DRŽ HUBU!

Sú takí odlišní, ako si len môžete želať a ako ste na nich zvyknutí - Gerardov Quentin je nepolepšiteľný jednoduchý zlodejíček, ktorého príroda príliš veľkou inteligenciou neobdarovala, a tak sa mu väzenia stáva pomaly prvým a nielen druhým domovom. Ešte veľa vody bude musieť pretiecť, aby si Quentin mohol splniť svoj sen - otvoriť si bistro v rodnom zapadákove.

Na druhej strane fachá Ruby pre mafiána Vogela a je mu loajálnym zamestnancom. Lenže keď sa zamiluje do šéfovej ženy a zhodou okolností mu šlohne 20 miliónov, situácia sa rýchlo zostrí.

Museli sa stretnúť raz a musia sa stretávať znova a znova. Na vlne šialených eskapád situačnej komiky i kriminálnej zápletky, na úteku pred políciou i Vogelovými hrdlorezmi. Sú ako jin a jang, len o tom ešte nevedia. Môžu sa pokúsiť sami seba zbaviť, ale bez pomoci toho druhého to v tejto komédii nedokážu...

Čo? No predsa úspešne doraziť do cieľa, ktorý je lemovaný záverečnými titulkami a vydýchnutím divákov, že ďalšiu veberovku už majú za sebou. Budem úprimný, aj predchádzajúce Veberove filmy som videl až s prirodzeným slovenským oneskorením, ktoré prinieslo aj nemalú mieru hype a vybičovalo ma k neúprosnému očakávaniu francúzskej zábavy. Lenže podobne ako v minulých prípadoch, aj tentoraz som očakával viac ako som mohol dostať. Čo je v prípade kombinácie predstaviteľov pred i za kamerou dvojnásobná škoda.

Na prvom mieste viny stojí prirodzene scenár. V minulých prípadoch Veber rozohral jednoduchú hru na blbca či homosexuála, ale tentokrát si navaril trošku viac a predvádza nám nie najlepšiu kombináciu situačnej a kriminálnej komédie. Chvíľami sledujeme Depardieua v jeho ďalšej úlohe menej inteligentného jedinca a vzápätí sledujeme kriminálku hrubšieho zrna. A čo je horšie, prechody medzi jednotlivými líniami nie sú najvhodnejšie spracované. Weber, nedá sa sedieť na dvoch stoličkách a tá kriminálna ti navyše nejde tak dobre od ruky ako tá situačná. Miestami som zúfal a dúfal, že sa situačná časť dostane do popredia, ale na poli kriminálnej zápletky to jednoducho nešlo. Navyše, obe línie majú nepríjemnú tendenciu spadať do priemerného francúzskeho slapsticku, ktorý fičal pred 30 rokmi. Nič v zlom, ale v tomto smere sa jednoducho nedokážem naladiť na nôtu autorov či zahraničných kritikov, ktorí si tieto prvky pochvaľujú. Skôr naopak, s postupom času začínam vidieť vo francúzskych filmoch čoraz horšie scény... hoci položme si ruku na srdce, Drž hubu! nie je našťastie žiadna Pamela Rose, pri ktorej by našinec či náhodný návštevník dostal aj infarkt z mizernej filmovej kvality.

Pochvalné slová nemôžem smerovať ani na réžiu, pretože to, čo si Veber napísal, to si aj zrežíroval. Lenže činí tak s malou dávkou invencií a svoju prácu realizuje v štandardnom duchu francúzskych komédií. Miestami sa síce pokúsi o prechod do nového filmu, ale... miestami sa pokúša o prechod taký bolestný... Ale čo by ste čakali od spleti priemernej novoty a starobylého prežitku?

A napokon tu máme dvojicu hercov, ktorí sľubovali zážitok ako bič, ale napokon ho nedokázali poriadne upliesť. Áno, súhlasím s ostatnými, ktorí tvrdia, že Depardieu tu predvádza jednu z najlepších úloh svojich posledných rokov. Ale táto pravda skôr smutne dokazuje neuveriteľný výber menej kvalitných rolí francúzskeho valibuka, ktorý sa okrem Obelixa či kvalitnejších televíznych koprodukcií historického razenia bez problémov vráža do podpriemerného bahna, ktorému vládne napríklad Blanche. Hlúpučký či jednoduchý Depardieu však nie je úplne zlý, ale na druhej strane nepredvádza nič nové (teda ak pominieme jeho etudu napodobňovania koňa, že áno?).