KARLOVE VARY - POHĽAD SPÄŤ

Zaujímavé to bolo v každom prípade. Bolo to niečo medzi Blair Witch, Upírom z Nosferatu a trochu sa to podobalo na Hitchcockove filmy. Ale v každom prípade... Budem sa nad tým musieť ešte zamyslieť hlbšie. Len neviem kto mi pomôže. S priateľkou to nepreberiem, tá nebola tomuto filmu naklonená od záberu, v ktorom sa objavili na hákoch ľudské končatiny. A keď ľuďom v podzemí začali svietiť oči, odišla na záchod a dlho sa nevracala. Potom prišla a spýtala sa: “Ty sa na to môžeš dívať? Veď tam žerú ľudí!” Vzala si veci a čakala ma pred kinom.

Backham je plný a tak na tomto festivale znovu sedíme v malom sále a čakáme na dva dokumenty. Opäť ich uviedol ten človek, čo aj minule. Ten prvý bol austrálsky dokumen Ešte dýcham, ktorý bol príjemný, ale hlavne som mal pocit, že vytvára atmosféru pre Silu ľudskosti. Uviest film Sila ľudskosti - Nicholas Winton prišiel na javisko režisér Matej Mináč, ktorý bol zároveň aj producentom spolu so strihačom Patrikom Paššom, ktorý bol tiež producentom tohoto dokumentu. Prekvapením bola účasť Wintona v Karlových Varoch. 93 ročny mladík vykráčal na pódium a všetci diváci ho privítali standing ovation. Naozaj veľmi dlhým potleskom postojačky. Do mikrofónu však povedal: “Uvidíte toho o mne v dokumente ešte dosť, tak prečo by ste ma mali počúvať ešte aj živého.” Režisér však zariadil rozhovor, ktorý sa konal po zhliadnutí. Ten dokument bol fakt lepší ako nejaký film. Myslím si, že v celom sále nezostalo jedno oko suché. A Winton bol skvelý. Skromný dedko-mladík odpovedal na otázky prevažne od zahraničných hostí. Pri ochode zo sálu si ho fotografovali a pýtali od neho autorgramy a on všetkým ochotne vyhovel. Poďakovali sme režisérovi a on sa ešte zaujímal, či bolo všetkému v českom preklade do sluchátok rozumieť. Veď na tomto projekte strávil tri a pol roka, tak sa niet čomu čudovať. S priateľkou sme usúdili, že na dnes to stačilo a opustili sme festival. Niekedy je lepšie vidieť jeden dobrý film za den ako viac zlých. Tým viac sa terazky teším na zajtra. Lístky kúpené máme a dokonca sa dostaneme aj na premiéru MIIB a dufam, že aj recepciu.

Mali sme kúpené lístky na ten senzačný thriller zo sedemdesiateho druhého - Deliverance, ale nechcelo sa nám presedlávať na iný žáner. Teraz ma to mrzí, ale tak ako nemôžem už vidieť víťazné filmy, tak si nepozriem ani tento.
Písali v novinách

Bez Thermalu nie je Varov.
Nepostrádateľným centrom Medzinárodného festivali v Karlových Varoch je hotel Thermal, akreditačná hala, tlačové centrum, päť premietacích sálov. Ich zariadenie sa každoročne zlepšuje: Minulý rok bolo vo veľkom sále inštalovené (na náklady Film servisu) zariadenie Dolby Digital, tento rok tu diváci vidia filmy na novom plátne, veľkom ako tenisový kurt (220 metrov stvorcových), ktorý financoval hotel Thermal.
Pýtame sa prezidenta festivalu Jiřího Bartošku, či je ešte niečo, čo sa dá zlepšiť.
Samozrejme. Potýkame sa s nedostatkom premietacích sálov. Tie, ktoré máme k dispozícii, však chceme dalej vylepšovať, aby diváci mali čo najlepšie podmienky pre to, aby si festivalové dni užili.

Aká je vaša spolupráca s hotelom thermal?
Veľmi dobrá. Uvedomte si, že my hotel na viac ako tri mesiace úplne vykoľajíme zo zabehaného rytmu. Pracovníci nám uvoľnia kancelárie, hotel poskytuje skladné priestory aj ďaľšie zariadenia. Festival je pre všetkých veľký nápor, ale vďaka pochopeniu vedenia hotelu v čele s riaditeľom Petrom Kopáčkom sa nám darí zvládať aj nečakané situácie. Keď minulý rok a rok predtým prišla prietrž mrakov, mohli sa všetci premočený v hoteli schovať. Aj takáto maličkosť patrí k atmosfére festivalu, na ktorom všetci oceňujú práve družnosť a ľudskosť.

Bude v budúcnosti potreba nájsť zásadnejšie riešenie týkajúce sa chodu Thermalu?
My a aj vedenie hotelu robíme v súčastnej situácii maximum. Pokiaľ nebude jasné, čo bude s thermalom dalej, nemôžeme uvažovať o radikálnych zásahoch. Spolupráca s vedením hotelu je však výborná. Vďaka nej môžeme už dnes poskytnúť hosťom, návštevníkom a novinárom, ktorí tu pracujú, kvalitné zázemie.

Videné filmy
Hotel /Veľká británia, Taliansko/
Filmový príbeh, v ktorom hrá celá plejáda hercov slávnych mien, začína i končí v podzemí dekadentného benátskeho hotela Hungaria. Práve v ňom sa ubytovali filmári a herci, ktorí tu natáčajú historický film. Netušia však, čo všetko sa môže odohrávať v temnom hotelovom podzemí.

Ako som písal, moja priateľka to nevydržala a spolu s ňou odišla asi pätina ľudí. Tí, čo zostali sa dočkali na záver zvratu, ktorý akosi nechcem pochopiť. Slová režiséra, ktorý na začiatku upadne do komy na konci príbehu povie: “Všetko to bol iba trik.” Figgis je však výborný filmár. Odlišoval štýl kamier a neváhal rozdeliť filmové plátno na štyri časti a v každej z nich sa odohrával príbeh. Čo je zaujímavé, že to nespôsobovalo zmätok. Výborné bolo toto rozdelenie plátna pri vystúpení tanečnice. Dva obrazy na hlavu, jeden spredu, druhý zboku, jeden záber na nohy a štvrtá kamera sledovala ruky. Zo začiatku som s otvorenými ústami ztuhol a potom som striehol, či sa v nejakom zo záberov neobjaví kamera, ktorá by snímala inú akciu. Nestalo sa. Príjemné bolo taktiež sledovať natáčanie historického filmu priamo na hlavnom námestí v Benátkach. Ľudia sa zastavovali, pozerali do kamery, ukazovali prstom. Herci hrali. Všetci boli v tej chvíli hercami. To boli tie príjemnejšie okamžiky. Avšak boli aj tie z podzemia hotela. Postavy v podzemí sa pohybujúce boli zvláštnej vybledlej farby s výrazne svietiacimi očami. Scéna, keď do podzemia vstupuje Salma Hayek s videokamarou bola lepšia ako tá posledná z filmu Záhada Blair Witch. Určite nie hneď, ale pozrel by som si Hotel kľudne ešte raz. Ale ubytovaný by som byť nechcel.