|
SOCIÁLNA SIEŤ - PREKVAPENIE ROKA 2010? |
SOCIÁLNA SIEŤ - PREKVAPENIE ROKA 2010? |
Každá doba má svojich vizionárov, ktorí za sebou zanechávajú pozmenený svet na základe svojich schopností, svojej geniality – ale málokedy dôjde k týmto zmenám bez boja o to, čo sa presne udialo a kto bol prítomný v okamihu, kedy sa zmeny zrodili. Vo filme Sociálna sieť divákom režisér David Fincher a scenárista Aaron Sorkin umožňujú nahliadnuť do čias, kedy vznikal Facebook, najrevolučnejší sociálny fenomén tohto storočia, prostredníctvom odlišných pohľadov hyperinteligentných mladých mužov, ktorí spoločne tvrdia, že práve oni boli pri tom, keď Facebook vznikol. Výsledkom je dráma plná tvorby i deštrukcií. Dráma, ktorá sa zámerne vyhýba jedinej interpretácii, ale namiesto toho poukazuje na rozpory v subjektívnych výkladoch udalostí, aby tak odzrkadlila stále sa meniace sociálne vzťahy, ktoré sú pre súčasnosť charakteristické.
Film, ktorý vychádza z niekoľkých rôznych zdrojov, sa presúva z chodieb harvardskej univerzity až do kancelárií v Palo Alto a zachytáva nielen vzrušenie v ranných fázach vzniku fenoménu, ktorý zmenil svet, ale tiež spôsob, akým dokázal združiť skupinu mladých revolucionárov, aby ju vzápätí s rovnakou ľahkosťou úplne rozbil. V centre tohto chaosu stojí Mark Zuckerberg (Jesse Eisenberg), geniálny harvardský študent, ktorý všetko rozbehol, Eduardo Saverin (Andrew Garfield), Zuckerbergov kedysi blízky priateľ, ktorý mu poskytol financie k založeniu celej spoločnosti, zakladateľ služby Napster Sean Parker (Justin Timberlake), ktorý na Facebook upozornil investorov v Silicon Valley, a dvojčatá Winklevossoví (Armie Hammer a Josh Pence), Zuckerbergových spolužiakov, ktorí tvrdili, že im ukradol ich nápad a potom ho za to isté aj zažalovali.
Počas jednej zhýralej noci v októbri 2003 sa Mark Zuckerberg, po tom čo sa rozišiel s priateľkou, nabúral do počítačov Harvardskej univerzity, aby vytvoril stránky, ktoré fungujú ako databáza všetkých dievčat a žien na univerzite. Stránky potom vedľa seba zobrazia fotografie dvoch rôznych dievčat a žiadajú užívateľa, aby rozhodol, ktorá z nich je „väčší kus“. Stránky nazve Facemash. Odkaz na ne sa okamžite rozletí po celej univerzite, spadne celá harvardská sieť a potom vytvorí kontroverziu na základe poníženia, ktorému sú ženy na stránke údajne vystavované. Mark je za ich tvorbu obvinený zo zámerného narušenia sieťovej bezpečnosti, porušovanie autorských práv a porušovanie osobného súkromia. Napriek tomu ale v tomto okamihu došlo k niečomu inému – zrodila sa kostra, na ktorej základe neskôr vznikol Facebook. Krátko nato Mark spúšťa stránky thefacebook.com, ktoré sa ako nekontrolovaná povodeň šíria po celom Harvarde, z Ivy League do Silicon Valley a doslovne do celého sveta. Avšak v chaose tvorenia sa rodí i veľmi zaujímavý spor – spor o tom, ako sa to všetko vlastne zomlelo a kto si zaslúži uznanie za niečo, čo sa celkom očividne mení v jeden z najzásadnejších nápadov storočia.
Aby Fincher a Sorkin divákom priblížili hmlistú atmosféru tvorenia, v ktorej sa píšu dejiny, vytvorili starostlivo spoločnými silami príbeh z pohľadu niekoľkých osôb, ktorý sa zámerne nestavia ani na jednu stranu. Namiesto toho divákovi predstavuje hneď niekoľko rozprávačov, z ktorých každý je presvedčený o tom, že má pravdu práve on a že práve jeho spomienky sú tým, čo sa skutočne udialo, a súčasne na divákovi nechávajú odpovede na všeobecné otázky, ktoré celý príbeh filmu prezentujú.
|
|
O FILME
Scenárista Aaron Sorkin nikdy na žiadny projekt nekývol tak rýchle ako na Sociálnu sieť. Začalo to tým, že dostal štrnásťstránkový náčrt knihy Bena Mezricha The Accidental Billionaire (Náhodný miliardár), ktorý ho prinútil uskutočniť vlastné intenzívne pátranie po faktoch o histórii Facebooku. Na Sorkina zapôsobili osudy protagonistov tohto príbehu, najmä osudy Marka Zuckerberga, z ktorého sa prakticky za noc stal webový podnikateľ, ktorý mení podobu našej spoločnosti.
Rovnakou mierou urobila na Sorkina dojem i „americkosť“ celého príbehu o inováciách – a možnosť zaoberať sa tým, čo tvorí zložky priateľstva, súperenia a sociálnych osudov mladých priekopníkov, ktorí sa, ako sa zdá, objavujú v ľubovoľnom historickom období, aby vytvorili nejakú úplne novú vec, ktorá úplne zmení podobu všedných životov ľudí. V prípade predchádzajúcich generácií išlo o rádio, telefón, auto, televíziu, počítač. V dnešnej dobe tu máme sociálne siete.
„Veci, ktorými sa film zaoberá, sú také staré, ako rozprávanie samotného príbehu,“ myslí si Sorkin. „Lojalita, priateľstvo, moc, peniaze, závisť, sociálny status, žiarlivosť. Ide o príbeh, aký by napísal Aischylos, keby bol nažive. Alebo Shakespeare. Bohužiaľ ani jeden z nich nežije, takže som sa toho musel ujať sám.“
Čím viac sa o veľmi nejasnom pôvode Facebooku dozvedal, tým viac Sorkin žasol nad tým, ako dokonale tento príbeh môže poslúžiť ako ukážkový príklad príbehu zo súčasného amerického života, a zároveň podáva svedectvo o pretrvávajúcich ľudských vlastnostiach, akými sú genialita, túžba po moci a pocity nenaplnenia. Pretože akokoľvek sú hrdinovia filmu technologicky zdatní a orientujú sa v špičkových technológiách, sú zároveň v Sorkinovom poňatí unáhlení, bezohľadní, rozhnevaní a emocionálne nenaplnení.
„Môžete sa pozrieť na viaceré aspekty osobnosti Marka Zuckerberga, vďaka ktorým sa stal úspešným, a vnímať ich v úplne inom kontexte podľa toho, kto vám je z protagonistov filmu sympatický,“ komentuje Sorkin. „Marka ženie vpred buď jeho sila alebo jeho slabiny, strach alebo odvaha, vízie alebo skúsenosti – a film sa neustále pohybuje na hranici medzi týmito pohľadmi.
Mark je antihrdinom, z ktorého sa na konci filmu stáva tragický hrdina, pretože v priebehu svojej cesty musí splatiť svoju daň. Je v podstate hacker a hackeri sú od prírody anarchistickí. Ide im o to, aby ukázali dlhý nos organizáciám, aby strhli všetko, čo im stojí v ceste. A proti komu sa Mark búri? Z jeho pohľadu môžu za to, že je nešťastný, ostatní ľudia. Jeho túžba po uznaní sa premenila v hnev, vo veľmi intenzívny hnev. Ale ten ho poháňa, ženie ho vpred míľovými krokmi a potom ho čosi osvieti, dostane geniálny nápad a zdá sa, že má všetko, po čom túžil. Avšak posledné, čo by chcel urobiť – a to hrá vo filme veľmi zásadnú rolu – je to, že by chcel Facebook zničiť tým, že z neho urobí zaujímavý materiál, že ho nechá zarábať peniaze a zabudne na to, že jeho zmysel bol anarchistický. To je príbeh nášho filmu – ide o cestu hackera na pozíciu CEO.“
Príbeh Facebooku začína vo februári 2004, kedy sa životy bežných ľudí zmenili spustením stránok s názvom thefacebook.com na Harvardskej univerzite, stránok, ktoré vytvoril vtedy devätnásťročný Zuckerberg. V priebehu prvého mesiaca sa na nich zaregistrovala viac ako polovica harvardských študentov, a v decembri 2005 mali stránky 5.5 miliónov užívateľov zo študentských radov, ktorí tu zverejňovali tie najintímnejšie osobné informácie – čokoľvek od toho, aké majú obľúbené skladby, až po to, s kým práve chodia – a vystavovali to všetkým na obdiv.
|
|
Ako sa tento fenomén začal premieňať z čistej študentskej aktivity a prelievať sa do ostatných kútov sveta, vynoril sa Facebook ako celosvetový fenomén digitálnych životov – masívna, pulzujúca sieť spojení a priateľstiev, reprezentujúcich sociálne interakcie viac než 500 miliónmi užívateľov (pokiaľ by bol Facebook štátom, mal by teraz viac než 1.5-krát viac obyvateľov než celé Spojené štáty a bol by tretím najväčším štátom sveta).
Za šesť rokov sa stal Facebook kultúrnou silou – novým mechanizmom pre nadväzovanie priateľstiev v stále izolovanejšom svete a silným vplyvom na generáciu, ktorá vyvrátila zabehnuté predstavy o súkromí. Facebook pomohol vybudovať nový internetový svet, v ktorom všetci vedia o všetkých úplne všetko, v ktorom si každý buduje svoju identitu tak, aby sa pozdávala druhým a v ktorom veľa ľudí používa Facebook ako kompletný archív svojich životov. Rovnako ako celá rada technologických revolúcií pred ním je Facebook tiež za svoju existenciu oslavovaný i zatracovaný – dokonca ani tí najzdatnejší analytici nie sú schopní odhadnúť, akým spôsobom naše životy zmení, pretože je na také prognózy na svete príliš krátko.
Spoločnosť, ktorá sa rozvíja exponenciálnym tempom a ktorej potenciál je z veľkej časti stále celkom nevyužívaný, bola nedávno ocenená na 25 miliárd dolárov, a niektorí odhadcovia z Wall Street tvrdia, že jej cena je ešte výrazne vyššia.
Avšak už v priebehu jej rozvoja sa spoločnosť a jej zakladatelia stretávali s konfliktami – a samotný pôvod Facebooku sa zmenil v záležitosť fascinujúcich bitiek o vlastníctvo a uznanie. Skupina Zuckerbergových bývalých spolužiakov, vrátane bratov Winklevossových, prišla s obvinením, že im Zuckerberg ukradol nápad na sociálnu sieť, zatiaľ čo Zuckerbergov bývalý obchodný partner a spoluzakladateľ Facebooku Eduardo Saverin vyhlasuje, že bol Zuckerbergom od firmy odstavený potom, čo zafinancoval jej začiatočný rast.
Aby sa Sorkin dozvedel viac o všetkých aspektoch veci a o tom, ako naša spoločnosť vníma (a reaguje) na Facebook, vyrobil si vlastné stránky, na ktorých žiadal verejnosť o názory. Než ich zastavil, navštívilo ich cez 10 tisíc ľudí. Súčasne sa začal zaoberať nespočetným množstvom podkladov, ktoré mal k dispozícii Ben Mezrich (hoci nemohol čerpať z jeho knihy, pretože tu Mezrich písal súbežne pri písaní scenára filmu a hotová bola až takmer na samom konci procesu jeho písania) a preskúmal množstvo oficiálnych dokumentov a rozhovorov, v ktorých vystupuje viacero osôb, zobrazených vo filme a na základe nich získal radikálne odlišné názory o tom, ako vlastne Facebook vznikal.
Podľa Sorkina je pre atmosféru celého filmu úplne zásadná hneď prvá scéna. „Vedel som, že film chcem zahájiť scénou, v ktorej sú chlapec a dievča v bare,“ hovorí. „Nič efektné, proste len dvaja ľudia, Mark a jeho priateľka, ktorá sa s ním na konci celej scény rozíde. On sa potom vráti do svojej internátnej izby, začne piť, blogovať a vytvorí Facemash. Facemash sa rozletí po sieti a potom bude nasledovať strih na Markovu výpoveď a jeho prvé slová sú 'Tak to nebolo'. Tento okamih, ten jediný strih, vám prakticky vysvetľuje podstatu celého filmu.“
Táto štruktúra príbehu je zámerne stavaná do konceptu pravdy ako subjektívneho hľadiska, a teda niečoho, čo internetový vek ešte zdôraznil. Okamžité a nenávratne zaznamenané informácie môžu premeniť fámy a náznaky v globálne prijímanej skutočnosti. Ako hovorí vo filme jedna z postáv samotnému Zuckerbergovi: „Internet sa nepíše ceruzkou, Mark, internet sa píše perom.“
„Náznak sa dnes stáva realitou s pozoruhodnou ľahkosťou,“ myslí si Sorkin. „Mark to na samom začiatku filmu využije, keď stvorí Facemash, predchodcu Facebooku, na ktorom sa hodnotia fotografie študentiek – ale nakoniec sa stane obeťou úplne rovnakého princípu.“
Fincher si zo začiatku nebol vôbec istý tým, či ho taký príbeh bude zaujímať, ale keď si prečítal scenár, okamžite zmenil názor. „Scott Rudin a Amy Pascal mi neustále hovorili, že si ho musím prečítať, že ide o úžasný príbeh a skvelý scenár,“ spomína. „Keď som si ho prečítal, páčilo sa mi, že sa púšťa do príbehu, ktorý je starý len niekoľko rokov – to ma veľmi zaujalo.“
|
|
Potom pokračuje: „V istých ohľadoch je Sociálna sieť prastarým príbehom – ide o klasický príbeh o tom, kto mal väčší podiel na uskutočnení nejakého zásadného vynálezu. Zaujímavé je ale to, že sa snaží za každú cenu vyhnúť tomu, aby niektorej zo strán nadržiaval. To nedocielite tým, že sa pokúsite replikovať sebe menšie detaily. To docielite tak, že sa na udalosti pozeráte z rôznych pohľadov – z pohľadu osoby, ktorá prehrala, i z pohľadu tej, ktorá zvíťazila. Dôležité je, že tento film je o tom, ako sa skupina ľudí spoločne vydala urobiť podľa svojho presvedčenia správnu vec, a ako si spoločne uvedomili, že nie sú schopní a nedokážu túto cestu spoločne i dokončiť. My sme mali za úlohu vziať do úvahy tieto fakty a premeniť ich na pravdu, alebo respektíve v tri rôzne pravdy.“
Fincher, rovnako ako Sorkin, vnímal film ako niečo, čo sa pohybuje v šedej zóne, kde si hrdinovia a antihrdinovia vymieňajú miesta, zatiaľ čo sa títo mladí a sotva dospelí študenti takmer cez noc menia v inovátorov, ktorých sleduje celý svet. Podľa jeho názoru je „pravda“ veľmi neistá vec, keď máte dočinenia s toľkými odlišnými spomienkami, komplikovanými motívmi a silnými osobnosťami.
„Neviem, či sa niečo ako pravda dá vôbec odhaliť,“ usudzuje Fincher. „Ale viem, že si veľa ľudí dalo obrovskú prácu s tým, aby ostatným vysvetlili svoju predstavu pravdy – a že chovanie a reakcie ľudí v Sorkinovom scenári na mňa pôsobia presvedčivo.“
Na projekte sa rozhodol podieľať napriek tomu, že si uvedomoval, že kráča po tenkom ľade. „Vedel som, že pokiaľ svoju prácu odvedieme správne, pokiaľ príbeh podáme tak, ako je treba, tak sa od neho pravdepodobne všetci zúčastnení dištancujú,“ komentuje režisér.
Fincher svoj prístup k filmu založil na tom, že divákovi predstavuje svet Ivy League a nováčikov v Silicon Valley, do ktorého sa Zuckerberg, Saverin, Parker a dvojčatá Winklevossoví spustením Facebooku dostali a začali v ňom zo svojej firmy robiť giganta, ktorým je dnes.
„Miesto a doba museli byť jasne rozpoznateľné,“ myslí si. To platí predovšetkým o harvardských internátoch, na ktorých Zuckerberg napísal pôvodný kód pre Facebook a kde prišlo po prvýkrát k jeho popularizácii. „Je to ohromujúci svet, v ktorom mohol mladý človek odísť do izby s pár plechovkami Red Bullu a vynoriť sa o niekoľko dní neskôr s niečím, čo sa okamžite ocitlo na 500 počítačoch a za niekoľko rokov neskôr na 500 miliónoch počítačov. Vedel som, že musím všetko uviesť do patričného kontextu – kde sa tí ľudia ocitnú, čo majú na sebe, všetky tieto detaily – muselo to pôsobiť ako Harvard a muselo to zodpovedať tej mládeži a ich zameraniu. Zábavné na tom pre nás bolo to, že sme nemuseli zháňať pár skvelých a sympatických hercov, ale museli sme vôkol nich vytvoriť svet, vďaka ktorému budú pôsobiť dojmom, že to, čo hovoria, zodpovedá ich postavám. Stupňuje sa tak dramatickosť – vidíte miesto, z ktorého všetci pochádzajú, miesto s mizerným lacným nábytkom a deravým povlečením, plné požiarnych hlásičov priamo uprostred stien a krbov, ktoré sú len na ozdobu, a súčasne si nevyhnutne uvedomujete, že sa všetci dotyční budú jedného dňa deliť o výdobytky svojej práce.“
