskej porote sa našiel človek, ktorého film úprimne pozitívne nadchol. Pripomínam, že filmu predchádzal skutočne veľký rozruch a dostali sa ku nám aj zmienky typu „horúci kandidát na víťaza“.

Deprimovaní sme vyšli z kinosály a rýchlosťou svetla sa presunuli na americký Crash Paula Haggisa. O filme sa už, myslím, diskutovalo aj na kinema-fóre a získal si dosť priaznivé ohlasy ako mix Magnolie, 21 gramov a neviem čoho ešte. Úprimne, asi som čakala viac. Mne Crash, až na to, že nepršali žaby, prišiel ako kópia Magnólie. Ale nebolo to na škodu. Je to dobrý film. Navyše, poskytol príjemnú bodku, akési pohladenie na duši. Trošku ale rozladilo, že film bol púšťaný z DVD. Vonku sa už riadne zotmelo.

NEDEĽA. 04.12.2005

Nedeľa sa začala celkom sľubne. V koprodukcii Bosna a Hercegovina – Chorvátsko vznikla trpkastá komédia Ahmeda Imamoviča Ideme na Západ. Príbeh dvoch homosexuálov, z toho jeden moslim, ktorí ostali uprostred vojnového konfliktu. Ako iste viete, srbská komunita, majúca v bosnianskom konflikte prevahu, riešila problém s moslimami jednoducho. Aby prežili, predstiera moslim Kenan, že je žena. Absurdné východisko z núdze nakoniec pomôže a pootvorí cestu na Západ, do Holandska. Po sobote a prečítaní anotácie filmu som podľahla obavám. Čiastočne ma v nich držal aj úplný úvod filmu, kedy Kenan, v rámci TV relácie vysvetlil situáciu a vzťahy v krajine počas konfliktu. Chvíľku na to sa obavy rozplynuli a ja som naradostene písala sms kamarátovi, že mám preňho tip na film. Imamovič sa skutočne zručne pohral s obrazmi a do nich vloženými významami, momenty smerujúce do preexponovaných emocionálnych výbuchov zahral do vtipu.

Do prestávky medzi súťažnými filmami sa nám akurát vošiel stredometrážny francúzsky film Paralely Nicolasa Saadaa. Poviem vám, paráda. V zásade, súhlasím s anotáciou v programe festivalu: „Elegantný a tajomný kriminálny príbeh zo súčasného Paríža, nakrútený optikou Novej vlny.“ Saada nakrútil naozaj svižný filmík, pohral sa s paralelnými dejmi a situáciami. Ak sa vám ponúkne šanca vidieť ho, neváhajte.

Nabudená prvým súťažným filmom dňa som sa s pozitívnou zvedavosťou usadila v kresle na projekcii argentínsko-francúzskeho filmu (podotýkam, že táto kombinácia osebe sa mi videla ako dobré znamenie) Geminis. Príbeh rozprávaný režisérkou Albertinou Carri sa venuje skutočne ošemetnej téme – incest. Lucia, matka rodiny, trochu rigorózna, ale láskavá s hrôzou sleduje správy o sexuálnom vzťahu kamarátkinho manžela a dcéry. Čo ale netuší, je skutočnosť, že obdobný vzťah udržujú dve z jej troch detí. Samozrejme, na veľkú škodu filmu, všetko skončí odhalením, hystériou a depresiou. Ono, Geminis ťahali priemer a koniec mohol rozhodnúť. Čo sa vlastne aj stalo.

Nasledovala chvíľa prudkej psychickej koncentrácie, meditácie a iných –ácií (nikotinizácie a pod.). Čas 16h30 sa blížil a s ním aj 154 minút dlhý rumunský film Cristiho Puiu Smrť pána Lazarescu. Keďže dnes sme sa poučili – nerobiť si zbytočné nádeje na progres v kvalite filmov v závislosti na čase, mali sme nervy skutočne našponované. Veď uznajte: vyše dvoch hodín sa dívať na to, ako 63-ročný dôchodca, ktorý bol 14 rokov dozadu operovaný na žalúdočné vredy, trpí bolesťami hlavy, zvracia a umiera. Film ešte ani neskončil, keď nám sánky viseli. Stroho, až dokumentaristicky rozprávaný príbeh odhaľujúci byrokraciu nemocníc, ubiehal ako jarná voda. A dokonca sa nezopsul ani v závere. Pre väčšinu členov študentskej poroty zostala Smrť pána Lazarescu favoritom až do konca, pre malú skupinku troch živlov do ďalšieho dňa. Mimochodom, film je prvým z plánovanej série šiestich filmov nazvanej „Príbehy z predmestia Bukurešti“. Držíme Cristimu Puiu päste.

Malá pauzička a už sme opäť sedeli v kinosále. Už na vlastnú zodpovednosť. Poviedkový film Všetky tie neviditeľné deti predstavil deti – členov (od)bojových skupín (Tanza, r. Mehdi Charef), deti – zlodejíčkov, ktorým je najlepšie v polepšovni (Modrý cigáň, r. Emir Kusturica), deti, ktoré sa narodili HIV pozitívne (Ježišove deti Ameriky, r. Spike Lee), deti, ktoré si na seba zarábajú zberom harabúrd a nápadmi (Bilu & Jo´o, r. Katia Lund), snovú víziu o predčasne dospelých deťoch vo vojne (Jonathan, r. Jordan a Ridley Scott), o deťoch ulice (Ciro,r. Stefano Veneruso) a napokon opustené deti využívané na prácu (Song Song & Little Cat, r. John Woo). Celkovo by som film hodnotila ako dobrý, hoci samotné poviedky boli nevyrovnané. U mňa zvíťazil drsný Spike Lee, vizuálom (ale poslabším príbehom) sa môže zaslúžene chváliť dvojica režisérov s priezviskom Scott a úprimne najdojemnejší príbeh vyšiel z dielne Johna Woo. Emir Kusturica bol jednoducho Emir Kusturica so svadobným sprievodom, bizarným vystúpením kapely a moriakom. Venerusov príbeh mi evokoval starší film z dielne majstra Pasoliniho Mamma Roma a celkovo ma utvrdil o kríze talianskeho filmu. Niežeby bol slabý, len zúfalo neoriginálny v obsahu i forme. Poviedočka Tanza bola na môj vkus prvoplánovo dojímavá – na rozdiel od Woo-ovho príspevku, ktorý sa s citmi pohral na viacerých úrovniach príbehu. Lepší stred obsadili Bilu & Jo´o Katie Lund, jednoduché, šikovné.

PONDELOK. 05.12.2006

Hneď za rána nás čakalo Šťastie českého režiséra Bohdana Slámu. Veľmi dobrý filmík, na ktorom, keby som veľmi chcela, nájdem zopár chybičiek krásy, ale na čo. Aj tak by to výsledok príliš neovplyvnilo. Dokonca ani Pavel Liška mi po dlhšej dobe neliezol na nervy. A Simona Stašová bola skvelá. O 14h00 nastúpil favorit nemenovanej trojice živlov v študentskej porote: ruský film Alexeja Germana, ml. Garpastum. Režisérsky rukopis pripomínajúci Nikitu Michalkova, ale aj (a najmä) Andreja Tarkovskeho v ich schopnosti rozprávať film obrazom a rozprávať dva príbehy naraz, cez jeden – malú históriu Ruska počas 1. svetovej vojny cez vášeň mladíkov k futbalu a ich sen, že si postavia vlastný štadión, na ktorom vymlátia Angličanov. Film, ktorý som nazvala ahistoricko historický, pretože vyvoláva dojem, že by sa mohol odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek. Nemohol, zmenou miesta a času by stratil svoje čaro aj jeho príbeh, aj obraz. Navyše, repliky presne orientovali diváka v čase – problém mohol nastať v prípade, ak vám nič nehovorí spojenie Gavrilo a Sarajevo, princ Ferdinand a Sarajevo, alebo historka o levovi ujdenom z petrohradskej ZOO.

Tretí súťažný film dňa Od hrobu k hrobu, slovinsko-chorvátsky film Jana Cvitkoviča. Film rozbiehajúci sa ako jemne cynická komédia o vzťahoch okolo „profesionálneho rečníka na pohreboch“ sa po dvoch tretinách láme na peknú kruťárnu. Trochu trpí viacnásobným záverom – čo je ale príznačné pre viacero z uvedených filmov. Anyway, tak ako mám pri britských filmoch pocit silnej uniformity, nedokážem sa zbaviť pri filmoch proveniencie Slovinsko – Chorvatsko - Bosna a Hercegovina pocitu, že táto oblasť má výraznú režisérsku osobnosť s výrazným vplyvom na režisérsky rukopis mladšej generácie.

Poprosím fanfáry. Uvedomujem si možnosť existencie ľudí, ktorí tomuto filmu neprišli na chuť, ale Ukrytý Michaela Hanekeho ostane filmom festivalu. Tá odvaha a drzosť v jednom: zobrať si na námet rodinu, ktorej niekto necháva pred dverami VHSky týkajúce sa života jej členov a následky týchto udalostí – čo je základ Lynchovej Lost Highway a urobiť úplne iný film. Výborný film. Hanekemu sa podarilo držať až do posledného momentu napätie, pohrávať sa s divákom a jeho schopnosťou poskladať si poskytnuté informácie, aby dôležitú (možno) indíciu oznámil len mimochodom. Klasicky, na milimeter presné záberovanie, výborne zahrané, minimalistická forma. Uff. Bodku za dňom dodal Wim Wenders a jeho roadmovie o hľadaní syna Nechoď klopať na dvere. Príjemné a dobré, ale Jarmusch (ten príde na rad neskôr) ma zaujal viac. Zopár jedincov sa rozhodlo pre rakúsko-nemecký horor Hotel a podľa ich referencií, ostali skutočne zdesení. Že hrôza. (Ďakujem Danovi za to, že mi naznačil, že nemám vymýšľať a keď už mám lístok na Wendersa, nemám meniť.)

UTOROK. 06.12.2005

Ráno začalo ďalším horúcim želiezkom v súťažnom ohni. Režijný debut inak herca Lieva Schreibera Všetko je osvietené o hľadaní predkov a minulosti. Uhm, začalo to ako malá komédia s Elijahom Woodom, pri ktorej sa dobre pije čaj, a skončilo ako patchworková deka, ktorou vás prikryjú, keď pri filme zaspíte. Priznávam sa, dokážem pochopiť, že film získal divácku cenu. Ale aj cenu FIPRESCI? A to vraj hlasovali unisono. Veľmi priemerný film, akých na rodinných kanáloch chodia stovky. Ako – tak to zachraňoval Sammy Davies Junior Junior. Deň začal teda skvelo. A pokračoval. Gruzinským filmom Levana Zakareišviliho Tbilisi - Tbilisi. Príbeh o mladom filmárovi, ktorý pracuje na vlastnom filme prepojený s príbehmi a osudmi ľudí v Tbilisi. Najprv som si myslela, že je to únavou, ale nie je to tak. Keď vám permanentne zaostáva postsynchrón o asi pol až jednu sekundu a chalani si povšimli aj chyby pri dozvučovaní bubnujúceho mladíka (bubon vydával iný zvuk než by pri ukázanom údere mal a vôbec, údery boli mimo rytmus), myslím, že niet čo dodať. Navyše, film sám bol priemerný. Trio súťažných filmov pre utorok uzatvorila poéma mongolskej režisérky Byambasuren Davaa Jaskyňa žltého psa. V zásade bezdejový pohľad do života rodiny mongolských pastierov – rodiny s troma deťmi a jedným psom. Milý, príjemný, ale pre mňa rozhodne nie výnimočný. Skôr jeden z lepších.
(Tuším sa mi darí zostručňovať komentáre.)

Utorok sme stihli ďalší strednometrážny, tentokrát experimentálny, film – dokument Aryana Kaganofa Western 4.33. Film nám už púšťali v škole cez video a ja som akosi jemne meškala, takže mi prvá polhodinka 32 minút dlhého filmu unikla. Chopila som sa teda druhej šance a neľutujem. Taká malá pecka. O 18h00 sme strihli mierne cynickú komédiu Damiana Kozoleho, ktorý hneď vyvracia môj dojem zo všeobsiahleho vplyvu E.K. na „juhoslovanskú“ kinematografiu. Práca oslobodzuje. Strata zamestnania znamená stratu priateľov, stratu úcty v očiach manželky, ergo milenca ergo rozvod. A keď už všetko vyzerá úplne čierno, zasvieti svetlo. Kozole má skutočne svojsky cynický a miestami až drsný rukopis, ktorý dodal filmu suchý smutný humor. Malý dobrý film. Čo by to bol ale za deň, keby sme nezhliadli ešte jeden celovečerák. Tento krát malý výborný film o láske, pevnej vôli a (ne)schopnosti komunikovať a vyjadriť sa. Film vyrozprávaný obrazom, minimalistický a silný. Melancholický a príjemný. Moja srdcová záležitosť festivalu: Zostaň so mnou singapurského režiséra Erica Khooa. Zaspávalo sa skutočne príjemne.

STREDA 07.12. 2005

Ráno začalo variáciou na nesmrteľný príbeh Robinsona Crusoa Piatok alebo iný deň francúzskeho režiséra Yvana Le Moinea. Koprodukčný film s prispením aj Slovenska však nebol ani inovatívnym, hoci obsahoval pár náznakov, ani vizuálne pútavým, hoci jeden záber ma zaujal. V zásade ďalší zo zabudnuteľných filmov. Škoda. Následovalo dielko vytvorené na základe spolupráce iránskeho režiséra Ramina Bahraniho a produkcie USA Muž s vozíkom – príbeh prisťahovalca predavača kafé a DONUTS z vozíka, snažiaceho sa zarobiť v prvom kole na kúpu vozíka, ale najmä na to, aby si mohol vziať do starostlivosti svojho syna. Smutný príbeh, ktorého prevedenie ukazuje na dobrého režiséra vo vodách malých produkcií. Mne trošku vadil záver, ktorý považujem za zbytočný akcent smútku a ubíjajúceho chodenia v kruhu. Úsmev na unaveno-smutné tváre vrátil japonský film Kenji Ushidu Úplní cudzinci. Ushidu nás voviedol do malej melodrámy o láske a hľadaní, aby sme sa o pár minút neskôr ocitli uprostred komédie s gangstersko-detektívno-melodramatickou zápletkou. Príbehy Maki, ktorá opustila svojho snúbenca, lebo jej bol neverný, tridsiatnika Mijatu, ktorého opustila priateľka, jeho priateľa súkromného detektíva Kandu, Mijatovej bývalej priateľky a šéfa yakuzy rozpráva prostredníctvom krátkych epizód, ktoré do seba zapadajú a poskytujú celistvý obraz o tom, čo sa daný večer stalo. Úplní cudzinci sa asi u štyroch porotcov prebojovali na prvé, resp. druhé miesto osobného rebríčka súťažných filmov.

Na stredu sme si vytipovali v zásade tri filmy mimo súťaž – okolo 20h00 boli na výber dva filmy plus-mínus nemeckej proveniencie: Herzogovo Divé modré oné – sci-fi fantasy, vykonštruovaný dokument o cestách vesmírom a planéte Modré oné, prestrihaný rozhovorom s jedným z obyvateľov tejto záhadnej planéty, ktorý spolu s ostatnými odišiel hľadať nový domov. Počas premietania opustilo kinosálu 47 ľudí, čo by mohlo o filme naznačiť všeličo negatívne. Podľa mňa je Divé modré oné výbornou hrou zo strany režiséra, veľmi dobre premyslenou a zrealizovanou. Druhý počin, Naboso režijne spracovaný Tillom Schweigerom, si vyslúžil pomerne hanlivý a zhnusený komentár. Dennú jazdu ukončila taká milá, formálne vyhraná, kruťárna Môj miláčik ráže 6,65 Thomasa Vinterberga o tom, čo sa môže stať, keď pacifista začne nosiť zbraň a zamieša sa do toho česť a poslanie. Scenár jednoznačne nesie stopy svojho autora – Larsa von Triera. Navyše, Vinterberg namixoval strohosť a nápaditosť v réžii spôsobom, ktorý donúti dívať sa. Navyše, posledných asi 20 minút filmu – klobúk dolu, nádherná pocta westernu. Zaspávala som pod vplyvom filmu.

ŠTVRTOK 08.12.2005

Posledný deň, kedy tri z filmov dňa určoval rozpis. Veľké očakávania sa spájali v našich srdciach s druhým Clooneyho celovečerným filmom Dobrú noc a veľa šťastia. Kritika politických „honov na čarodejnice“, polemika o sile (a tak trochu aj pozitívnom pôsobení) médií ponúkajúca cez dianie v minulosti (McCarthyizmus) polemiku so súčasnosťou. Zaujímavým sa Clooneyho film stáva, keď si skombinujete v súčasnosti (ale vlastne nadčasovo) modernú kritiku súčasnosti cez minulé, so žánrom politického thrilleru, resp. kvázi detektívky z politického prostredia a mediálneho filmu (ako napr. Broadcasting) typického pre 70. roky a datovanie deja do 50. rokov minulého storočia. Clooney sa navyše snaží aj o formálnu štylizáciu do 50. rokov: či už je to čiernobiela farebnosť (využíva však príliš jemné kontrasty) alebo komponovanie záberu a spôsob strihu. Celkom mu to ale nevychádza a film sa tak trochu stráca sám v sebe. V každom prípade, slušná práca.

Nasledujúci nórsky film Zimný bozk o mladej lekárke, ktorej zomrel syn a ktorá odišla do zapadákova a priplietla sa k podivnému úmrtiu by som stručnejšie ohodnotila ako jeden z tých príjemnejších severských filmov, ale kvalitatívne niekde okolo priemeru. Dosť trpel potrebou povedať úplne všetko a nič nenechať na schopnosti diváka myslieť a nepomohol mu ani poetizovaný záver. Jejejejeje! A je to tu! Dištrikt! Maďarské prekvapenie roka z dielne Árona Gaudera, jediný animovaný film spomedzi súťažných. Propagovaný ako maďarský South Park: drsný, vulgárny, ale popritom vtipný. Už počas titulkovej sekvencie nastal hromadný odchod porotcov z kinosály. My sme vydržali do konca. Tak, od South Parku to má ďaleko. Dištrikt! je miestami úžasné nudný, odpísaný a vtipy síce sú a aj som sa zasmiala, ale ide o staré a tak trochu trápne odrody. Kto ste čítali moju recenziu na Miss špeciálny agent 2, pochopíte, čo znamená keď poviem, že som venovala zvýšenú pozornosť detailom a malichernostiam. Filmík u mňa neobhájil ani ten priemer.

A je to tu! Slobodááááá!!! Dištrikt! bol posledným z 19 súťažných filmov. Zasadnutie študentskej poroty sa konalo hneď po jeho skončení, priamo v kinosále 9. Hlasovali sme v dvoch kolách: Každý z porotcov vybral dva filmy. Film umiestnený na prvom mieste získal 2 body, ten druhý 1 bod. Do druhého kola postúpili dva filmy s najvyšším počtom hlasov. Druhé kolo po niečom, čo by som nazvala „krátka výmena názorov“, rozhodlo o víťazovi. Smrť pána Lazarescu. Spokojní s výsledkom, zmierení s výsledkom, frustrovaní výsledkom. Kocky boli hodené a deň pokračoval a premietalo sa ďalej. Každý ďalší film na základe vlastnej intuície či už čistej, alebo podoprenej znalosťami o režisérovi.

O aspoň náznak znalosti režiséra sa opieral napríklad výber filmu Outsider. Dagur Kári si nás získal už Albínom menom Nói. Rozprávačsky úplne iný príbeh, povedala by som, že akčnejší, hoci s použitým výrazom by som operovala len veľmi opatrne. Stále si však zachoval punc príjemnej podivnosti, ktorý môžete veselo nájsť u staršieho Jarmuscha, s absurdným humorom prepleteným cynickými absurditkami života. Minimálne nezabudnuteľné sú scény, kedy Danielov (náš hlavný hrdina, grafiťák) kamarát skladá praktickú skúšku na futbalového rozhodcu, alebo (časovo skoršia) nakupuje koláčiky u našliapanej (hríbiky, hríbiky) kočenky, ktorá mu vyzná lásku a následne je „zachraňovaná“ Danielom - hlavným outsiderom príbehu.

Keďže sa mi veselo darilo vyhnúť sa slovenskému stredometrážnemu dokumentu Marka Škopa a Juraja Johanidesa Slávnosť osamelej palmy ako na Letnej filmovej škole, tak i v Jihlave, zaradila som ho do môjho programu MFF Bratislava. Veľmi zručne nakrútený, vtipný a inteligentný dokumentík o Elovi Havettovi vychádzajúci z rozhovorov s Havettovými spolupracovníkmi – scenáristom Luborom Dohnálom, výtvarníkom Vladimírom Popovičom a príležitostným hercom a rekvizitárom Mariánom Filadelfim. Skutočne vtipné momenty vznikajú pri konfrontácii týchto troch pánov s Havettovým konškolákom Jurajom Jakubiskom. Režiséri neopomenuli ani na obyvateľov a „pamätníkov“ z Havettovej rodnej obce Veľké Vozokany. Priznávam, mala som program zostavený dosť na tesno a pre posunutý začiatok Slávnosti osamelej palmy som tŕpla, že nestihnem ďalší film. Stihla som. Priznávam, Dieťa dvojice režisérov Jean-Pierre Dardenne a Luc Dardenne mi síce nesadlo do nálady, ale nemám mu príliš čo vytknúť. Príbeh dvoch mladých ľudí bez peňazí a s dieťaťom, pričom „starostlivý“ otec si akosi neuvedomuje fakt, že je otcom a mal si sa správať trochu dospelo a zodpovedne – nájsť si prácu, miesto aby kradol a predávala vlastné dieťa. Titul filmu tak dvojito odkazuje na fyzické dieťa, ale aj na nedospelosť jeho otca. S pocitom slobodného výberu filmov na ďalší deň (a lístkami vo vaku) sa rozchádzame.

PIATOK. 09.12.2005

Začíname dobrovoľne 12h30 najvtipnejším a najmenej depresívnym filmom zo sekcie Proti prúdu. Pravdupovediac, Aaltra Benoit Deléphina a Gustave de Kerverna snáď spĺňala prvú z vlastností. O depresívnosti filmu by sa dalo dosť dlho diskutovať. V každom prípade, absurdný a do morku kosti cynický príbeh dvoch vozíčkarov – účastníkov jednej nehody s traktorom s nefungujúcou bezpečnostnou poistkou proti sklopeniu korby, putujúcich „po vlastných“ z Francúzska do Fínska, aby si v továrni na traktory Aaltra uplatnili náhradu škody spolu 10.000.000EUR humorom svojského razenia, ani svojimi hrdinami nešetril. Keďže relatívne krátky, jeden a pol hodinku trvajúci filmík nutne potreboval kompenzáciu na dĺžke, po malej pauze nasledovala 139 minútová jazda od Larsa von Triera Manderlay. Je mi jasné, že film si nájde ako nadšených obhajovateľov, tak i odporcov. Vychádzam pritom z diskusií, ktoré sa strhli okolo Dogville. V druhom z filmov zamýšľanej trilógie Trier prešiel na konkrétnejšiu tému – všeobecnú ľudskú zášť, pokrytectvo a podobne nahradila otázka „čo s černochmi po zrušení otroctva“. Otázka stále aktuálna, najmä v USA, ktorých sa hlavne a najpriamejšie týka. Odrazu slobodní občania zistili, že nevedia, ako žiť, a ich bývalí „otrokári“ nevedeli, čo s novou (a nemalou) spoločenskou skupinou počať. Naštiepenie vzťahov prameniace z rasových sporov, ale i z pocitu menejcennosti a opustenosti a neschopnosti stať sa (prijať niekoho ako) fakticky homogénnou súčasťou celku. Pre mňa veľmi silný film.

Následne, sme vyše dvojhodinový film spätne kompenzovali kratším. Japonské Bitie Masahiro Kobajaši bolo tak trochu sklamaním. Prevládala v ňom snaha o minimalistické rozprávanie trápenia jednej rodiny, ktorej dcéra bola ako dobrovoľníčka v Ammáne držaná ako rukojemník a neskôr prepustená. Tieto udalosti mali tragický dopad na fungovanie rodiny v jej pôvodnom prostredí, v zamestnaní, vo vzťahoch. Snaha však nebola korunovaná dosiahnutím a minimalizmus skončil ako repetícia tých istých záberov, v tom istom uhle, s tým istým obsahom. Štvrtý film dňa ma príjemne prekvapil. Mal síce zbytočne natiahnutý záver, ale Jacob Theusen dokázal počas celého trvania Obžalovaného udržať v príbehu potrebné vnútorné napätie a nervozitu. Opäť príbeh rodiny, ale inak. Dcéra obviní otca, že ju sexuálne zneužíval. Už v minulosti mala zopár „problémov“, kedy si navymýšľala príčiny rôznych zranení. Súd sa skončí, otec je oslobodený. Čo na tom, keď aj tak nemôže trénovať plávanie detí, keď ho všetci považujú za pedofila, nevie a asi ani nechce nájsť cestu k dcére a rozpadá sa mu vzťah s manželkou, ktorá vždy stála na jeho strane.

Po dávke jedného cynického a troch filmov podporujúcich melanchóliu, prišlo očakávané pohladkanie duše v podobe posledného a „najkomerčnejšieho“ filmu Jima Jarmuscha Zlomené kvetiny. Ako som už naznačila pri Wendersovom Nechoď klopať na dvere, majú tieto dva filmy zopár styčných bodov – oba spadajú pod označenie roadmovie a v oboch sa muž v lepšom strednom veku dozvedá o existencii syna a vydá sa ho hľadať. Jednoznačne, Jarmuschove filmy všeobecne majú čosi, čo Wenders nevie. Je to schopnosť vyvolať pocit, že ste jeho hrdinov videli na ulici, že ich situácia je vám povedomá a blízka. Wenders si drží odstup a skôr manieruje, rozpráva cudzím spôsobom cudzí príbeh. Navyše, len vidieť basetovský výraz tváre Billa Murraya jeho flegmaticko presný herecký prejav je zážitok osebe. Po filmovo silnom dni nasleduje hlboký spánok.

SOBOTA. 10.12.2005

A zas raz podľa hesla „pod 5 filmov denne ide len amatér“ sme začali pekne o 11h30 transcendentálnym filmovým zážitkom Bojovník. Príbeh indického bojovníka – niečo ako uhorského drába, ktorý pri masakrovaní jednej dedinky stretne dievčatko, prežije moment osvietenia a rozhodne sa viac nezabíjať. Problém je, že jeho záväzok voči pánovi možno zrušiť len smrťou jedného z nich. Aby som priblížila podstatu transcendentálneho pôsobenia filmu: v rôznych intervaloch sme prechádzali do útlmu zaváňajúceho spánkom. Skutočne „lyrický príbeh“, pričom sa nedalo ani oprieť o silu kamerových kompozícií, ani vnútornú ideu. Uff..

Hneď po skončení filmu sme preklusali na ruský paradokumentárny film Prví na mesiaci, predkladajúci dôkazy o tom, že ruskí kozmonauti uskutočnili let na Mesiac 23 rokov pred tým, než sa uskutočnil prvý oficiálny let do kozmu (Pamätáte si básničky o Gagarinovi?). Celkom zaujímavé mystifikačné prezentovanie „dokumentov“, dôkazov a výpovedí zúčastnených osôb. Následný filmík – tiež smerovaný k dokumentárnej kinematografii 2 alebo 3 veci, ktoré o ňom viem. Matte Ludin ponúka úvahu o vzťahoch k priamemu Hitlerovmu spolupracovníkovi, ale aj otcovi, ale aj akúsi historickú mozaiku o dianí v Slovenskom štáte a deportácii židovského obyvateľstva. Priznávam, že na môj fyzický stav bolo vo filme obsiahnutých množstvo faktov, ktoré som nie vždy stihla zaznamenať. Po formálnej stránke dobre režijne i dramaturgicky zvládnuté. Posledný voľne zvolený film pochádzal z Argentíny. Kolky, film dejovo o ničom (opäť poukazujem na „môj“ slovník, kedy tento výraz neznamená automaticky negatívne hodnotenie filmu): chalanisko prišiel z vidieka pracovať ako stavač kolkov v kolkárni. Film je skôr príjemným záznamom dennej rutiny, rozhovorov s kolegami v práci. Bez prudkých dejových zvratov, twistov a kopernikovských obratov. Nie je výborný, ale dalo sa naň pozerať a sledovať ho.

Po skončení filmu vyvrcholila naša kríza zapríčinená absenciou ceny. Bolo jasné, že nejako prežijeme aj my, aj ocenený, aj festival, ale aj tak. O 19h00 sme sa usadili v kinosále číslo 1. Tentokrát sme počas záverečného ceremoniálu boli menovite vykričaní. Odovzdali sa ceny, okrem ceny divákov a ceny poroty FIPRESCI, pretože organizátori organizovali veľké prekvapenie. Tieto boli odovzdané po záverečnom filme festivalu, komédii v štýle hard boiled detektívok mixnutých so špecifickým žánrom akčného filmu a la „Bruce Willis“ Kiss Kiss Bang Bang. Ono, niet sa čomu diviť, keďže Shane Black má na svojom konte scenáre ku všetkým štyrom Smrtonosným zbraniam, Poslednému skautovi ale Dlhému bozku na dobrú noc. Kiss Kiss Bang Bang ponúkol už unaveným očiam a hlavám príjemný a v celku vtipný oddych. Osobne, moje oči sa skutočne tešili z pohľadu na Roberta Downey Jr. (čo už, keď moja láska nehrala v ani jednom z filmov vo festivalovej ponuke).

Prekvapením, ktoré organizátori organizovali bola osoba, ktorá prišla prevziať obe ceny. Režisér Liev Schreiber mohol byť skutočne spokojný – jeho Všetko je osvietené uspelo u divákov a údajne ani FIPRESCI porota dlho nediskutovala. Po udelení cien, zaželaní všetkého dobrého do ďalšieho ročníka a tak ďalej, sme sa odobrali do hotela Danube na raut. A potom domov a pokúsiť sa dospať festival.

Neviem ako zvyšok sveta, ale ja ešte stále poriadne nevidím a mimo kinosály si pripadám ako v novom svete. Mám trošku zvýšenú plachosť na davy okolo ženúcich sa ľudí. Predpokladám ale, že do najbližšej dávky filmov v podobe festivalu to rozchodím a pôžitok z kvantity a kvality filmov bude silnejší než fyzická únava. A je dosť možné, že už nikdy nebudem poverená písaním reportáží z festivalu. (Tento text vznikol v priebehu dvoch dní.) Prajem veľa zdaru a ďakujem za trpezlivé čítanie :-)..

Pekné Vianoce a keby sme sa nevideli, veselú Veľkú noc..