TRI FILMY ZA CENU JEDNÉHO

Rozhovor s Pavlom Pekarčíkom, Ivanom Ostrochovským a Petrom Kerekesom

Ako vznikol nápad nakrútiť film o teroristoch?

PALO: Predstavte si, že nájdete troch ľudí. Prvý pošle znefunkčnenú bombu okresnému tajomníkovi strany a má plán zaútočiť na prezidenta republiky. Druhý sa chce zbaviť prvomájového sprievodu tým, že sa chystá v noci pred udalosťou zničiť tribúnu a tretí používa trhavinu na to, aby uvoľnila tisíce letákov z meteo-balóna alebo vyhodí do vzduchu nástenku ľudových milícií. Ani jeden neskriví bežnému človeku vlas na hlave a predsa všetci sedia vo väzení za trestný čin teroru. Myslím, že toto sú naraz tri dôvody, prečo nakrútiť film o teroristoch.

IVAN: S nápadom prišiel Pavol Pekarčík. Bolo to tesne po dvojičkách, slovo „terorizmus” sa ozývalo z každého rohu a my sme veľmi dlho rozmýšľali, čo toto slovo znamená v česko-slovenskej verzii. S prekvapením sme zistili, že ČSSR bola jednou z krajín, ktoré podporovali a cvičili teroristov a zdalo sa nám dôležité povedať, že naša krajina nesie časť zodpovednosti za to, čo sa deje vo svete. Ale nič z toho nenájdete vo filme – z jednoduchého dôvodu – napokon sme nespravili film o terorizme, ani o teroristoch. Je to film o láske, je to film o romantikoch.

PETER: V roku 2003 som videl prezentáciu projektu na cene Tibora Vichtu v Trenčianskych Tepliciach. Podľa mňa je to výnimočná téma. Romantickí hrdinovia vopred odsúdení na neúspech. A páčilo sa mi, že ten film sa môže pohybovať na hranici medzi komédiou a tragédiou. O tri roky neskôr som zozbieral odvahu a votrel som sa chlapcom do štábu ako tretí režisér.

Ako ste našli svojich hlavných troch protagonistov a akí sú v skutočnosti? Sú to skôr pozitívni alebo skôr negatívni hrdinovia?

PALO: Okolo roku 2000 som našiel prvý príbeh Františka Bednára. Všetci politickí väzni, ktorých som dovtedy poznal, boli už páni v rokoch. Preto ma zarazilo, keď mi pri prvom kontakte Fero povedal: „Môžeme sa stretnúť po štvrtej - musím počkať, kým sa vrátia deti zo školy…“ Po tomto, pre mňa prekvapivom, úvode som stretol milého človeka, ktorý mi porozprával ďalšie dva podobné osudy. Všetci traja sú osamelí bojovníci za slobodu. Ako hovorí jeden z nich - Vladimír Hučín - je to najvhodnejší a prakticky jediný možný „modus vivendi“ pre človeka narušujúceho daný systém. Františkovi Bednárovi ani Vladimírovi Hučínovi sa po roku 1989 nechce s odbojom prestať. Stále s mimoriadnou aktivitou objavujú a komentujú choré prvky v súčasnej spoločnosti. Len nástroje sa zmenili. Už to nie je trhavina, ale internet, tlač, knihy.

Je pre vás skôr pozitívnym či skôr negatívnym hrdinom človek, ktorý sa rozhodne zrušiť prvomájovú tribúnu - sedí za to vo väzení a potom celý zvyšok života maká na stavbe? Možno je toto časť otázky zameraná skôr na diváka tohto filmu…

PALO: Pre mňa sú pozitívni všetci ľudia, ktorým nie je ukradnuté prostredie, v ktorom žijú a patrične na to reagujú.

IVAN: Boli to ľudia odsúdení v osemdesiatych rokoch podľa paragrafu 93 – teror. Keď sme sa s nimi začali stretávať a rozmýšľať ako ich včleniť do filmu o terorizme, prišli sme na to, že celá ich činnosť proti totalite bola vedená s bezhlavým odhodlaním, s fatálnou samovražednou – a neviem aké iné slovo na to použiť – vášňou. Bolo to víťazstvo citu nad racionalitou ostatných občanov, ticho tolerujúcich totalitný systém. Naši hrdinovia boli romantici žijúci v pragmatickom svete ovládaných a ovládajúcich. Stano, Fero a Vlado sú ľudia, ktorých život napĺňa všetky atribúty literárneho romantizmu a samozrejme práve preto ich príbehy nemohli a ani nedopadli dobre...

PETER: To je zaujímavá otázka, o akých ľudí ide v skutočnosti. Všetci traja sa počas filmu postupne odkrývali, realizácia filmu trvala dlho a vďaka tomu sme sa mohli navzájom dobre spoznať. (Niekedy si myslím, že naši protagonisti sa o nás dozvedeli viac, než my o nich). Téma filmu sa nám menila pred očami, a aj keď tento film formálne vyzerá ako hraný, je úplne v réžii našich hrdinov.

Prečo ste sa rozhodli nakrúcať film v trojici a ako prebiehala vaša spolupráca?

PALO: S Ivanom sme nakrúcali niekoľko filmov predtým vo dvojici. Takže keď prišiel Peter s tým, že by chcel nakrúcať tento pomaly prachom zapadnutý námet, nebol dôvod povedať nie. Myslím si, že spolupráca prebiehala poučne pre všetkých zúčastnených.

IVAN: S tou trojicou je to ako v živote - ani to veľmi neplánujete a proste sa to tak stane. Spolupráca fungovala presne ako vzťahy v trojuholníku - je to zaujímavé, ale stále sa niekto cíti odstrčený. Bola to bolestná, ale zaujímavá skúsenosť a som rád, že som ju prežil práve s Petrom a Pavlom.

PETER: Ja som nemal iné východisko. Buď nápad ukradnem, alebo ho budem nakrúcať s Paľom a s Ivanom. Každý chcel nakrútiť iný film, v podstate každý nakrúca o sebe, nachádzame sa, alebo projektujeme sa do našich protagonistov. Tak vznikli tri odlišné filmy za cenu jedného.

Aký je hlavný dôvod, prečo by mal ísť divák do kina práve na Zamatových teroristov?

PALO: Možno je hlavný dôvod to, že sa zaktivizuje natoľko, aby tam stretol ďalších aktívnych ľudí a pozreli si film o nesedení na zadku.

IVAN: Pretože je to pravý hollywoodsky film plný tvrdohlavých hrdinov, ktorí chcú zmeniť svet, plný krásnych žien a východoeurópskeho happy endu...

PETER: Film má svoju praktickú rovinu, kde sa môže divák naučiť, ako pripraviť atentát na prezidenta, alebo zostrojiť bombu. A to sa môže kedykoľvek zísť. Okrem toho je (aspoň dúfame) vtipný.