BERLINISENCIE - ZASTÁVKY FILMOVÝM BERLÍNOM

V hlave si prehrávam jednu scénu za druhou, presne 14 zastavení školáčky Márie, 14 obrazov z jej života, 5- 10 minútové pasáže bez strihu, pri ktorých sme raz za radom pobúrene krútili hlavami, takmer nedýchali. O striebornom medveďovi za scenár pre KREUZWEG Dietricha Brüggemanna informovali tlačové správy z predošlého večera, 107 minút silného príbehu dokázalo ďalšie kvality mladého tvorcu. Krížová cesta hrdinky, nezlomne rozhodnutej obetovať sa pre chorého brata, pri ktorej zastávkach podľa vzoru Krista s čoraz väčšou istotou viete, ako to skončí, no neveríte, že naozaj. A potom naozaj a ešte klinec na to, jeden, dva. A ticho. Netušená hra s človekom, s veriacim a s neveriacim o to viac. Extrémy náboženstva, zvýraznené striktnou filmovou formou, komplexnosťou záberov a neuveriteľnými hereckými výkonmi. Posledný film, ktorý som tento rok v rámci tohoročného Berlinale videla a o ktorom, dúfam, budem ešte, nech už akokoľvek kontroverzne, (aj od slovenských divákov) veľa počuť.

Ani po filme BOYHOOD som si už iný film nepozrela. Niečo mi našepkalo, že by som mala Vlhké miesta Davida Wnendta (hoci údajne z nemožnej no extrémne predávanej predlohy vyťažil nemožné a po kvalitných Bojovníčkach nešliapol vedľa, ako sa mnohí obávali) oželieť. Po vzhliadnutí Linklaterovej novinky (strieborný medveď za réžiu) som mala pocit, že takých filmov by malo byť viac. Bez veľkých vzruchov a drám, nenápadne a pritom dojemne, umne vtipne a bez obáv z klišé. Asi najrealistickejší coming-of-age pod slnkom. A nebude to tým, že film a príbeh reálne s postavami (Ellar Coltrane, Patricia Arguette, Ethan Hawke) 11 rokov dospievali. Bez rodičov, ktorí nestihnú dobehnúť na besiedku svojich ratolestí, lebo majú veľa práce či milenku, bez alkoholových orgií a áut v priekope, keď dorazí puberta, bez bozku pred záverečnými titulkami. A pritom to tam všetko je, sklamanie z rozvodu mamy a otca, spory so súrodencami (mladá Linklaterová je v role sestry božská), výjazdy s partiou, problémy v láske... Inak. Lepšie. Hodné režiséra, ktorý (mňa) ešte nesklamal a ktorému namiesto osvedčených obrazov stačí jedna pesnička z rádia či narodeniny hlavného hrdinu, ku ktorým dostane od babky Bibliu, od dedka pušku a kedy si po rozkárajané torty rodina svorne zastrieľa. Aaach, skvelé.

Kým Linklater pod rúškom tajomstva dokončoval svoj dlhoročný projekt, chystala austrálska režisérka Sophie Hyde na podobnom princípe vystavanú drámu 52 TUESDAYS. Utorok čo utorok sa stretávala so svojimi protagonistami a zbierala materiál pre príbeh rodiny, ktorá síce s veľkou otvorenosťou, no nemalými problémami reaguje na zmeny, ktoré nastali a ktoré ešte len prídu. Matka 16-ročnej Billie sa rozhodla podstúpiť zmenu pohlavia a Billie má počas jedného roka bývať u svojho otca. Hoci má Billie s mamou veľmi blízky vzťah a jej rozhodnutie podporuje, nepáči sa jej, že ju mama, z dôvodu vyrovnávanie sa so sebou samou a premenami, ktorými práve prechádza, odsúva na druhú koľaj. Spoločné utorky majú byť kompromisom, no týždeň nepozostáva len s jedného svetlého bodu a Billie, ktorá takisto prechádza obrovskými zmenami, čo sa zvedavosti v sexualite týka, by mamu potrebovala častejšie. Vynikajúca práca s rôznymi druhmi kamery, so strihom a hudbou, mladí talentovaní herci a autentický pohľad na neľahký boj matky v koži Jamesa.

Berlinale nosí do Berlína okrem stoviek filmových nadšencov inú atmosféru. Všade je ešte viac ľudí ako zvyčajne, filmárov, študentov filmu, filmových fanúšikov alebo len ľudí, ktorí majú potrebu pod fotku na instagrame vyťukať #berlinale. Do ranných zástupov na lístky prídu mnohí rovno z párty, iní spia v spacákoch pred kasami v nákupných centrách, ďalší doletia z ďaleka a vo festivalovej eufórii nakoniec nevzhliadnu žiaden film. Ľudia sa stavajú do radov, hoci nevedia, na čo sa tam čaká, k zadným východom hotelov s pristavenými rebríkmi pre fotografov, lebo čo ak sa práve ich milovaná celebrita odtiaľ vynorí a nájde si na pár metroch cesty k autu čas na podpis či foto. V kinosálach nie je vedľa vás voľné miesto na kabát, popcorn a pivo sa už vďakabohu nenosí, triedy berlínskych škôl chodia za filmami v rámci exkurzie, po filme sa na viackrát tlieska a diskusie s tvorcami trvajú, až kým sa do kina nedobíjajú diváci, čakajúci na ďalšie premietanie.

Najdlhšiu diskusiu som zažila na ZAMATOVÝCH TERORISTOCH. Sála pred filmom sa zapĺňala veľmi pomaly, počas neho sa smiechom natriasal už oveľa väčší počet sedadiel a otázky v rámci Q&A nemali konca kraja. Šarmantnou angličtinou referovali tvorcovia (Ostrochovský a Kerekes; Pekarčík na tomto premietaní chýbal) zo zákulisia vzniku filmu, plusoch a mínusoch spolupráce v trojici, o výnimočnosti zrejme jediných troch teroristov, ktorých v rámci „Česko-Slovenska“ máme a o veselej polohe filmu, ktorá je nielenže tvorcom (a podľa všetkého a Ceny čitateľov TAGESSPIEGEL aj divákom) bližšia, ale má slúžiť aj na ochranu protagonistov, ktorých „extremistickú“ činnosť na plátne možno voľnou interpretáciou vždy označiť za inscenačne vyhrotený dokument či dokumentaristicky spracovanú fikciu.