MFF BRATISLAVA: DEŇ TRETÍ

Nedeľnú ponuku som začal čerpať filmom hongkongských režisérov Oxide Pang Chuna a Danny Panga s jednoduchým názvom Oko. Príbeh slepého dievčaťa, ktoré podstúpi transplantáciu rohovky a získa schopnosť vidieť duchov, je voľnou variáciou na Shyamalanový Šiesty zmysel, či Amenabárových Tých druhých. Nie je to ale len obyčajný, "kopírakom" prehnaný film. Ázijským tvorcom sa podarilo vytvoriť nezabudnuteľnú atmosféru a vtesnať do príbehu nehollywoodsky cit pre vnútorné pocity hlavných hrdinov a ich samotnú ľudskosť. Oko by sa dalo charakterizovať ako mrazivý inteligentný thriller, zbavený balastu amerického popcornu. Rozhodne sa oplatí vidieť...

Ďalší film zo súťažnej sekcie, ktorý som si nenechal újsť bola mexicko-španielska snímka Carlosa Reygadasa Japonsko. Dramatický film o láske, smrti a sexe rozpráva príbeh muža v stredných rokoch, ktorý rozhodnutý spáchať samovraždu odchádza z veľkého mesta do odľahlej pahorkatiny, kde stretáva starú ženu Ascen. V plnení svojej túžby zachádza do extrému a prehovorí starú ženu aby mu sexuálne vyhovela. Pri tomto dekadentom čine sám zlyhá, ale paradoxne akoby nachádza stratený zmysel života. Žena ale umiera a muž tak poučený o smrti opúšťa horskú dedinu. Japonsko je pomalou, emóciami nabitou drámou, ktorá si vyžaduje pozorného a vnímavého diváka, schopného čítať medzi riadkami. Poddať sa deju znamená pochopiť autorov zámer. Náročný film pre náročného diváka.

Českú republiku zastupuje v súťažnej sekcii úplna novinka s názvom Děvčátko (jej česká premiéra je až o dva týždne). Celovečerný debut režiséra a scenáristu Benjamina Tučeka sa bohužiaľ nevyhol žánrovému klišé a veľa nového nepriniesol. Divák sa stáva svedkom troch dní zo života sedemnásťročnej Emy (v podaní Doroty Nvotovej), ktorá sa svojráznym životným postojom snaží nájsť lásku a šťastie. Jej cesta vedie po samom okraji reality, na pomedzí dnešného sídliska a pôvodnej zástavby, po ose spomienok, ľudských osudov a našich snov. Paralelne s jej príbehom sa odohrávajú aj mikropríbehy ďalších postáv (ich čiastočné záverečné pretnutie je len vyvrcholením zmienenej klišovitosti). Filmová reč Benjamina Tučeka je postavená na schéme, ktorú už dôverne pozná skoro každý filmový divák. Skladanie filmu zo scénok (konečne niekoho napadlo použiť starý vtip o žiarovke v ústach) sme už veľakrát videli a Děvčátko len variuje známy model.

Na koniec dňa som sa veľmi tešil. Čakala na mňa totiž nesmierne zaujímavá novozélandská snímka Dážď. Hraný debut režisérky a scenáristky Christine Jeffs je hodnotený ako jeden z najlepších filmov novozélandskej kinematografie. Rodina Phelonových si v roku 1972 prenajala na prázdniny chatu pri mori a všetci sa tešia na leto strávené kúpaním, zabávaním a rybárčením. Dospievajúca Janey ale vníma rodinnú nepohodu a cíti, že manželstvo jej rodičov sa vďaka neustálym alkoholickým večierkom a flirtovaniu postupne rozpadá. Vie, že jej matke sa páči fotograf Cady, ktorý ale nie je ľahostajný ani jej. Ako Lolita sa tak snaží vydobiť si jeho pozornosť záujmom o nafotenie vlastných portrétov. Atmosféru horúceho, chémiou presýteného leta, ale pretne tragický osud, na ktorého konci príde dospievajúce dievča k strašnému poznaniu. Dážď je podmanivá láskavá dráma, disponujúca silným príbehom a zreteľnou výpovednou hodnotou. Je plná emócii a ak jej načisto podľahnete, katarzia vás prevalí ako lavína. Na projekcii sa dokonca rozplakal jeden mladý muž.