VOJNA SVETOV

Už to začínalo vyzerať ako typický víkend u otca, keď vtom prišla záhadná búrka aj do Ameriky (a celkom milé je sledovať typicky americký uhol pohľadu: pokiaľ búrky ničia Ukrajinu, tak je to v pohode, dráma sa začína, až keď prídu do USA). A čoskoro sa ukáže, že nejde o hocijakú meteorologickú anomáliu, ale o útok. Útok koho, alebo čoho nie je jasné, zrejmé je len, že spod  zeme sa vynorilo obrovské zariadenie pripomínajúce veľký tank pohybujúci sa na troch teleskopických chápadlách. Ľudia po opadnutí prvého šoku nevedeli čo robiť, tak čakali čo spraví záhadný stroj. A ten spravil to, na čo bol zostrojený. Začal ničiť. Autá, domy, ulice, ľudí. Všetko čo mu prišlo pod ruku pohladil svojim laserovým pohľadom, rozdupal každú prekážku, prebúral sa všetkým čo mu stálo v ceste. A nesnažil sa niekam presunúť. Len systematicky prenasledoval čokoľvek živé a snažil sa to zahubiť. Prvá lastovička konečnej exterminácie priletela.

Otrasený Ray stroju ledva utečie, zhrabne doma pár vecí, detí a posledné funkčné auto v širokom okolí a dá sa na útek. A uteká a uteká. A ešte viac uteká... Áno, je to tak. Vojna svetov je v mnohých ohľadoch veľmi zvláštny film. V prvom rade preto, že sa v ňom prakticky nič významné nestane. Spielberg pracuje s divákom neštandardným spôsobom, schválne ignoruje klasickú psychológiu diváckeho prijatia filmu, neponúka nám jedinú postavu, o ktorú by sme sa úprimne báli, všetky tri hlavné charaktery sú od začiatku nesympatické: otec je typicky Spielbergovský (k čomu sa ešte vrátim), syn je nadutý puberťák, ktorému by sa hodilo konečne dospieť a dcéra je otravná hypochondrická hysterka. Keď nie je dôvod identifikovať sa s kladnou postavou, obvykle je to vyvážené zaujímavým záporákom. Ani ten však vo Vojne svetov nie je. Je tu len niekoľko obrovských robotických zariadení, o ktorých nevieme vôbec nič, okrem toho, že ničia všetko na čo narazia. Čo rozhodne nie je dostatočná motivácia.

Viem ako, no neviem prečo. (John Hurt, 1984)

Napriek všetkému čo som v predchádzajúcom odseku napísal, Vojna svetov ako film funguje. Práve preto, že sa nám tvorcovia nesnažia predkladať zidealizované hlavné postavy, ale čo najvernejších „skutočných ľudí“, otvárajú si u diváka veľmi široké zadné vrátka. Vďaka úprimnosti pri zobrazovaní obyčajných ľudí, akceptuje divák film ako autentický, čo je presne pocit, ktorý tvorcovia potrebovali dosiahnuť. Pokiaľ totiž režisér chce zobraziť emotívne silné motívy (napr. masovej genocídy) a divák mu verí, tak si s ním môže robiť doslova čo chce. A toto Spielberg využíva. Vo Vojne svetov sa od začiatku silou-mocou snaží pôsobiť autenticky, aby neskôr mohol rozohrať svoju dosiaľ najdepresívnejšiu hru s divákom. Jeho snaha je síce na niektorých miestach až príliš okatá (Dakota Fanning bohužiaľ nepodala svoj životný výkon), väčšinu času ju ale dokáže udržať na správnej úrovni. Neskôr sa mu preto darí radením výjavov bezmocnosti, deštrukcie a násilia diváka doslova zdeptať na úroveň účastníka deja, donútiť ho prežívať situácie spolu s ľuďmi na plátne. Pokiaľ ste pri tematicky veľmi príbuznom Dni nezávislosti mali väčšinu času pocit príjemného vzrušenia z akcie a mimozemšťanov, pri Vojne svetov bude tento pocit nahradený beznádejou z toho, čo sa deje na plátne (napriek tomu, že akcie v nej rozhodne nie je menej).

A teraz prichádzam k bodu, o ktorom som už dlho pred tým, než som videl film, vedel, že k nemu prídem. Musím zvoziť záver. Žiadne to prekvapenie, každý vie, že Spielberg už dávno nie je schopný natočiť posledných 5 minút filmu, tak aby pri tom nespadol do sudu s medom a sirupom. Človek by si želal, aby závery jeho filmov natáčal niekto iný, lebo sám Steven z nepochopiteľných dôvodov v závere rád obracia hodnotu vlastnej výpovede aspoň o 90 stupňov. Bohužiaľ neinak  je tomu aj teraz, zase sa mu nepodarilo udržať vlastnú, veľmi vysoko nastavenú hranicu kvality a môže sa ľahko stať, že vám znechutí celý film. Aby som bol úprimný, ja už dávnejšie pozerám Spielbergove filmy tak, že záverečných 5 minút podvedome nevnímam – preto sa mi aj Vojna svetov (rovnako ako A.I.) veľmi páčila a subjektívne by som jej v hodnotení dal 9 bodov. Musím však do úvahy brať absolútnu väčšinu divákov, ktorí neignorujú závery Spielbergových filmov. A faktom bohužiaľ je, že koniec opäť raz nevyšiel. Ako veľmi vám to bude prekážať, je na vás.

Pri novom hollywoodskom filme za 130 miliónov dolárov nemá zmysel zmieňovať sa o formálnej stránke, či efektoch. Tak sa nezmieňujem. ;)

Vojna svetov je určite zvláštnym filmom. Nie len svojou výpovednou hodnotou, ktorá sa nachádza medzi riadkami (kto hľadá kritiku americkej prestrašenej a sfanatizovanej spoločnosti, ten ju nájde), ale aj svojou výnimočnosťou v Spielbergovej filmografii. Steven akoby rekapituloval svoju doterajšiu tvorbu (kto hľadá nenápadné odkazy na väčšinu jeho predošlých filmov, ten ich nájde) a posunul sa. Vo Vojne svetov zobrazuje udalosti, ktoré by sa v jeho filmoch pred tým stať nemohli, je tvrdý k postavám, je tvrdý k divákovi. V tomto filme viac, než sa dalo očakávať. Oplatí sa ho vidieť. Keď pre nič iné, tak preto, aby ste videli, ako večný hračička Steven dospel.

Tu sa končí recenzia, na záver ponúkam veľmi krátku úvahu o tom, kto je vlastne hrdinom tohto filmu. Nepovinné čítanie.

O egoizme hlavnej postavy

Spielbergovej Vojne svetov býva vyčítané najmä prehnané vyzdvihovanie kultu rodiny, pričom sa argumentuje hlavnou postavou, Rayom Ferrierom, ktorý sa z flákača (v zmysle životnom, nie pracovnom) a skrachovaného rodiča v úvode filmu mení na zodpovedného ochrancu svojich detí vo svete plnom zla a nebezpečenstva. Na prvý pohľad tomu tak aj je, ale keď sa na motivácie Cruisovej postavy pozrieme bližšie, zistíme, že to možno vôbec nie je až také jednoduché ako sa prvý pohľad zdá.