DIVÁCI CHCÚ ŽIŤ, NIE PREMÝŠĽAŤ...

Hovorilo sa, že súčasná mladá generácia filmárov v Rumunsku nemá tradíciu kinematografie, na ktorú by mohla nadväzovať (na rozdiel od Poliakov, Čechov alebo Maďarov). Myslíte si, že filmy prvej dekády 21. storočia môžu vytvoriť určitú tradíciu pre nasledujúce generácie?

Myslím si, že veci sa menia v každom čase. Viete, nemôžem povedať, že to bude 5 rokov, 10 rokov, 20 rokov. Veci sa vždy dejú v tom období, ktoré umožní rozvoj rôznych nápadov. Neskôr môže prísť mix ručných kamier a jázd, záberov zo žeriavov. Pretože teraz sú diváci naučení získať informácie veľmi rýchlo. Z môjho uhla pohľadu nie je dobrý nápad robiť veci tak, ako sa robia teraz. To je iba povrchné, to, čo vidím, nie skutočne to, čo je vo vnútri takých situácii. A pravdepodobne toto je hlavné „hnutie“ v Rumunsku, držať sa toho, čo je vnútri vo vás, nie iba vonku. Neviem, čo sa stane o 5 rokov, 10 rokov. Veci sa stále menia a myslím, že to je normálne. Byť blízko k tomu, čo sa deje vonku, ale aj vnútri, mojim pocitom k tomu, čo ma obklopuje a myšlienkam, ktoré vo vás vyrastajú a nútia vás ľuďom povedať čo cítite.

Súčasná rumunská kinematografia patrí ku kriticky najoceňovanejším národným kinematografiám v Európe (možno na celom svete). Chvály a ocenenia neprestávajú prúdiť do Rumunska. Ako dlho môže byť podľa vás tento stav udržaný a čo môže po ňom nasledovať?

Myslím si, že odpoveď príde z trhu. Keď ľudia budú mať dosť tohto štýlu, povedia: dobre, to stačilo. Chceme vidieť naše nápady, našich ľudí, náš spôsob rozprávania príbehu. Je to ako skutočný trh: keď raz uspokojíte všetkých kupujúcich, nikto už nepotrebuje váš produkt. Zrejme toto sa stane aj rumunskej kinematografii. To je normálny vývoj, progres, veci pokračujú a ďalej sa rozvíjajú.

A čo teda môže byť podľa vás ďalším krokom v rumunskej kinematografii?

Neviem, to je naozaj veľmi ťažké odhadnúť. Rumunsko je momentálne v období prechodu medzi minulým režimom a tým súčasným, veľmi odlišným. Naozaj neviem.

Ako vnímajú diváci v Rumunsku vaše filmy? Máte nejaké priame reakcie, napríklad z besied po premietaní filmov, maily od publika?

Úprimne, reakcia bola nie príliš pozitívna. Odpoveď znela: stačilo. Nechceme už rozmýšľať o minulom období, nezáleží na tom, ako je to podané. Mali sme veľmi málo divákov v kinách, iba 100 000 v porovnaní s 20 miliónmi obyvateľov. Chápeme však tých ľudí, nechcú vidieť takéto filmy. Je to zvláštna reakcia. Ale mimo Rumunska to bol obrovský úspech, pretože ľudia nevedia o takýchto pocitoch. Ľudia, čo v tom žijú, sa na to nechcú pozerať.

Zmenil na tom niečo medzinárodný úspech filmu? Prišlo naň viac divákov po tom, čo vyhral Zlatú palmu v Cannes?

To je ťažké takto to povedať. Ľudia chcú žiť normálny život, smiať sa, chcú vidieť zábavné príbehy, nie tento film. Hlavne. Chcú žiť, nie premýšľať.

Myslíte si, že z perspektívy nasledujúcich 10 – 20 rokov, pre súčasnú mladú generáciu, ktorá si vlastne nepamätá minulý režim, pre ľudí narodených okolo rokov 1985 – 1987, by mohli byť tieto filmy, nakrútené odlišným spôsobom (predsa len, je veľký rozdiel medzi 12:08 na východ od Bukurešti, čo je dosť satirický a zábavný film a vaším filmom – 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni) spôsobom, ako sa úprimne vyrovnať s tým, čo sa dialo v ich krajine pred 20 rokmi?

Určite áno. Väčšina režisérov sa obracia k vlastným skúsenostiam, k tomu, čo nechali za sebou, čo cítia. Zrejme aj mladá generácia v prechode cíti, že má príbehy, ktoré chce vyrozprávať ľuďom. Nezáleží na tom, či sú o období komunizmu, alebo nie, skôr možno príbehy zo súčasnosti, o tom, čo sa deje teraz. Budú ich chcieť nakrútiť, neviem síce ako, ale... Váš film rozpráva o vás, o tom, čo si myslíte, čo cítite. Ak má mladý režisér čo povedať, urobí to.

Keďže ste aj producentom, ako vnímate vstup Rumunska do Európskej únie? Čo to môže spraviť s ekonomickou situáciou rumunskej kinematografie?

Je zložité jednoznačne povedať, či je to dobré, alebo nie. Problémom v Rumunsku je, že nemáme vybudovanú infraštruktúru. Máme produkčné spoločnosti, máme dobrých režisérov. Problematická je napríklad distribúcia: nemáme dosť kín, nemáme ľudí, čo by sa vedeli postarať o takéto projekty. Distribuovali sme náš film sami. Distribučné spoločnosti nám neponúkli nič, čo by sme si nevedeli spraviť sami. Povedali sme si: dobre, urobme to po svojom. Bude to jednoduchšie. Teraz s peniazmi z Európskej únie, je asi ten správny čas, aby sme vybudovali infraštruktúru. Je naozaj dôležité, aby sa tam dostali správni ľudia, ktorí poznajú biznis, vedia, ako získať ďalšie peniaze, a aby sa diváci vrátili do kín. Nie je to jednoduché, no snažíme sa.