POLÁRNY EXPRES

"Vždy som veril," tvrdí rozprávač počuteľne v jeseni svojho života, "a pred mnohými rokmi som na Štedrý deň ticho ležal v posteli." Aj on letmo sledoval, či už prišiel Santa alebo sa mu už radšej oplatí ísť spať a prebudiť sa na druhé ráno z vianočnej letargie do skutočnosti, že darčeky už nerozdáva bradatý pán v červenej róbe. Lenže v tú noc začal radiátor pískať ako varná konvica a ticho štedrovečernej noci preťali ťažkotonážne zvuky a rachot prichádzajúceho kolosu. Jeho izbu zalialo svetlo a pred dverami domčeku zastavil obrovský vlak. Jeho bočné strany lemoval nápis Polárny expres a z jedného vozňa na neho mával sprievodca slovami: "Tak čo, ideš?", "A kam? ", "No predsa na Severný pól! Toto je Polárny expres!". Hamletovskú otázku ísť či neísť vyrieši chlapec pár sekúnd po odchode vlaku, a tak musí do neho naskočiť priamo za chodu (deti, toto v skutočnosti radšej neskúšajte!). Do Polárneho expresu treba nalodiť ešte zopár pasažierov a potom sa už vydať cestou-necestou naprieč dobrodružstvom na Severný pól, kde je už o päť minút dvanásť a vianočná atmosféra vrcholí...

Čo už viete o filme Polárny expres? Že jeho dej sľubuje zaujímavú road-movie na ďaleký sever. Že ho dalo dokopy osvedčené duo Tom Hanks-Robert Zemeckis. A že to má byť dobrodružný film natočený sofistikovanou digitálnou technológiou za ťažkých 160 miliónov dolárov. Prípadne, že predlohou filmu bola knižka Chrisa Van Allsburga. To sú slušné predikáty, ktoré vyúsťujú do zaujímavého diela, ktoré vám môže zobrať dych, stačí, ak budete veriť...

Polárny expres sa dá jedným slovným spojením označiť za magický film. Robert Zemeckis a Tom Hanks sa rozhodli naplno ctiť pôvodnú knihu amerického spisovateľa, a tak ignorovali technológie klasickej alebo počítačovej animácie a dokonca vynechali aj tradičné nakrúcanie v reálnych alebo postavených ateliéroch. Tak prečo stál film celých 160 miliónov dolárov? Zemeckis sa totiž rozhodol použiť počítačom vytvorené pozadia a animáciu filmu, ale stoj čo stoj trval na použití reálnych hercov. A tak sa dostala ku slovu posledná verzia motion capturingu a každý naverbovaný herec si svoj part skutočne odohral. Jednoducho ho navliekli do špeciálneho odevu a na ten prilepili stovky senzorov za ťažké doláre. Každý pohyb tak má svoju predlohu v reálnom pohybe herca a preto sa protagonisti tohto expresu správajú a hýbu inak ako postavičky v iných filmoch. Aký je výsledný produkt? Nutno podotknúť, že zvláštny, najmä v prípade pohybov hercov. Rozhodne na plátne neuvidíte stopercentne reálny pohyb ako v hraných filmoch (na druhej strane to nebol ani úmysel tvorcov). Miestami môže pôsobiť aj rušivo, najmä keď sa budete snažiť vsugerovať si myšlienku, že perfektná hollywoodská animácia jednoducho nemôže vyzerať takto. Nie, pohyb a výzor "hercov" je výsledkom špecifického snaženia animátorov a tomu sa treba prispôsobiť, bez ohľadu na pevné poučky reálneho herectva či podobný produkt Final Fantasy. A grafika amerického predmestia, mestečka na Severnom póle alebo rozprávkovými reáliami alias železničnou traťou Polárneho expresu je oku-lahodná, nehovoriac už o obľúbenom efekte kamery za predmetom alebo pod zemou...

Ako zapadajú do magického a netradične vytváraného dobrodružstva samotní herci? Resp. je vôbec vo filme cítiť prítomnosť Toma Hanksa alebo Michaela Jetera? Určite áno, pretože rečičky o motion capturingu či tzv. senzorickom herectve tentokrát nie sú iba kyprou pôdou pre PR oddelenia, ale skutočným zážitkom. Keď vystúpi z vlaku sprievodca v podaní Toma Hanksa, napriek jeho čiapke vidíte akoby jeho skutočnú tvár a v momente, keď otvorí ústa a ozve sa svojím klasickým hlasom, o podobnosti niet pochýb. A to už nehovoríme o pohybe všetkých jeho postáv vo filme (strihol si ich mimochodom šesť). V prípade Michaela Jetera ide skôr o typickú vedľajšiu (dvoj)úlohu a určite by sme si ho radšej zapadali in memoriam v inom filme...

A ako sa podarilo prekonvertovať na plátno mágiu Chrisa van Allsburga? Povedal by som, že prekvapivo dobre, hoci tvorcov čakala neľahká úloha natiahnuť stopáž na 100 minút a vychádzať iba z tenučkej publikácie. A tak si vypomohli rozličným spôsobom a scenár očividne rozdelili na dve časti. Prvá predstavuje sľubovanú road-movie z domova jedného pasažiera na Severný pol a ponúkla grafikom tvorbu rôznych eskapád - vlak sa rúti vpred a hrdinovia zažívajú neuveriteľné anekdoty spojené s cestou - naháňačku cestovného lístka, lyžovanie na streche, kolotočovú jazdu dolu kopcom alebo dychberúcu jazdu na praskajúcom zamrznutom jazere (ktorá necháva pozdravovať Kráľa Artuša exemplárnou deštrukciou jazera v tuhom stave). Potom sa dostaneme na Severný pól a čaká nás putovanie jeho interiérmi a obdivovanie celého systému tvorby darčekov a života škriatkov. A napokon príde aj Santa Claus, aby odovzdal prvý darček týchto Vianoc.

V prípade žánrológie Polárneho expresu môžeme nenápadne siahnuť po klasických typoch detského či animovaného filmu, oveľa radšej by som však použil spojenie dobrodružná melodráma, ktoré príkladne odráža dvojsečnosť filmu. Zatiaľ čo prvých štyridsaťpäť minút cestujeme na Severný pól a zažívame rôzne adrenalínové kúsky, zvyšná polovica filmu sa nás snaží čo najvrúcnejšie dojať. V tom momente si uvedomíte, že z ansámblu tvorcov vyčnieva najmä režisér Robert Zemeckis, ktorý sa vie pohrať s citmi divákov skutočne znamenite a aj tentokrát si dal záležať. Kto chce akciu, dostane ju, ale na konci sa musí nechať uniesť sviatočnou atmosférou a konečne veriť. A kto sa chce unášať na magickom plátne krásnym pocitom z prichádzajúcich sviatkov, tomu stačí vydržať a objaví stopercentné kúzlo Vianoc približne po hodine filmu a ešte stihne aj vyroniť slzu šťastia nad niečím takým krásnym, ako sú decembrové sviatky. A to všetko lemuje krásna orchestrálna hudba Alana Silvestriho alebo nejedno spevácke sólo Toma Hanksa...