AKO BOLO NA 42. LFŠ V UHERSKOM HRADIŠTI

Je niečo zhnité v kráľovstve filipínskom

Sekcia Fokus bola tento rok zameraná na Filipíny a priniesla skutočne pestrú a rozmanitú nádielku filmov. Väčšina z nich zobrazovala utrpenie filipínskeho ľudu, buď pod nadvládou Španielov, Američanov, generála Marcusa, desivých zlosynov alebo aspoň ťažkých sociálnych pomerov. Vo výbere očarili najmä filmy legendy filipínskej kinematografie Lina Brocku. Osobne bol pre mňa najväčším prekvapením film venovaný problematike mužskej prostitúcie s názvom Macho Dancer. Na rozdiel od iných filmov s homosexuálnou tematikou sa Brocka nezameriaval na neschopnosť väčšinovej komunity prijať odlišnosť, ale na sociálne problémy a z toho vyplývajúce kriminálne činy. Homosexualita je tu zobrazená ako bežná súčasť filipínskej reality. S tým súvisia aj homoerotické striptízové scény, ktoré kvôli dĺžke a početnosti môžeme nazvať parametrami a ktoré zároveň predstavujú glorifikáciu homosexuality. Neónové svetlo, pomalý jazz a mydlové bubliny vytvárali z týchto scén hypnotické zážitky. Smiech v kinosále však ukazoval, že Česi a Slováci majú ešte stále problém prijať mužskú homosexualitu ako normálny jav. V publiku by pravdepodobne nastala iná reakcia, keby sa na pódiu mydlili dve ženy.

Mimoriadne expresívny zážitok predstavuje aj ďalší Brockov film Manila v pazúroch svetla (Maynila: Sa mga kuko ng liwanag), ktorý zobrazuje devastáciu snov a ideálov naivných vidiečanov vo veľkomestskej džungli. Hrdinovia snažiaci sa zachovať si vlastnú dôstojnosť a zarobiť aspoň niekoľko pessos na obživu sú postupne likvidovaní všadeprítomnou korupciou, špinou a morálnym bahnom. Záverečná mŕtvolka na zdesenú tvár mladého hrdinu predstavuje jeden z najsmutnejších koncov v dejinách filmu. Snímka však očarila aj svojou hravou štylistickou formou, kde pracovala s netradičnými uhlami záberov a rytmizovanou strihovou skladbou, ktorá výrazne zapajála do hry okolité prostredie.

Na LFŠ sme mohli vidieť aj viacero filmov zo súčasnej filmovej produkcie. Za rozhodne najzaujímavejší zážitok považujem skoro šesťhodinový film filipínskeho auteura Lav Diaza s názvom Počiatky minulosti (Mula sa kung ano ang noon). Moje prvé stretnutie s týmto tvorcom sa uskutočnilo v Karlových Varoch, kde som mal možnosť vidieť jeho osemhodinovú Uspávanku pre bolestné tajomstvo (Hele sa Hiwagang Hapis), pre ktorú sa asi najlepšie hodí prívlastok expresionistická. Počiatky minulosti však oproti tomu vynikali realistickým zobrazením života niekoľkých vidiečanov, do ktorých osudov zasahuje nejaká zlá, neznáma sila. Sila snímky tak vyplýva z veľkej inherencie diváka a postáv, predtuchy niečoho zlého a nekomunikatívnosti, ktorá núti diváka k väčšej aktivite. Predovšetkým je však dominantnou témou filmu vzťah človeka a „pôdy“, resp. skôr miesta, kde sa narodil a prežil väčšinu svojho života. Okolitá filipínska príroda tu tak netvorí len kulisu.

Od nemého sci-fi cez britské Ealing studio až po Shakespearovské adaptácie

V neposlednom rade sa chcem pristaviť aj pri sekciách venovaných tvorbe britského štúdia Ealing, nemému sci-fi filmu a Wiliamovi Shakespearovi. O tom, že britský film 40. rokov rozhodne patrí do učebníc dejín filmu ma presvedčili najmä Víťazi či porazení (Went the Day Well?) z roku 1942 sledujúci fiktívnu inváziu nacistov do Anglicka. Hneď v úvode nám vysmiaty pán s fajkou v ústach oznamuje, že v roku 1942 sa odohrala rozhodujúca udalosť, ktorá viedla k definitívnej porážke Hitlerovho Nemecka. Snímka však neočarila len svojou drzosťou, ale aj na svoju dobu pomerne drsným znázornením vojny (postrelené dieťa, zabíjanie žien) a výnimočne aktívnymi ženskými hrdinkami. Pokiaľ k tomu pridáte aj suchý anglický humor, výsledok rozhodne nemohol dopadnúť zle. Človek potom filmu odpustí aj niektoré nedokonalosti, ako napríklad pomerne amatérske a hlúpe správanie nemeckých výsadkárov.

Jeden z najoriginálnejších prístupov k shakespearovskému univerzu predstavuje film Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi (Rosencrantz & Guildenstern Are Dead), ktorý ďalej rozvádza osudy vedľajších hamletovských postáv Rosencrantza a Guildensterna. Film predstavuje zábavnú sebareflexívnu persifláž na postupy alžbetínskeho divadla a súčasne i absurdnú drámu, v ktorej hrdinov vedie neznáma sila v ústrety nevyhnutnej smrti. Snímka sa zaujímavo pohráva s ich pohybom v čase i priestore a vytvára inteligentný metafilm. Za zmienku stojí aj nemé sci-fi Koniec sveta (Verdens undergang), ktoré v roku 1916 zobrazilo apokalyptickú zrážku Zeme a kométy. Popri tom sa rozbiehajú medziľudské i sociálne problémy zavŕšené smrťou väčšiny hlavných postáv. Fatalizmus a nemožnosť jednotlivca čokoľvek zmeniť vystihuje atmosféru 1. sv. vojny, ale zároveň aj nasleduje umeleckú tradíciu škandinávskych filmov, v ktorých hrá príroda dôležitú úlohu.

Osobitnú zmienku si zaslúži spevák Kittchen, ktorý v rámci hudobného sprievodu k nemému filmu Cesta na Mars predviedol nezabudnuteľnú performance. Počas celého premietania zosmiešňoval dej, upozorňoval na nepodstatné aspekty (napr. alkohol), (dez)interpretoval film a strhával pozornosť na seba. Jeho grandiózne ego tak totálne prehlušilo zážitok zo sledovania filmu. Pri ikonicky známych filmoch ako Metropolis, Upír Nosferatu (Nosferatu, eine Symphonie des Grauens) či Krížnik Potemkin (Bronenosec Poťomkin) by som túto snahu azda považoval za odvážnu a drzú. Skrátka za akési spestrenie a iný prístup. Cesta na Mars je však predsa len pomerne raritnou projekciou a tak sa mi tento prístup zdá byť veľmi nešťastný.

Letná filmová ŠKOLA

LFŠ už dlhé roky zdobí bohatý odborný program a zaujímavé lektorské úvody. Tento rok som sa mohol zúčastniť len na dvoch prednáškach – William Shakespeare – Romeo a Julie a Hithit Crowdfunding: jak sehnat peníze nejen na film? V prvej z nich Martin Hilský vyvrátil niekoľko mýtov viažúcich sa k najslávnejšej Shakespearovej hre (napr. že Rómeo a Júlia je v podstate dosť komická hra a nie je to čistokrvná tragédia), priniesol niekoľko zaujímavých interpretácií a na záver aj zacitoval vlastný „dodatok“ k nej. Plná sála Reduty 1 mu tlieskala cca minútu a nielenže tým poukázala na Hilského kvality, ale aj na to, že návštevníci LFŠ skrátka kultúrou žijú, tzn. nepotrebujú na zaplnenie sály svetoznáme mená či veľké premiérové festivalovky.

Už menej nadšený som bol z druhej prednášky venovanej Crowdfundingu. Osobne som očakával, že prednášajúci pôjde bod po bode a ukáže poslucháčom jednotlivé úkony potrebné na úspech, viac štatistík i podrobné analýzy úspešných projektov z minulosti. 20 minútová prednáška však nedokázala ísť skutočne do hĺbky a nepriniesla do diskurzu v podstate nič nové.

Podobná situácia nastala aj pri lektorských úvodoch. Aj tento rok boli najobsažnejšie úvody Jána Jílka ku sekcii Americký mumblecore, ktorý divákov obohatil o širší kontext americkej nezávislej scény, situáciu na amerických festivaloch, históriu, základné témy a formálne prostriedky hnutia atď. Jeho prejav bol profesionálny, zbytočne neprezrádzal informácie z deja a bolo cítiť, že za každým filmom zo sekcie si stojí. Profesionálne pripravené boli aj prednášky Věroslava Hábu a Michaela Málka ku sekcii Ealing studio. Zatiaľ čo minulý rok som mal pri ich prednáškach problém so zbytočnými faktografickými údajmi (mená, dátumy, technické detaily), tento rok sa zameriavali len na podstatné záležitosti.

Mimoriadne veľký problém som mal naopak s úvodmi Zdeňka Bláhu, ktorý sa napríklad v prednáške k filmu Cesta na Mars (Himmelskibet) zakoktával a zabúdal čo chcel povedať a v prípade úvodu k filmu Koniec sveta pomerne nespravodlivo označil efekty za vtipné. Osobne mi pri oboch úvodoch chýbalo aj trošku širšie načrtnutie dobového kontextu a hlbší vstup do problematiky. Jana Bébarová si pre zmenu na konci úvodov k niektorým filipínskym filmom neodpustila zbytočné a kontraproduktívne poznámky typu: „Tretina z vás asi odíde.“ a „Ak sa vám film nebude páčiť, na mňa sa nehnevajte.“ O tom, že výberu sama príliš neverí svedčí aj jej komentár na CSFD.cz ku filmu Úplné zmiznutie (How to Disappear Completely): „Větší hrůzu jsem už dlouho neviděla. Dramaturgie ve stylu "dejme tam cokoliv a v jakémkoli pořadí", digitál to snese. Tohle není ani art, to je neumětelství skrývající se za nějakou pózou.“ Následne tiež zarazí, keď do katalógu píše o „Martinovom nespornom talente...“.

VHS na všetky spôsoby

Tohtoročnou dominantnou témou LFŠ boli VHSky. Nostalgické ohliadnutie sa za érou videokaziet sme však už mali aj na Slovensku. Minulý rok tento prvok zakomponoval do svojho programu a dizajnu aj Medzinárodný filmový festival Bratislava. LFŠ však ukázala, že dôležité sú predovšetkým detaily. Ére videokaziet nevzdali hold len filmy zaradené do programu, internetová stránka či festivalová upútavka, ale predovšetkým množstvo kreatívnych dekorácií od videopásiek povievajúcich v spustenom ventilátore, cez štýlový merchandising a výzor katalógu až po „fotostenu“ vytvorenú z videokaziet. Všetko lacné a jednoduché maličkosti, ktoré však dotvárajú celkový obraz festivalu. Osobitnú zmienku si zaslúži tohtoročný plagát a akreditácie, ktoré nadväzujú na plagátovú tradíciu z 80. rokov minulého storočia a zároveň vytvárajú prierez programom. Okrem toho mohli ísť návštevníci aj na workshop, kde sa dozvedeli, čo všetko sa dá vytvoriť z obalu z VHSky, či navštíviť Respekt stan, v ktorom sa každý večer púšťali klasické VHS hity s českým dabingom. Ja som si takto zopakoval Posledného skauta (The Last Boy Scout). Toto všetko dotváralo pocit, že navštevujem dôverne známe, domácke prostredie.