MFF BRATISLAVA: DEŇ DRUHÝ

Druhý deň festivalu som si vyhradil pre tri projekcie. Tou prvou bola francúzsko-španielska snímka Erasmus alebo Priatelia po španielsky, ktorá by sa onedlho mala dostať aj do našej distribúcie. Už dlho som nevidel tak inteligentný a hodnotný film o mladých pre mladých. Žiadny fekálny humor, či primitívne dejové zauzlenia. Erasmus je vo svojom zameraní mimoriadnym filmom, ktorého hlavná myšlienka a dejová štruktúra si vás jednoducho získajú. Mladý hrdina príbehu Xavier, hľadá sám seba na postgraduálnom štúdiu v Barcelone. Ako francúz doplní zostavu siedmych študentov z ktorých je každý z iného kúta Európy. Spoločná ročná existencia v jednom byte mu pomôže dospieť a nájsť svoje doposiaľ nepoznané vnútro. Za rok sa všetko zmení a Xavier sa návratom domov stáva úplne iným človekom. Ešte síce stále nevie, čo presne chce, ale už vie, čo rohodne nechce. Táto komediálne ladená snímka s príjemnými hereckými kreáciami a podmanivým hudobným soundtrackom, by vám určite nemala újsť. A to ani ak už dávno nemáte dvadsať.

Rok 2002 znamená pre slovenskú kinematografiu veľmi veľa. Posledným koprodukčným slovensko-českým filmom sa po Krutých radostiach a Úteku do Budína stala snímka mladej režisérky Laury Sivákovej Quartétto, ktorá otvárala MFF Bratislava. Jej druhé festivalové uvedenie som si nenechal újsť. Napriek nedávnemu konštatovaniu autorky, že jej film sa kritike veľmi páčiť nebude, som až tak sklamaný nebol. Protagonistami láskavej drámy sú matka a jej tri dcéry. Matka zosobňuje pre svoje dcéry model panovačnej ženy, ktorej nerozumejú a pred ktorou majú rešpekt. A hoci v hĺbke srdca túžia po jej láske, otvorenosti a priateľstve, nedokážu sa s ňou zblížiť. Film ponúka príbeh o láske, ktorá nebola nikdy naplnená, o túžbe milovať a byť milovaný, i o neschopnosti odovzdať sa úprimne a naplno jeden druhému. Quartétto ma všeobecne prekvapilo. Uveriteľné dialógy, obstojné herecké výkony a niekoľko pomerne zaujímavých scén. Víťaz súťaže prvých a druhých hraných filmov to asi nebude, rovnako ako spasiteľ slovenského filmu (na to pôsobí veľmi televízne), ale určite neznamená krok späť.

Druhý deň som zavŕšil francúzsko-kanadskou snímkou Pornograf režiséra Bertranda Bonella. Veľmi náročný film rozprával príbeh režiséra porno filmov Jacquesa Laurenta, ktorý v tejto branži získal renomé uznávaného umeleckého tvorcu. Keď jeho syn zistil, čo jeho otec celý život robil, utiekol z domu a odmietal s ním akýkoľvek kontakt. Laurent sa tak rozhodol skončiť so svojou kariérou, ale o niekoľko rokov je z finančných dôvodov nútený začať opäť robiť to jediné, čo vie. Hlavným lákadlom filmu je otvorená scéna sexuálneho styku, ktorá posúva hranice určené pre umeleckú filmovú kultúru. Otázkou ale ostáva, či toto rozvláčne dielo ponúka aj niečo viac. Nie je scéna pohlavného styku ukončená vyvrcholením počas orálneho sexu samoúčelným artiklom, ktorý inak priemerný film katapultuje do "umeleckých" výšin? Bol by Pornograf tak dôležitým filmom, aj keby túto scénu neobsahoval? Patrí zobrazovanie otvoreného sexu do umeleckého filmu? Čo myslíte?