Filmový muzikál je typ hudobného filmu, v ktorom sú hudba, spev a tanec dramatickou súčasťou deja, z dialógov sa plynule prechádza do spevu, herecké akcie pokračujú tanečnými pasážami. Piesňami a tancom sa v príbehu pokračuje. Pieseň a zároveň aj tanec vyjadruje významný okamžik z hľadiska dramatického vývoja postavy alebo situácie. Tieto spievané časti určitým spôsobom zastavujú dramatický čas. Odohrávajú sa síce v tom istom priestore ako to, čo im predchádza, ale slúžia na vyjadrenie emociálneho sveta postáv, či atmosféry rozprávania.
Filmový muzikál sa vyvinul z divadelného. Ten vznikal postupne okolo roku 1920 spojením operety s operou comique, minstrel show, ballad opera, vaudville, burlesque, revue s extravaganzou, ale aj kabaretom, estrádou, či džez-recitálom. Opereta sa vyvinula v Paríži, ale postupne sa presídlila do Viedne. Opereta ale aj opera najviac ovplyvnili muzikál. Opera comique je hra s komickým námetom, hovorenými dialógmi a hudobnými číslami. Objavila sa vo Francúzsku v 18. storočí. Paródia černošského života a zvykov belochmi je nazývaná minstrel show. Ide o polohudobnú a polodivadelnú formu, ktorá ma veľmi blízko k estráde. Ballad opera je prvým hudobne-divadelným žánrom, ktorý sa v Amerike objavil, ale pôvodom je z Anglicka. Žáner bol zložený z motívov známych piesní, ktoré mali pozmenený text. Výraz vaudeville sa stal pomenovaním pre varieté. Vo Francúzsku sa výrazom vaudeville označovala jednoaktovka, celovečerná hra alebo fraška so spevmi. V burlesque išlo o paródiu klasického, alebo práve aktuálneho námetu. Základom extravaganzy je obrovská scéna so základným znakom žánru, ktorá mala ohromovať svojou pompéznosťou. Revue je posledným žánrom, ktorý predchádzal muzikálu. Je to žáner podobný varieté a hudobnej komédii s množstvom satirických výstupov, ale bez pevnejšieho deja. Z týchto malých divadelných foriem (ktoré môžeme nájsť v dnešnom muzikáli) sa do terajšej doby vyvinul samostatný žáner - muzikál. Divadelný muzikál hraničí medzi činohrou a operetou. Táto oblasť, ktoré aj hovorí aj spieva a dokonca aj tancuje existovala odjakživa, zatiaľ čo divadlo, ktoré iba hovorí a nespieva a divadlo, ktoré iba spieva a nehovorí vzniklo pomerne nedávno. Z divadla, ktoré hovorí, spieva a tancuje sa stal muzikál. V tomto prípade ide len o pomenovanie druhu divadla, ktoré tu bolo už v antike. Oproti hovorenému (činohernému) divadlu má toho divadlo, ktoré hovorí, spieva a tancuje k dispozícii oveľa viac: Má k dispozícii aj spev aj tanec a je povinné dodržovať formu, v ktorej sa spev a tanec s určitou pravidelnosťou striedajú.
Z filmového hľadiska sa žáner muzikál radí do širšieho žánrového zasadenia hudobný film. A každý film využívajúci hudbu je hudobný. V muzikáli však hudba preberá ilustratívnu i metaforickú funkciu. Filmový muzikál nie je jediný subžáner hudobného filmu - patrí doň i filmová opera, filmová opereta a iné. Hudobným filmom je napríklad Pink Floyd: The Wall od Alana Parkera, či filmy skupiny Beatles A Hard Day´s Night a Yellow Submarine, alebo speváka Princa Purple Rain, či z najnovších príkladov 8 Mile rappera Eminema. V týchto filmoch prevláda spevácka zložka. Piesne možno posúvajú dej dopredu, ale chýba tu tanečná zložka a hlbší dramatický podtext. Pod hudobné filmy spadajú aj filmy tanečné: Flashdance (1983), Horúčka sobotnej noci (Saturday Night Fever, 1977), Hriešny tanec (Dirty Dancing, 1987), Lambada (1989), Billy Elliot (2000) alebo Nežiadaj svoj posledný tanec (Save the Last Dance, 2001). Najvýraznejším tanečným filmom je Tančiareň (Le Bal, 1983), ktorá je bez jediného slova a predsa je žánrovo zaradená ako muzikál.
Ale ani jeden z týchto vymenovaných hudobných filmov nie je podľa mňa čistý muzikál, aj keď ich podľa niektorých odborných kníh medzi muzikálmi zaradené môžeme nájsť.
Lars von Trier, Baz Luhrmann a Rob Marshall posunuli muzikál o ďalší krok vpred. Každý z nich iným smerom. Podľa toho môžeme usúdiť, že filmový muzikál ešte nevyčerpal všetky možnosti. Ale postupujme pekne po poriadku.
Filmom Jazzový spevák (Jazz Singer, 1927), vyrobeným firmou Warner Brothers, sa začala éra zvukového filmu. O zvukovom filme sa neuvažovalo z dôvodov technických, ekonomických i umeleckých. Spoločnosť Warner Bros. sa však v druhej polovici dvadsiatych rokov ocitla vo finančnej kríze a všetko stavila na zvukový film. Don Juan (1926) je natočený ako nemý film s hudobným a spievaným sprievodom. Ale až Jazzový spevák vstúpil do dejín kinematografie ako prvý zvukový film, pretože bol ozvučený i hovoreným slovom. Prvé slová, ktoré šiesteho októbra 1927 zazneli z filmového plátna sú od Ala Jolsona, po jeho hudobnom čísle: "Wait a minute, wait a minute! You ain't heard nothing yet. Wait a minute, I've said, you ain't heard nothing yet. Wanna hear "Toot-Toot-Tootsie"?" (Počkajte chvíľu, počkajte chvíľu! Ešte ste nič nepočuli. To nič nebolo! Chcete počuť Toot-Toot-Tootsie?). Príbeh Jazzového speváka je prostý: Malý židovský chlapec Jakie Rabinowitz, obdarený nádherným hlasom, úplne prepadne čaru populárnych melódií. Jeho otec s pevnými tradíciami má celkom inú predstavu o synovej kariére a tak Jakie z rodného domu utečie. Netuší, že ako divadelný spevák to nebude mať o nič ľahšie. Realizácia príbehu zostala takmer tá istá ako v celom období nemého filmu, súčasťou sa však stala reč a večer premiéry Jazzového speváka rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil ďalší vývoj kinematografie. Bolo jasné, že písané medzititulky, obvykle umiestňované medzi zábery, sa dlho neudržia. Diváci boli zo slov, plynúcich "z plátna", nadšení. Al Jolson si svoj úspech zopakoval vo filmoch Spievajúci blázon (The Singing Fool, 1928), V tanci s tebou (Go Into Your Dance, 1935), Spievajúci chlapec (The Singing Kid, 1936) a Rapsódia v modrom (Rhapsody in Blue, 1945). Jazzový spevák, nakrútený režisérom Alanom Groslandom, podnietil v roku 1953 a 1988 vznik ďalších rovnomenných titulov.
