SLNEČNÝ ŠTÁT

Problém práce, resp. nezamestnanosti je prvý, s ktorým sme ako diváci vo filme konfrontovaní. Z hľadiska scenáristickej a dramaturgickej výstavby je táto skutočnosť pochopiteľná. Práve tento moment totiž spája "hrdinov" snímky. Sú to kolegovia z práce, ktorí sa po prepustení nerozídu, ale rozhodnú sa spoločne riešiť situáciu, v ktorej sa (spoločne) ocitli. Každý z nich je však iný, každý má svoje rodinné zázemie, problémy, a starosti. Tomáš má problémy so ženou Martou (Petra Špalková) a musí uživiť dvoch synov. Milan sa zase musí starať o svojho syna Bandyho (Martin Jůza), ktorý po matke (Anna Šišková) "zdedil" záľubu v alkohole a má problémy v škole. Pre Karla je zase "kresťanská výchova dosť drahá". Ako veriaci človek žije s manželkou a štyrmi dcérami a musí pre nich zarábať na živobytie. No a nakoniec Vinco vo svojom veku nevie nájsť stálejšiu partnerku a usadiť sa. Všetci štyria žijú vlastné životy, ktoré majú určité styčné body, ale napriek tomu, ako to už býva, sú absolútne odlišné.

Ako vidno z predchádzajúceho textu, v snímke je pomerne veľa postáv a tým pádom aj veľa možností ako sa v nej stratiť. Na to, aby sa jednotlivé línie nerozpadali na drobné čiastočky, ale pôsobili kompaktne, je treba kvalitný scenár, ktorý Slnečnému štátu rozhodne nechýba. Autorom je sám Šulík, v spolupráci s Marekom Leščákom a Alice Nellis (ktorá sa vo filme objaví aj v cameo úlohe ako sestrička v nemocnici). Pri scenári je zaujímavé všimnúť si niekoľko skutočností. Podľa slov režiséra, príbeh bol pôvodne písaný na Bratislavu. Z finančných dôvodov (k tejto téme sa ešte vrátime) však nebolo možné projekt realizovať na pôvodne plánovanom mieste. Výber náhradnej lokácie padol na Ostravu, scenár sa teda prepisoval priamo na ostravské reálie. A tu sa stretávame s zaujímavou ambivalenciou. Príbeh, aj keď je lokalizovaný do veľmi konkrétneho a špecifického m(i)esta, je natoľko univerzálny, že nie je viazaný čisto výhradne na lokalitu, v ktorej sa odohráva. Zjednodušene povedané, ostravský kolorit prezentovaný vo filme je udržovaný v takej miere, že aj divák žijúci mimo Ostravy nemá problém s nezrozumiteľnosťou príbehu. Aj keď je ostravský dialekt a celková atmosféra a prostredie mesta zachytené a podané veľmi vierohodným a autentickým spôsobom, nemáme problém vnímať príbeh a rozumieť mu. Téma je vlastne natoľko univerzálna, že by ju nemal problém prijať ani divák v zahraničí. Filmy s podobnou tematikou nachádzame aj v iných národných kinematografiách, ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť britský film Do naha. Medzi oboma filmami môžeme nájsť viacero paralel, čomu sa však venovať nebudeme. Poslúži nám iba na dokumentáciu univerzálnosti a zrozumiteľnosti  príbehu, napriek špecifickej atmosfére a nálade daného miesta, do ktorého je situovaný.

Pozrime sa teraz na ďalšie otázky vyvstávajúce v súvislosti s príbehom a scenárom. O priestorovom zasadení sme už hovorili. Ďalším zásadným momentom je časové zasadenie. Je mimoriadne zaujímavé sledovať, ako sa s týmto problémom tvorcovia vysporiadali. Súčasnosť, v ktorej žijeme a ktorú tým pádom dôverne poznáme, sa im totiž podarilo zachytiť rovnako autenticky a vierohodne, ako prostredie. U Šulíka a Leščáka sa prejavuje nesmierna pozorovacia schopnosť, keď dokážu odsledovať jednotlivé situácie, spôsob konania, zmýšľania a reči postáv a podať ich tak, aby divák nemal pocit vykonštruovanosti. Skrz tento fakt otvárajú v slovenskej ponovembrovej kinematografii úplne nový problém, ktorý je aj v českej tvorbe akoby opomínaný. Ide o reflexiu súčasnosti. Na Slovensku bolo zopár pokusov o otvorenie tejto otázky, všetky však vyzneli do prázdna. Šindelkov film Zostane to medzi nami mal výrazný problém so zachytením súčasnosti takej, ako je naozaj, rovnako ako Borušovičovej pokus Vadí nevadí. Oba spomínané projekty stroskotali aj na tomto prvku. Šulíkovi s Leščákom sa však úspešne darí prekonávať túto bariéru medzi filmom a divákom práve vďaka spomínanej pozorovacej schopnosti. Z ich príbehu v podobe, v akej sa s ním ako diváci stretávame, totiž cítiť prirodzenosť situácií, konfliktov, konania a zmýšľania postáv, čo bohužiaľ v prípade Šindelkovho a Borušovičovej filmov absentovalo. Za tým, čo sledujeme, necítime zložité konštrukcie, ktoré sa v konečnom dôsledku míňajú účinkom. Naopak, dialógy ako aj celý príbeh sú napísané s nesmiernou ľahkosťou a vďaka tomu pôsobia realisticky, čo je pre film nesporne obrovským prínosom. Zároveň nakoľko ide o tragikomédiu, bolo dôležité zvoliť správny pomer medzi tragédiou a komédiou. Jednotlivé epizódy bolo treba dramaturgicky ošetriť tak, aby nepôsobili nekompaktne, ale aby vytvárali súdržný celok. Aj tento problém je však v Slnečnom štáte vyriešený s ľahkosťou a bezprostrednosťou, ktorá tak evidentne chýbala napríklad Hřebejkovmu Horem pádem. Pomer tragična a komična je v Šulíkovom filme vyvážený s majstrovskou presnosťou. Tragické scény nie sú zbytočne exponované do extrémnych polôh a nepôsobia tak na diváka pateticky, prehnane sentimentálne, či melodramaticky. Úspešne sa im darí zobrazovať problémy postáv tak, aby ich divák dokázal prijať bez toho, aby si pomyslel, že taký život proste nie je. Smutné momenty sú vyvážené veselšími, ktoré takisto nevytŕčajú z celkovej koncepcie príbehu. Humor vo filme nie je Jarchovsko-Hřebejkovský, či Svěrákovský láskavý. Je inteligentný a veľmi realistický. Neprikrášľuje samoúčelne situácie len preto, aby neboli príliš tragické. Ideálnym príkladom môže byť dialóg Milana a Bandyho učiteľa, v ktorom sa rieši závažná problematika, no napriek tomu je odľahčený humorom, ktorý nepôsobí v danej situácii neprirodzene, samoúčelne, ale práve naopak, veľmi autenticky. Jednotlivé epizódky sú teda pospájané tak, že pôsobia veľmi prirodzene. Život je tu vykreslený s nadhľadom jemu vlastným, aj keď sa v ňom riešia existenciálne otázky. Okuliare, cez ktoré sa Šulík s Leščákom (a my s nimi) pozerajú na svet a svoje postavy nie sú ani čierne, ani ružové. Sú priehľadné a poskytujú veľmi presný a trefný obraz skutočnosti. Obraz, ktorý (nielen) v slovenskej kinematografii tak veľmi chýba. 

Nepochybne dôležitú úlohu zohral výber hereckých predstaviteľov jednotlivých postáv. Ako sa ukázalo, Šulík mal pri výbere veľmi šťastnú ruku. Herecký ansámbel je zmiešaný z českých a slovenských hercov o ktorých sa dá vo všeobecnosti povedať to, že sú vybratí veľmi vhodne, čo je ďalším pozitívom filmu. O kvalitných hereckých výkonoch možno hovoriť ako v prípade hlavných, tak aj vedľajších postáv. Ústredné mužské kvarteto sa svojich postáv zhostilo s evidentnou radosťou, z ktorej pramení bezprostrednosť ich hereckého prejavu. Šulík sa spoľahol na menej známych hercov, nepracuje s hviezdami, ktoré by pravdepodobne filmu ublížili. Sledujeme teda neopozerané tváre, ktoré nemáme zaškatuľkované ako predstaviteľov určitých špecifických úloh. Vďaka tomuto faktu sú nám postavy bližšie, bariéra medzi filmovou a "reálnou" realitou sa aj prostredníctvom hercov vytráca a stiera. Navrátil, Kostelný, Bareš a Martinka sú vo svojich úlohách skutočne veľmi prirodzení, autentický, nemáme problém uveriť im repliky vychádzajúce z ich úst, rovnako ako emócie, ktoré prežívajú. Osobne som nemal problém prijať ani jedného z hlavnej štvorice. Aj keď uznávam, že Ivan Martinka spomedzi kvarteta pôsobí najteatrálnejšie, z jeho prejavu je najviac cítiť to, že hrá. Napriek tomu mi nevadil ani jeho výkon, nepôsobil na mňa rušivo, ale pripúšťam, je možné, že na iného diváka môže práve on so svojim podaním Tomáša pôsobiť nedôveryhodne.

Rovnako ako hlavné, aj vedľajšie postavy sú obsadené veľmi šťastne a vhodne. Či už je to Anna Šišková a jej kreácia v úlohe matky, bývalej alkoholičky, ktorá sa momentálne živí "sexom cez telefón", Csongor Kassai ako zakomplexovaný partner čašníčky z baru, o ktorú má stále záujem Vinco, napriek tomu, že sa s ňou už raz rozišiel, Petra Špalková v úlohe Tomášovej manželky a matky dvoch synov, ktorá zoberie práce v gastronomickom zariadení, pretože ju už nebaví sedieť doma a tráviť svoj život starostlivosťou o Tomáša a deti, ale aj Anna Cónová ako Tereza, Karlova manželka. Všetci menovaní hrajú prirodzene, uveriteľne. Ani jeden z nich na seba nestrháva pozornosť zbytočnými preštylizovanými výstupmi, čo je nesporne zásluha aj Šulíka a jeho práce pri vedení hercov. Všetky tieto zložky herectva, teda aj výber predstaviteľov, aj samotné stvárnenie postáv a vedenie hercov režisérom sú veľmi vyvážené a zapadajú tak do celkovej koncepcie filmu.

Dostávame sa k ďalšej zložke filmu, a síce jeho formálnej stránke. Jej autormi sú v prípade Slnečného štátu kameraman Martin Štrba (Šulíkov stály spolupracovník už od jeho debutu Neha) a strihač Jiři Brožek (Nuda v Brne, Anděl Exit). Štrbova kamera veľmi výstižne obrazovo dokumentuje a ilustruje to, čo je napísané v scenári. Nevyžíva sa v zbytočných experimentálnych postupoch a technikách, skôr sa snaží o navodenie celkovej špecifickej atmosféry prostredia. Postavy sú v rámci záberov snímané tak, že máme pocit, akoby sme boli medzi nimi, vo vnútri scény, zároveň si však udržiavame zdravý odstup. Prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva nám je pripomínané prostredníctvom vsunutých záberov na opustené fabriky a továrne. Tieto sekvencie majú aj ďalšiu funkciu. Okrem pripomenutia prostredia sú zároveň dramaturgickým prvkom. Slúžia ako naračné predely, uzatvárajú a otvárajú zároveň jednotlivé epizódky. Nahrádzajú zatmievačky využívané v Nehe, členia film do akýchsi menších kapitol, napriek tomu ho netrieštia na drobné kúsky. Nepôsobia rušivo, prijímame ich práve vďaka správnemu načasovaniu. Ani ich repetícia nepôsobí redundantne, či nadbytočne. Sú plnohodnotnou súčasťou dramaturgickej a naračnej, ako aj formálnej výstavby filmu.