KULT: SEDEM STATOČNÝCH

Príbeh Siedmych statočných je príbehom malej zúboženej dedinky na mexických hraniciach, ktorá rok čo rok znáša nájazdy banditu Calvera, ktorý ako hladné kobylky požiera väčšinu zásob farmárov. Calvera očividne podceňuje schopnosť dedinčanov odporovať mu, a náhle výbuchy zlosti neváha potlačiť vraždou. Absolútne presvedčivý Eli Wallach v úlohe desperáda, ktorý s blahosklonným povýšenectvom rozpráva o skazenosti sveta (svietniky vo vylúpenom kostole boli medené a nie zlaté!) a zároveň brakuje dedinu, netuší, že chvíľa odporu sa blíži.

Ponížení a bezmocní farmári sa odhodlávajú k boju. Zhromaždia pár desiatok dolárov na nákup zbraní a odchádzajú do blízkeho mesta. Veľmi skoro tam objavujú toho správneho muža, Chrisa Adamsa (Yul Brynner). Zatrpknutý pištoľník, z pôvodne nejasných dôvodov, začne nakoniec zhromažďovať vražednú skupinku pomstiteľov.

Prvým je Vin (Steve McQueen), muž ktorý nepatrí k tým, ktorý sa iba prizerajú (pohreb indiána), ale podvedome túži ukončiť život tuláka. Na to aby sa usadil, má však priveľkú dušu hráča, skôr než job v obchode, zoberie Chrisovu ponuku. Ďalším je doslova zen - pištoľník Britt (James Coburn). Tento expert na nože je kvintesenciou pokojného "cool" chlapíka. Jeho dlhé nohy natiahnuté na zemi pri vlakovom nádraží, klobúk do tváre a unavené: ..."You lost" ho dokonale popisujú bez potreby ďalších slov. Neviem si spomenúť na inú filmovú postavu, ktorá by bola na tak malom priestore tak dokonale vystihnutá. Štvrtým do partie je mlčanlivá húžva Bernardo O' Reilly (Charles Bronson), typická "írsky sentimentom" a priateľstvom detí.  Piaty a šiesty člen sú odlišnými typmi žoldákov. Chladný Lee (Robert Vaughn), ktorého prenasledujú démoni minulosti a po bohatstve pachtiaci Harry (Brand Dexter) predstavujú temnejšiu, odvrátenejšiu stránku neohrozeného chlapa s koltmi prekliato nízko.  Posledný člen skupiny, Chico (Horst Buchholz) predstavuje akúsi protiváhu šiestym skúseným veteránom. Jeho horúca hlava ho najskôr diskvalifikuje (" Cintoríny sú plné mladíkov ako on. Veľmi mladých a veľmi pyšných"), no nakoniec sa spolu s farmármi stáva skutočným víťazom.

Každý z hrdinov (je ich vlastne osem, pretože Calvera ma tak isto významný part) má svoje typické repliky. Povedať hlášku je jedna vec, a dokresľovanie postáv druhá. Vinove (ne)vtipy o chlapíkovi (raz v kaktuse, potom padajúcom z okna), Chicove vystatovanie sa odvahou, ale i Bernardovo zomieranie ("Povedzte mi, ako sa volám....")  si divák zapamätá navždy. Rovnako ako úžas a nepochopenie zomierajúceho Calvera: "Chlap ako ty. Prečo? Kvôli takejto smradľavej dedine? Prečo?"

Charakteristika postáv a tým pádom aj dokonalá expozícia celého filmu nie je len vecou scenára. Práca kamery, ale najmä typická mimika (veľmi často minimalistická) v kombinácii s rečou tela, umocňujú naše poznanie charakterov viac ako akékoľvek slová. Preborníkom v tejto "reči tela" bol práve Steve McQueen, ktorý dokázal každý jeden záber v ktorom sa nachádzal (často ako štatista) premeniť na svoje sólo. Tým doslova vytáčal prvú hviezdu filmu Yula Brynnera, ktorému šikovnými pohybmi (napr. zloženie klobúka, hranie sa s šnúrkou...) doslova kradol priestor na scéne. Niet sa čo čudovať, že každý zo Statočných bol neustále celým telom vo svojej pozícii. Chrisa neuvidíte inak ako zapaľovať si cigaru, rozkročeného stáť s palcami za opaskom, alebo rozdávať rozkazy. Je jasné, že on je šéf, cool a smrtiaci v každom momente. Zároveň však cítime, že sa v hlave zaoberá novými myšlienkami. Myšlienkami na vlastné vykúpenie z predošlého života. Na vykúpenie, ktoré mu jednoducho nie je dopriate.  

Ďalším  dôležitým momentom z hľadiska psychológie je skutočné "žitie postáv". Mám tým na mysli jednak ich vývoj (Chris a Vin sú starí mazáci, ale uprostred mexickej dediny roztápajú a cítia nádej i paniku súčasne, z toho, že by sa ich život mohol zmeniť.), ale i určitý fatalizmus, akým režisér svoje postavy "trestá". Dobrotivý pištoľník zomrie kvôli deťom, zbabelec premôže strach, aby si zaslúžil pokojnú smrť a ďalšiemu treba uľahčiť odchod milosrdnou lžou o poklade. To, že skutočným víťazom je iba junior (Chrisovo a Vinovo prežitie nie je absolútnym víťazstvom: "Starý muž mal pravdu. Farmári vyhrali, nie my. My prehráme. Vždy prehráme."), ktorý kvôli žene odkladá zbrane a vracia sa k pôde, je viac ako gesto mieru. Je to pochopenie samoty, ktorá obklopuje mužov s rýchlymi koltmi. Tá zvláštna samota uprostred dočasnej popularity je skvele vyjadrená v scéne kde Vin a spol. sumarizujú svoj život:

"Žena? Žiadna. Deti? Žiadne? Vyhliadky? Nulové! " Pochopiteľne to nie je vyplakávanie. Chlap neplače, vie čo a prečo urobil. Vie kam patrí. Ústami Chrisa a Leeho:
-"...Žiadne trpené urážky, žiadne posmechy.
- Žiadny nepriatelia.
- Žiadny nepriatelia?
- Nažive!"

Na mieste je otázka, čomu, alebo komu vďačíme za tento dokonalý psychologický portrét tvrdého chlapa. Odpoveď je zjavná: popri scenáristovi Robertsovi, v prvom rade režisérovi Johnovi Sturgesovi. Pôvodne vojenský dokumentarista ukázal svoju silu v moderne (až sociologicky) ladenom westerne Bad Day At Black Rock (1955) v hlavnej úlohe so Spencerom Tracy. Obaja získali za tento film nomináciu na Oscara. Napriek tomu, že išlo o Sturgesov najväčší úspech u kritiky, divácke lahôdky ho ešte len čakali. Všetky jeho ďalšie filmy (nielen westerny) boli typické silne psychologicky ladenou zápletkou a dôrazom na charakter postáv. Či už išlo o (aj u nás známy) Gunfight at the O.K. Corral (1957), alebo jeho voľné pokračovanie Houro of the Gun (1967). Práve stavba bojových scén vo Výstreloch v O.K Korale (povinnej to klasiky westernových dejín) predznamenala vizualizáciu Statočných. Sturges je Američan a jeho western je odlišný od spaghetti-westernov napr. Leoneho. Kamera je síce pomalá, "lenivá", ale prestrelky sú hromadnejšie, nepracujú so schémou postupného napätia a rýchlej katastrofy, ale skôr ponúkajú "masové" zábery so striedaním  detailov na súbojové dvojice. Pri O.K Korale si dovolím krátku odbočku. Táto časť dejín Západu si "zaslúžila" niekoľko rôznych sfilmovaní. Spomeniem len najznámejšie: Tombstone s Val Kilmerom v nezabudnuteľnej úlohe tuberáka Doca a patetický Wyatt Earp s (vtedy už) upadajúcim Costnerom. Sturgesov príbeh je najmenej patetický, a najmenej individualistický. Nevyčnieva mu Earp, ani Holliday, naopak udalosti podáva ako výslednicu mnohých ľudí. 

Preto asi nie je náhoda, že dva divácky najúspešnejšie filmy s režijným podpisom J. S. sú postavené na kolektívnom hrdinovi. Okrem Siedmych statočných je to samozrejme The Great Escape (1963) V oboch týchto filmoch dokázal cit pre výber postáv, ktoré samé o sebe hviezdy, synergicky vytvorili veľkú fungujúcu emóciu.

Niet sa čo čudovať, že napriek tomu, že ide (možno) o najvlastnejšiu americkú tému - western, drvivá väčšina kvality má európsky podpis. Najmä Leoneho Dolárova trilógia a Vtedy na západe vyzliekajú americkú predstavu o chlapoch v károvaných košeliach a s herectvom Ronalda Reagana do naha. Možno to súvisí s neschopnosťou akejkoľvek kultúry nazrieť na seba. (Spomeňme si na európsku Americkú krásu). Napriek množstvu pokusov, napriek množstvu filmov, len jeden sa dokáže vyrovnať tomu najlepšiemu, čo ponúkla Európa. Tandemu Leone - Morricone sa môže vyrovnať iba tandem Sturges - Bernstein (Sorry Clint!).
 
Hudba Elmera Bernsteina (ktorý si týmto filmom vydobyl pozíciu dvorného westernového soundmakera) je podobne úchvatná a synergická ako celý film. Napriek tomu, že Bernstein nikdy so Sturgesom o hudbe nerozprával (Sturges mu prerozprával príbeh a zvyšok nechal na ňom), a hudba otrocky nekopíruje rytmus filmu (naopak, hudobné tempo je často rýchlejšie ako scéna pred kamerou) výsledok je dokonalý. Bernstein diváka priklincuje hneď úvodnou témou (trochu mi to pripomína Hviezdne vojny), ktorá svojou sériou dynamických rytmických akcentov dokonale symbolizuje westernovské prostredie. Španielsky "ozvučené" témy sprevádzajúce Calveru, alebo furioso v bojových scénach doslova strhávajú a dodávajú filmu tempo šialene cválajúcich koní. Bernstein sa po úspechu Siedmych statočných podieľal na množstve ďalších westernov (najmä John Wayne).

Sedem statočných nie je o mexickej dedine. Nie je to koniec koncov ani o prestrelkách. Je to brilantná (samozrejme trochu romantizujúca) štúdia chlapstva. Kto je chlap? Čo robí chlapa chlapom? Klobúk, zbraň, alebo niečo iné? Odpoveď ako ju vnímam ja, je v zvláštnej symbióze individualizmu a chlapskej družnosti. Starý plagát k filmu sa prezentuje heslom "They were seven...THEY FOUGHT LIKE SEVEN HUNDRED!". Napriek tomu, že je to marketingové klišé, je to zároveň aj pravda. Sedem statočných je o romantizujúcom pocite vnútornej súdržnosti medzi chlapmi, ktorí (každý po svojom) čelia osudu.

Nedá sa neskončiť slovami Starého muža: "Keby bolo obdobie ďakovania, poďakovali by vám. Ste ako dobrý vietor, ktorý odvial kobylky z ich úrody."