|
RAFINOVANÝ KONIEC SVETA |
RAFINOVANÝ KONIEC SVETA |
Katastrofický film bez katastrofy. Dnešná doba akoby volala po proroctvách o blížiacom sa konci sveta, ako ho poznáme. Neistota panuje na poli ekonómie, politiky aj ekológie. Ak sú ale snímky Melanchólia a Take Shelter prvými klíčkami ďalšieho návratu takzvaných „disaster films“, predstavujú návrat v oveľa rafinovanejšej podobe, ako sme boli zvyknutí pri prevažne naivných filmoch zo sedemdesiatych rokov storočia alebo z prelomu tisícročí. Obraty smerom k (1) ohýbaniu žánru, (2) dôrazu na prežívanie jednotlivca, (3) väčšej pravdepodobnosti udalostí a (4) šikovnému pridávaniu ďalších významových vrstiev pripomínajú niekdajšiu rehabilitáciu dovtedy „béčkového“ sci-fi, o ktorú sa postarla Kubrickova Vesmírna Odysea. Dávajú spomenúť na šikovnosť, s ktorou možno z obyčajnej žánrovej fabule vytvoriť veľmi inteligentný sujet.
Minuloročný Take Shelter sa vďaka cene kritikov z Cannes a nadšeným hodnoteniam zo zahraničia – tomatometer na stránke Rotten Tomatoes hlási 92% – postupne dostáva aj do povedomia tunajších fanúšikov kvalitnej kinematografie, hoci slovenským kinám sa zatiaľ úspešne vyhýba. Ako si ukážeme v nasledujúcej analýze, najpozoruhodnejšie sú na ňom práve vyhýbanie sa typickým žánrovým konvenciám a akási dvojtvárnosť, odliata do spôsobu rozprávania aj do remeselného spracovania.
Curtis je celkom obyčajný chlap, ktorý žije s manželkou a hluchonemou dcérou v malom mestečku v štáte Ohio. Má svoje starosti a drobné podlžnosti, ale inak vedie v podstate usporiadaný život. Skutočné problémy nastanú, keď ho začnú prenasledovať vízie a nočné mory zvestujúce blížiacu sa globálnu katastrofu. Vzhľadom na to, že je jediný, kto má v okolí vidiny, začne pochybovať o svojom mentálnom zdraví a obáva sa dedičnej schizofrénie. Pud sebazáchovy a reálnosť snov však nedovolia Curtisovi odsunúť obavy z blížiacej sa katastrofy bokom. Jeho zvláštne konanie sa stretáva s nepochopením blízkych, čo len zhoršuje jeho psychický stav.
To, čo na prvý pohľad vyzerá ako jasný prípad, sa premení v režisérovu hru s divákom. Film totiž funguje aj ako psychologická dráma o prepukajúcej schizofrénii hlavy rodiny, aj ako alegória o blížiacom sa konci sveta, ktorý vidí len jeden muž. Môžu za to dva faktory. Po prvé je to rozprávanie príbehu aj cez optiku hlavnej postavy, teda z pohľadu nespoľahlivého rozprávača Curtisa, aj z obmedzeného pohľadu okolia, ktoré sa Curtisovmu blúzneniu nechápavo prizerá. A po druhé sú to pomerne predvídateľné reakcie pomýleného diváka.
Vysvetlím. Vidiny síce pôsobia spočiatku mrazivo, ale pri ich ďalšom a ďalšom opakovaní, kedy už divák vie o Curtisovej chorobe čoraz viac a ponúka sa mu vysvetlenie zápletky, sa len ťažko možno spoliehať na ich desivý účinok. Pointou je, že skôr ako na lacné strašenie publika slúžia vidiny ako sonda do mysle hlavnej postavy. Bez toho, aby nás na to ktokoľvek upozornil, už viac nesledujeme možný príchod konca sveta, ale Curtisove reakcie na vidiny a spôsob, formujú jeho vzťah k sebe samému, rodine a svetu.
|
|
Na druhej strane žánrové očakávania jednoducho nútia diváka, aby neodložil bokom ani katastrofický scenár, hoci s ďalším vývojom filmu jeho pravdepodobnosť bledne čoraz viac. A takisto aj spomínaná možnosť dedičnej schizofrénie sa zdá byť pomerne vágna: Curtis dlho nedokáže podstúpiť dôkladné vyšetrenie a navyše príznaky choroby jeho matky boli i tak úplne iné.
Nemožnosť vybrať si úplne jednoznačné stanovisko medzi hrozivou realitou a obyčajným bláznovstvom, ktorá zotrvá až do konca filmu, hoci sa misky váh naklonia na jednu stranu, priamo formuje napätie snímky, pričom hry kamery, hudby a strihu odkladá až na druhé miesto. Napätie preto sympaticky nie je vytvárané umelo, ale postupne a relatívne poctivo.
Keď už hovoríme o poctivosti, režisér Jeff Nichols sa neuchyľuje k senzačnej skratkovitosti a sled udalostí prezentuje nielen rozumovo odôvodniteľne, ale aj pravdepodobne. Je totiž rozdiel medzi tým, čo by sa v príbehu mohlo stať, a tým, čo by sa stať malo. Od fiktívneho filmu sa síce nežiada, aby zobrazoval reálnu skutočnosť, no mal by byť prinajmenšom vnútorne konzistentný a takto predložený aj divákovi. Konanie každej z postáv je v každom okamihu filmu Take Shelter logicky odôvodniteľné a pri dodatočnom zamyslení aj očakávané. Hrdinovia teda nie sú žiadne figúrky, s ktorými hýbe autor podľa ľubovôle. Majú svoje vnútorné motivácie a konajú pomerne prirodzene – tak, ako by sme v podobnej situácii možno konali aj my sami. Prenesené na konkrétny príklad, dokonca aj keď Curtis vykonáva zvláštne skutky a mlčí o svojom stave pred ostatnými, máme preňho pochopenie a prechovávame k nemu sympatie, čo býva pri tomto druhu filmov obyčajne klzký ľad.
|
|
Spracovanie Take Shelter čiastočne čerpá z takzvanej éry televíznych filmov, no jej prostriedky nezneužíva k umelému udržiavaniu pozornosti. Záberom dominujú polocelky a polodetaily, takže herectvo Michaela Shannona sa často obmedzuje len na premyslené výrazy jeho pokrčenej tváre. Keď sa potom k slovu dostanú celky a usilujú sa zdôrazniť scenériu, vyniknú o to viac. Strih nie je samoúčelný a nedá sa povedať, že by príliš umelo zhusťoval dej, i keď iba zvýrazňuje rutinnú prácu s mizanscénou, ale na druhej strane necháva dobre vyznieť tajomné momenty podfarbené ambientnou hudbou. Žiadna časť teda celku nie je priveľmi štylizovaná a všetko slúži predovšetkým k posilneniu dojmu z príbehu, ako je to pri americkom filme vcelku bežné. To platí aj pre trikové sekvencie, ktoré sú na dnešnú dobu iba solídne a ktoré hádam ani nemajú ambíciu uspokojiť tie najnáročnejšie divácke oči.
Zmiešané čitateľské hodnotenia Take Shelter najčastejšie pomenúvajú ako negatíva relatívne pomalé tempo a rozporuplný záver filmu. Autor týchto riadkov naopak považuje obe tieto výčitky za devízy. Nejednoznačnosť sa zdá byť najlepším možným rozuzlením dvojtvárneho príbehu. Peripetia splývajúca s katastrofou presunie zodpovednosť za prerozprávanie ďalšej časti sujetu na diváka, v ktorom ešte doznieva silný dojem z nečakaného zvratu, a ponechá doterajšie rúško tajomstva iba mierne odkryté. Zvolený spôsob sa autorovi zdá byť opoznanie lepším ako napríklad zbytočná doslovnosť záveru inak profesorsky brilantného Dokonalého triku Christophera Nolana. Ak má film povzbudzovať našu fantáziu, toto je jeden z palety dobrých spôsobov, ktoré môže použiť.
Hodnotenie: 8/10
Take Shelter (USA, 2011, 121 min.)
Řéžia: Jeff Nichols. Scenár: Jeff Nichols. Kamera: Adam Stone. Strih: Parke Gregg. Hudba: David Wingo. Hrajú: Michael Shannon, Jessica Chastain, Shea Whigham, Kathy Baker...
