BIELA STUHA

Už od úvodu sa rozprávanie tvári ako detektívka klasického typu „whodunit“ (kto to urobil). Vynára sa záhada, hádanka vytvárajúca najskôr príjemné napätie a my čakáme jej postupné rozlúštenie. Tejto atmosfére nahráva aj hlas rozprávača, ktorý o nehode referuje. „Vyšetrovanie“ bizarných prípadov, ktoré sa postupne hromadia ako ďalšie a ďalšie hádanky je však podkresľované priam hororovými tónmi. Zdá sa, akoby za všetkým bolo nejaké staré tajomstvo, odhaľujúce veľké hriechy miestnych obyvateľov...

!!! SPOILER!!!  Nuž, nič originálne. To, čo je však u Hanekeho „revolučné“, je, že úplne ruší všetky posvätné pravidlá žánru (tak detektívky ako aj hororu) a vytvára dielo, ktoré sa síce tvári ako príbeh (v tvare „začiatok-stred-koniec“), ale ku konečnej pointe či vyvrcholeniu nevedie. Neodhalí vonkoncom nič a tesne pred záverom je rozprávanie odvedené celkom inam. Čo sa to celý čias dialo v dedine a prečo je vlastne dôležité o tom rozprávať? Nevedno. Zostáva mnoho otvorených otázok, na ktoré si možno, alebo možno aj nemožno, odpovedať. !!!KONIEC SPOILERA!!!

Nijako nemožno súhlasiť s tvrdením, že snímka by bola dákou prvoplánovou kritikou prísnych konzervatívnych a patriarchálnych hodnôt. Napokon, sám režisér to vyvracia. V niektorých scénach (napr. keď sa učiteľ vezie s Evou na koči a tá odmietne spoločný piknik v obave, že by mohli podľahnúť telesnej žiadostivosti) ich dokonca priam glorifikuje. Ešte aj asketická ale v jadre (azda) láskavá výchova pastora vzbudzuje takmer úctivý obdiv pred autoritou – pocit, ktorý sa v dnešnej hyperslobodnej individualistickej spoločnosti opäť začína vynárať. Zdá sa, že ideovo je film dôsledne nejednoznačný. Je vôbec otázne, či o niečom vypovedá, či má nejaké konkrétne „posolstvo“, alebo je skôr len akousi hrou či bludiskom, novou, prekvapivou lekciou z postmoderny. Rovnako reminiscencie na nastávajúcu vojnu a súvislosť patriachálnych základov spoločnosti a nacizmu, hoci aj naznačená v replike rozprávača, sú falošnou stopou. Z hľadiska významovej a myšlienkovej stavby nemá dobový kontext takýto význam.

A – áno, význam nemá vo filme vôbec nič! Biela stuha – symbol nevinnosti a čistoty pripomína svojou mätúcou nejednoznačnosťou Ecovo Meno ruže  – totiž nie je filmom, ktorý by o niečom bol. Vo filmovej teórii sa tomu hovorí vyprázdnená narácia. Ak aj ale nie je „o niečom“, ešte stále je „niečím“. A to niečím až prekvapivo expresívnym a desivým. Haneke dohnal úspornosť až na okraj filmových možností – napriek chýbajúcemu rozuzleniu cítime, že sa „niečo“ významné stalo. Biela stuha je horor bez čohokoľvek typicky hororového, bez všetkých atribútov žánru. A predsa, ako hrozivo pôsobí trebárs správanie Kláry, pastorovej najstaršej dcéry, v strohosti jej veku neprimeranej a v tom, ako stále nosí ruky spojené na bruchu?! Alebo hoci výraz tváre detí pastora zakaždým, keď mu zaklopú na dvere a opovážia sa ho vyrušiť v práci. V budovaní bizarnej hustnúcej atmosféry sa Haneke podobá inému majstrovi vyprázdnenej či azda skôr „zacyklenej“ narácie – Davidovi Lynchovi. Tak ako on, aj Haneke využíva zdanlivo obyčajné, civilné situácie, aby v nich vyhmatal pulz znepokojivej úzkosti, nečakané napätie.    

V snímke Utajený (Caché, 2005) si Haneke tiež požičal motív z Lynchovho Lost Highway, keď východiskom napínavej zápletky je videokazeta v pošte manželov so záznamom ich domu. Aj tu nechal Haneke rozprávanie zámerne otvorené, aby o to viac zdôraznil psychológiu situácie. Jednoduché východisko je skôr podnetom k rozohrávaniu drobných scén, v ktorých kulminuje napätie, ako k „odtajneniu“. Je to akási metafyzika vychádzania na povrch. Fascinuje, ako to celé funguje napriek absencii jasnej pointy, ako hra (ná)znakov.