NAJBIZARNEJŠÍ ZABIJACI FILMOVÝCH ČIAS VOL. 2

Starý dobrý „bubák“ zo skrine

Strašidlo v skrini je pravdepodobne prvý skutočný horor, s ktorým sa človek stretne. Nech už ste si ho v detstve predstavovali akokoľvek, stavím sa, že nevyzeral ako monštrum z hororu The Monster in the Closet. Jedine, ak by ste už v ranom detstve fičali na Votrelcovi a King Kongovi, ktorých toto strašidlo najviac pripomína. Zo svojej veľkej tlamy, ktorá je stále naširoko otvorená, akoby bola obrovský ozubený vysávač, vystreľuje toto dvojmetrové monštrum s hruďou primáta  dlhé chápadlo, na ktorého konci je ďalšia tlama. Na chrbte má veľký hrb, ktorý je možno zodpovedný za jeho pomalú a ťažkopádnu chôdzu. Zvuky, ktoré vydáva, by ste pravdepodobne v noci nechceli počuť ako dospelý, nieto ešte ako dieťa. Ukrýva sa, samozrejme, v skriniach, z ktorých načahuje svoje tenké ruky s dlhými pazúrmi. Jeho vyčíňania v americkom mestečku Chestnut priláka aj novinára Clarka, ktorý Supermana pripomína nielen menom, ale aj výzorom. Zoznamuje sa tu s miestnou učiteľkou Diane a jej otcom vedátorom. Spoločne sa snažia prísť na to, ako príšeru zastaviť, no keď počet obetí pribúda a identita „skriňového monštra“ je odhalená, situáciu začína komplikovať armáda, ktorá sa rozhodne proti Godzil.., pardón „bubákovi“ nasadiť ťažkotonážnu vojenskú techniku. Uf! Proste jeden z tých normálnejších filmov od nezávislého amerického štúdia Troma, ktorý má prekvapivo ucelený dej a s prižmúrenými očami sa dá bez ujmy aj dopozerať. A je celkom možné, že si na tohto „bubáka“ tak zvyknete, že celkom nahradí toho z vášho detstva. 

Keď kečup nevyzerá ako krv

„They're marching down the halls.. They're crawling up the walls... They're gooey, gushy, squishy, mushy, rotten to the core...!“ Presne to sa spieva v úvodnej pesničke amerického béčka z r. 1978, o ktorom toho veľa prezrádza už jeho názov: Attack of the Killer Tomatoes! Prvá obeť „vražedných rajčín“ zomiera, samozrejme, v kuchyni, ktorá je o chvíľu plná policajtov zaisťujúcich miesto činu. Ani sa nenazdáme a sme na poli plnom policajtov divo páliacich po rajčinách zo svojich brokovníc. A o pár minút sa presunieme k jazeru, kde rajčinky pre zmenu útočia na kúpajúce sa tínedžerky ako pirane! Ak si myslíte, že takýto film sa nemôže brať vážne, máte pravdu. Attack of the Killer Tomatoes je totiž čistočistá paródia na béčkové filmy zo sedemdesiatych rokov, ktoré sa navzájom predbiehali v bizarnosti svojich príšer. Nakoniec, dôkazov nájdete hneď niekoľko aj v tomto výbere.

Vianočné stromčeky vracajú úder!

Možno si pamätáte na rozprávku Hansa Christiana Andersena o jedličke, ktorá snívala o tom, že sa stane vianočným stromčekom. Jedličke sa tento sen splní, ale ako to už v Andersenových rozprávkach býva, sladká ilúzia narazí na tvrdú realitu a po Vianociach končí jedlička v ohni. Tvorcov kanadského krátkeho filmu s perfektným názvom Treevenge možno inšpiroval práve Andersen, keď sa rozhodli nakrútiť film, v ktorom by vianočné stromčeky iba pasívne neprijímali svoj osud, ale zobrali by spravodlivosť do vlastný rúk, teda, pardón – halúzok. Iba šestnásťminútový film začína dojemným výrubom stromov, ktoré následne sčasti končia vo veľkej vatre, no niektoré sú odvážané preč vo veľkých dodávkach, aby mohli byť predané ako vianočné stromčeky. Tam si ich kúpia usmiate rodinky a vyzdobia vo svojich domovoch. Tento rok však pohár trpezlivosti stromčekov pretečie a rozhodnú sa ľuďom vrátiť všetko to ponižovanie a mučenie, ktoré na nich doteraz beztrestne páchali. Nie je náhoda, že film Treevenge začína hudbou nápadne pripomínajúcou taliansky kontroverzný horor Cannibal Holocaust, ktorý sa rovnako zaoberal odplatou za ľudské brutálne zaobchádzanie s prírodou. Navyše, úvodná pasáž rúbania stromov, ich odvádzanie v dodávkach a následné zdobenie/mučenie v domácnostiach skutočne pripomína holokaust. Tento pocit je podporovaný aj správaním drevorubačov, ktorí stromčeky volajú „piece of shit“ alebo „fucker“. Kopú do nich, nadávajú im a vysmievajú sa im z ich osudu. Ako diváci sa však viac identifikujeme s rodinkami, ktoré najskôr stromčeky mučia (pevne ich zovrú v stojane) a potom ich ponižujú zdobením. Záverečný masaker, v ktorom sa objaví dokonca aj znásilnenie muža stromčekom, je tak katarziou nielen pre samotné stromčeky, ale aj pre diváka, ktorý si za tých pár minút stihne uvedomiť (podobne ako pri pozeraní Cannibal Holocaust), že ľudia si za svoje činy páchané na prírode zaslúžia trest. A stromčeky sú ako jeho vykonávatelia jednoducho dokonalé!

Mozgový červík vie, čo sa patrí

A teraz vážne. S poranením mozgu predsa nie sú žiadne žarty. Najmä ak ho spôsobuje parazit v podobe hovoriaceho červa, večne hladného po čerstvých mozgoch. Vie o tom svoje starý pár, ktorý si takéto tvora chová doma vo vani. Hoci sa oňho vzorne starajú a denne mu prinášajú stále nové a nové mozočky z mäsiarstiev, je jasné, že mozgový parazit nie je práve ideálny domáci miláčik a je len otázkou času, kedy utečie. Keď sa tak stane, do rany mu ako prvý príde mladý sused Brian (všimnite si paralelu so slovom „brain“). Tento parazit však nie je žiaden neokrôchanec – po tom, čo Brianovi urobí v hlave dieru, sa mu pekne predstaví a poprosí ho, či by si doňho nemohol vliezť a zobrať ho na prechádzku, pretože je hladný. Ako odmenu mu ponúka nový život, v ktorom už nikdy nebude sám. Stačí iba nasledovať svetlo, hovorí mu parazit mužským hlasom, ktorý komicky nekorešponduje s jeho výzorom „od ucha k uchu“ sa škeriaceho červa. Brian najskôr súhlasí, no o pár dní zistí, že deliť sa o svoje telo s mozgy požierajúcim monštrom nie je práve to „svetlo“, ktoré si predstavoval. Zbaviť sa „Aylmera“, ako sa tento červík nazýva, však nebude jednoduché. Brain je už totiž závislý od látky, ktorú mu vie poskytnúť jedine tento tvor. Vydrží abstinenčné príznaky? Brain Damage (1988) je jeden z najlepších filmov Franka Henenlottera, režisérskej legendy pre všetkých fanúšikov kombinácie bizarného čierneho humoru, hororu, béčkovej gore estetiky, perverzity a švankmajerovskej animácie.   

Na zajace dynamitom

S využitím zajaca ako krvilačnej beštie som sa prvýkrát stretol v známej scéne filmu Monty Pythonov Svätý grál. Nápad sa však zrodil omnoho skôr, už v sedemdesiatych rokoch, keď vznikol film Night of the Lepus. Zajacov (v zoolog. terminológii „lepus“) sú v ňom hneď celé húfy, a ak si chce rančer Cole poradiť s ich premnožením, musí povolať zoológa. Ten sa rozhodne vyskúšať nové sérum, o ktorého dôveryhodnosti svedčí už jeho povzdych „Kiežby som vedel, čo to spôsobí“. Keď jeden z testovaných zajacov utečie a spári sa s ostatnými, je už odpoveď na otázku „čo sérum spôsobuje“ celkom jasná: nekontrolovateľnú agresiu a rapídne zväčšenie veľkosti. Takže miesto premnožených zajacov sa teraz musí rančer Cole a ostatní obyvatelia Arizony vysporiadať s premnoženými obrovskými zajacmi. Nuž, zrejme čas vrátiť sa k osvedčeným metódam: puškám a dynamitu! Názov filmu Night of the Lepus odkazuje na Romerov Night of the Living Dead a možno je v tom prítomný aj istý humor. Bohužiaľ, veľmi sa ho nepodarilo pretlačiť do samotného filmu, ktorý stroskotáva predovšetkým na tom, že sa berie až príliš vážne. Je to škoda, pretože zatiaľ čo ako lacná zábavka by mohol relatívne dobre fungovať, ako ozajstný horor je to pre film ešte väčšia katastrofa ako premnoženie zajacov pre Arizonu. Doslova lahôdkou sú spomalené zábery bežiacich zajacov (zrejme vystrihnutých z nejakého prírodopisného filmu), alebo naopak, veľmi zrýchlené scény útokov, ktoré sa odohrajú tak rýchlo, že tých niekoľko strihov striedavo na zajačiu tlamu a kričiacu obeť máme problém vôbec zaregistrovať. A do toho nám hrá soundtrack, ktorý takmer celý pozostáva iba zo zvukov zajacov. Záver, bohužiaľ, taktiež nevyšiel ideálne a miesto víťazstva prírody nad človekom (Cannibal Holocaust) sme svedkami tradičnej zajačej genocídy. Vzlyk.

Čo sa skrýva v košíku?

Ak so sebou všade nosíte zamknutý piknikový kôš, je iba otázkou času, kedy sa začnú ľudia vypytovať, čo je v ňom. O tom sa presvedčí aj Duane, plachý mladík z vidieka, ktorý prichádza do New Yorku z nejasných príčin. Na zvedavé otázky, čo sa skrýva v košíku, má Duane pripravených niekoľko nedôveryhodných odpovedí ako „oblečenie“ alebo „nič“. Alebo jednoducho iba zaryto mlčí. My však vieme, že v košíku prenáša niečo živé. Niečo, čo zje celé balenie párkov behom pár sekúnd a ešte nemá dosť. Niečo, čo nechce, aby si Duane našiel priateľku a na truc straší ľudí v lacnom hoteli, kde sa Duane ubytuje. To „niečo“ vyzerá ako hlava, ktorú prešiel parný valec. S tým rozdielom, že to má ruky, ktoré neváha použiť na škrtenie a driapanie svojich obetí. Jeho totožnosť je v priebehu filmu vyzradená: je to Duaenov deformovaný brat, siamské dvojča, ktoré mu bolo v detstve násilím odoperované. Pôvodný plán, ktorý s Duanom zosnovali, bol prísť do New Yorku a pomstiť sa všetkým, ktorí sú zodpovední za ich telesné odlúčenie. Situácia sa však, samozrejme, komplikuje a Duane zisťuje, že by bol možno radšej, keby už jeho brat z košíka nikdy nevyliezol. Basket Case je prvou časťou bizarnej trilógie, ktorá právom preslávila Franka Henenlottera, režiséra filmu Brain Damage, ktorý takisto nechýba v tomto výbere. Prekvapivo strašidelný a napínavý film patrí určite medzi to najlepšie, čo sa v horore vyprodukovalo v osemdesiatych rokoch. Na dnešnú dobu má možno trochu príliš bizarnú a nechutnú príšeru, navyše animovanú zastaranou technikou „stop-motion“, dnes už využívanou takmer výlučne v animovaných a bábkových filmoch, jeho sila však tkvie najmä v prvej polovici, keď iba hádame, čo by sa v košíku mohlo ukrývať a ako by to mohlo vyzerať. Henenlotterov film by sa nakoniec obišiel aj celkom bez efektov, podobne ako Polanského Rosemery’s Baby, v ktorom sme si diabolské dieťa mohli predstaviť iba na základe jediného pohľadu jeho matky.    

Hou, hou, hou, trpaslíci jdou...

Kanaďan David Cronenberg sa stal v horore pojmom až ako režisér dnes už kultovej Muchy. Jeho prvé stretnutie so žánrom sa však odohralo už o viac ako desať rokov skôr, keď nakrútil bizarno-úchylný horor Shivers, nasledovaný podobne ladeným Rabid. Tieto filmy sa však svojou perverznosťou natoľko vymykajú bežnej produkcii, že som si ich nechal na nejaký iný článok. Vynechať Cronenberga, známeho pre svoju záľubu v mutáciách najrôznejšieho druhu, v hitparáde bizarných príšer by som si však neodpustil. Film, o ktorom bude reč, sa volá The Brood (1976). Jeho hlavnými hrdinami sú Frank, jeho dcéra Candice a manželka Nola. Nie je to však žiadna spokojná rodinka. Nola sa lieči na psychiatri, kde robí pokusného králika doktorovi Raglanovi (Oliver Reed), ktorý na nej skúša svoju vlastnú terapeutickú metódu, založenú na princípe projekcie. Snaží sa Nolu vyprovokovať k tomu, aby svoje negatívne pocity vyprojektovala do niečoho iného, čím by sa ich zbavila. Keď sa však zlosť dostane z človeka von, zanechá stopy, ktorá sa prekvapivo prejavujú aj fyzicky. Sú to jednak jazvy na tele Noly a jednak celkom fyzické príšery, ktoré zabíjajú ľudí v okolí jej dcéry Candice. Majú podobu detí alebo skôr malých zdeformovaných trpaslíkov, ktorých vražedným nástrojom je väčšinou kladivo, no neváhajú použiť ani ťažítko, ktorým roztlčú hlavu svojej obete. Odkiaľ sa vzali? Ako súvisia s Nolou a psychoterapeutom? Na tieto otázky musí nájsť odpoveď Frank, ktorý urobí všetko pre to, aby uchránil svoju dcéru. Film The Brood, výborne preložený ako Mláďatá, určite nie je najlepším Cronenbergovým hororom, ale ako každý jeho film, stojí za pozretie.

Vagina dentata!

Ak si človek niečo nasilu odopiera, zvyčajne sa to na ňom nejako prejaví. Stačí sa pozrieť na Dawn: dievča, ktoré je presvedčené, že intímne sa zblížiť s chlapcom sa smie až po svadbe. Svojím výzorom dlhoročného makrobiotika a rečami o prirodzenej zdržanlivosti žien by bola v bežnom kolektíve isto považovaná za čudnú. Dawn sa však obklopuje ľuďmi, ktorí zmýšľajú podobne ako ona. Patria do skupiny Promise a nosia červený prsteň ako sľub čistoty. Nie všetci chlapci v skupine sú však schopní sľub naozaj dodržať. Zdržanlivosť a potláčaná sexuálne fantázie spôsobujú túžby, ktoré sexuálne zmätení chlapci nedokážu ovládať. To sa stane aj Tobeymu, ktorý po odmietnutí neustriehne svoje pudy a chce sa Dawn zmocniť silou. Keď však Dawn nie je schopná uchrániť svoje panenstvo sama, na pomoc jej prichádza jej ozubená vagína, alebo vagina dentata, ako sa táto anomália „odborne“ nazýva. Prvý odhryznutý penis sa váľa v tráve a čoskoro padnú za obeť aj prsty gynekológa, ktorého Dawn navštívi, pretože cíti, „že sa tam dolu niečo deje“. Ak ste z tohto krátkeho načrtnutia deja nadobudli pocit, že Teeth/Intímne tajomstvo je poctivý splatter, v ktorom nebude núdza o krv striekajúcu z odhryznutých penisov, asi vás sklamem. Film je skôr metaforou dospievania dievčaťa, ktoré verí, že svoje sexuálny vývin môže zdržať obyčajným sľubom. Balansuje medzi artovosťou, bizarnosťou a amatérskosťou, pričom sa doteraz vlastne neviem celkom rozhodnúť, či je film natoľko amatérsky, až je umelecký, alebo je amatérsky dojem cielený. V každom prípade z takého exkluzívneho námetu, ako je krvilačná vagína, sa dalo vyťažiť rozhodne viac.

Snehuliak vraždí aj znásilňuje

Možno sa pamätáte na rodinnú komédia, v ktorej sa Michael Keaton premení na snehuliaka, aby sa naučil, ako byť lepším otcom. Volala sa Jack Frost, no nebol to prvý film s týmto názvom. Už o dva roky skôr totiž vznikol komediálny horor, v ktorom sa na snehuliaka premení masový vrah. A keďže ide o poriadne vyšinutého blázna, táto podoba sa mu zapáči a miesto toho, aby sa snažil zistiť, ako by sa mohol zmeniť späť na človeka, nenapadne mu nič lepšie, ako terorizovať malé americké mestečko. Jeho osud je podobný tomu, ktorý už o pár rokov predtým postihol iného vražedného šialenca: Charlesa Lee Raya, ktorý skončil v tele bábiky Chucky. Jack Frost je ako snehuliak síce väčší a neohrabanejší, no minimálne rovnako vynaliezavý. Keďže jeho vyčíňanie sa odohráva krátko pred Vianocami, svoju obeť napríklad vyzdobí elektrickým sviečkami a blikajúcu ju zavesí na vianočný stromček. Vďaka svojej schopnosti roztopiť sa a zasa zmrznúť sa dostane naozaj však, napríklad aj do sprchy Shannon Elizzabet alias sexi Nadie z Prci, Prci... Čo sa deje potom, nechám na vašej fantázii, no o pár minút si Jack zapáli cigaru, uškrnie sa popod mrkvu a chrapľavým hlasom prehodí: „Vyzerá to, že Vianoce prišli tento rok trocha skôr. Dúfam, že si rada, zlatko.“