LETNÁ FILMOVÁ ŠKOLA - OČAMI DEBUTANTA

Taká bola moja pôvodná, možno trochu naivná predstava. Päť dní, dvadsať filmov a čo to popri tom. Takýto je môj aktuálny pohľad:

Letná filmová škola v Uherskom Hradišti predstavuje akýsi protipól ku Karlovým Varom. Nie je taká "hoch", zároveň však ponúka množstvo zaujímavých titulov a možnosť neformálne, v spoločenstve mladých ľudí prežívať jeden veľký happening. Práve táto atmosféra mladých ľudí, ktorí majú radi film, ale dokážu sa baviť (často až do prvej rannej projekcie) ponúkala úžasnú, kreatívnu atmosféru. To čo ma sklamalo, bola "odbornosť" sprievodných akcií. V tomto kontexte je názov Letná filmová škola vlastne zavádzajúci. Nemôžem hovoriť za všetky prednášky a za všetky úvodné slová, ale tie, ktoré som videl boli prabiedne. Formálne, nepripravené, povrchné. Z môjho pohľadu tak vlastne o filmovú školu nešlo. Išlo proste o priestor a čas kde sa premieta množstvo filmov.

Rád by som sa s vami podelil o skúsenosť s dvoma skupinami filmov, ktoré som sledoval: novozealandský film a český film.

Novozealandský film pre mňa predstavoval veľké a mimoriadne príjemné prekvapenie. Krajina, ktorá ma Pána Prsteňov a Pianisku mi poodokryla nové zážitky. Zistil som, že filmová reč, i témy, ktoré spracovávajú sú nám Stredoeurópanom veľmi blízke. Sociálne témy i príbehy o láske. Filmy o pôvodnom obyvateľstve, i o bielych farmároch.

Jedným z hostí festivalu bol Harry Sinclair. To meno vám pravdepodobne nič nehovorí, no i tak ho poznáte. V Pánovi Prsteňov si zahral Isildura. Bolo to však priateľské cameo, na festivale sa predstavil vo svojej skutočnej profesii a to ako režisér. Popri krátkych filmoch som mal možnosť vidieť jeho (ako to on nazval "polorozprávku") Cena za mlieko (The Price of Milk). Šarmantný príbeh dvoch mladých ľudí, ktorých láska robí neskonale šťastnou, až kým sa neobjaví priateľka s jej odbornými radami ako partnerský život zdokonaliť. Doslova esencia toho, čo sa mi na novozealandských filmoch páčilo. Pohrávanie sa s realitou, skutočne vtipné nápady, citlivé riešenie vzťahu medzi mužom a ženou.

Výrazne odlišným, pravdepodobne aj známejším, je filmový počin Lee Tamahoriho pod názvom Kedysi boli bojovníkmi (Once Were Warriors). Životný príbeh Maorských rodín, ktoré upadajú v prístavných štvrtiach, plný brutálneho násilia, alkoholizmu, ale i snahy nezabudnúť na korene a pôvod patril k tomu najsilnejšiemu, čo som na festivale videl.

Na druhú stranu české filmy pre mňa znamenali veľké sklamanie. Či už skutočne príšerné Zatratenie, ktoré absolútne nevierohodným spôsobom poukazovalo na strastiplný život prichyteného pašeráka drog v Ázii. Tento "osvetový" film dokonca získal finančnú podporu nášho ministerstva čo slovenské účinkovanie na festivale (minulý rok Vadí nevadí, teraz Dážď padá na naše duše) naozaj nevylepšilo. Ďalšou, iba priemernou snímkou je harašenie Ivany Chýlkovej a Jana Krausa pod názvom Musím tě svést. Predlohou sa stala skutočná udalosť, ale napriek výborným hereckým výkonom (okrem spomínanej dvojice ešte Trojan v úlohe manžela) ide o tak trochu nepodarené dielo. Príbeh trojice, ktorá sa navzájom mučí tým, že stupňuje hranicu kam je až ochotná zájsť, sa zmenil na trpkú komédiu. Trpkú najmä preto, že divák sa smeje tam, kde to autori ani najmenej nechceli...

Najväčším sklamaním je však Karlovarský víťaz Rok ďábla. Film, na ktorý som sa pod vplyvom Mňága - Happy End, mimoriadne tešil, a ktorý som si chcel skutočne vychutnať. Ako milovník pseudodokumentov (pozdravujem Járu Cimermana) však musím konštatovať, že tentokrát Majster aj so svojimi priateľmi latku elegantne, ale podliezol.
 
Najpríjemnejším česky mluvícim tak zostal príbeh o jeseni života Babí léto. Pri potencii českého filmu je však množstvo odpadu pochopiteľné a prijateľné. Keby sa naša kinematografia dočkala takých rokov, ako je tento český, mohli by sme si gratulovať. Tak ako som si ja gratuloval, že som sa dotrmácal na festival. Budúci rok bude téma Film a Smrť a Film a básnik. Už teraz sa teším.