NÁVRATY: OBRAZY STARÉHO SVETA

Toľko stručné načrtnutie produkčných a distribučných úskalí, sprevádzajúcich dielo. Ponechajme teraz bokom ďalšie širšie sociálno-politické kontexty, v ktorých snímka figurovala, a prizrime sa jej samotnej. Citát v úvode textu nám ponúka hneď viacero uhlov pohľadu nazerania. Po prvé – uvádza nás do témy, ktorou sa Hanák zaoberá. Príbehy ľudí zo zabudnutých oblastí Slovenska, kam nedoľahla ešte expanzívna ruka "civilizácie", sa stali už námetom viacerých fotografických cyklov Martina Martinčeka. Práve na ne Hanák filmom nadväzuje. Prekonávajúc limity fotografie (zachytenie pohybu a času v jeho trvaní), skutočne rozpráva príbehy ľudí z Martinčekových fotografických snímok. "V prípade fotografie môžeme hovoriť o schopnosti zachytiť moment, okamih, nehybný rez, lenže to, čo trvá, čo sa deje, pohyblivý rez už médium fotografie nie je schopné zachytiť. Jediné, čo zostáva, je buď doplniť fotografiu zdvojujúcim komentárom, alebo rozpohybovať obraz." (2)  Hanák v diele skĺbil obidva spomínané postupy: fotografie Martinčeka (doplnené Vavrekovými) sú vo filme použité, pričom je k nim pridaný nahratý komentár (autentický, aj štylizovaný – v podaní Ladislava Chudíka) a zároveň režisér zaznamenáva jednotlivé príbehy v ich "pohyblivom reze" práve skrz filmové médium. To, čo bolo vo fotografii nehybné, statické, oprostené od plynutia času, sa v Hanákovom podaní pohybuje, prinavracia sa mu život (v zmysle trvania). Moment, ktorý bol fotografickým zaznamenaním vyňatý zo svojej prirodzenej temporality, sa akoby prinavrátil tejto jemu vlastnej temporalite, akoby sa prinavrátil samotnému životu. Pretože Hanákove Obrazy sú predovšetkým obrazmi života, resp. obrazmi príbehov života. Podľa Anny Slávikovej "Obrazy starého sveta sú oslavou života, hovoria o sile človeka a jeho vôli žiť". (3)

V dejinách slovenskej kinematografie čítame: "V záujme adekvátneho uchopenia témy tu Hanák prekračuje konvencie klasických filmových druhov a žánrov. Chce rozprávať príbehy (úvodný titulok: ,Toto sú príbehy ľudí, ktorí ostali sami sebou'), ale volí dokument. Na vyjadrenie ,príbehov' potrebuje plynutie filmového času, ale sám ho zastavuje v mene zaklínania poézie okamihu vo fotografiách Martina Martinčeka a Vladimíra Vavreka". (4) V tomto citáte nachádzame viacero dôležitých momentov Hanákovho uchopenia látky. Po prvé – rozprávanie príbehov v dokumentárnom filme. Jednotlivé postavy snímky, Babka zo šopy, Pastier–kozmonaut a ďalší rozprávajú skutočne vo filme svoje životné príbehy. Tým, že Hanák nepristupuje k téme rigidne – formou rozprávajúcich hláv, ale využíva širokú paletu výrazových prostriedkov, vytráca sa z diela pátos. Hanák konzistentne dodržuje aj ďalší bod úvodného titulku – "... vrastení do zeme, z ktorej vyšli. Nemožno ich presadiť, lebo by zahynuli" – a ponecháva postavy aj v rámci obrazu situované v prostredí. Necháva precítiť aj divákovi onú bezprostrednú spätosť človeka "starého sveta" so zemou, „z ktorej vyšiel“. Človek na kolenách rozpráva o svojom tragickom osude, keď prišiel o nohy, pričom kamera ho sleduje pri každodenných činnostiach, pohyboch na rukách a pod. Aj tento moment prispieva k vysokej miere autenticity, ktorú Hanák vhodne dopĺňa štylizovanými pasážami, ku ktorým sa ešte vrátime. 

Keď sme spomenuli miešanie filmových druhov a rodov, nie je nezaujímavé spomenúť aj fakt, že "v zahraničných recenziách z konca osemdesiatych rokov sa po uvoľnení filmu do verejnej distribúcie objavilo porovnanie filmu s dielami Roberta Flahertyho" (5). Ba čo viac, "na prehliadke v Japonsku Hanákovi prejavili uznanie a zároveň s retrospektívou Flahertyho tvorby sa uskutočnila aj retrospektíva diel slovenského režiséra" (6). Porovnanie Hanákovho filmu s Flahertyho tvorbou má dozaista svoj význam. No napriek tomu, Hanák Flahertyho metódu spätnej rekonštrukcie, použitú v Nanukovi (7), prekonáva. V Obrazoch starého sveta pristupuje k téme inak, nemusí rekonštruovať niečo, čo už neexistuje, na rozdiel od Flahertyho. Kým Flahertyho film je svojím spôsobom »klamstvom«, Hanák hľadá a nachádza »Pravdu«. Aj keď do určitej miery je aj jeho snímka štylizovaná, stále výrazne tenduje k ideálu zobrazenia pravdy.  Napriek použitiu niektorých »rekvizít«, hudobnej zložke či zobrazenej »Ľudskej komédii« (8) sú osudy a výpovede jeho postáv pravdivé, autentické. Rovnako je pravdivá aj bolesť postáv, ich utrpenie, ktorým prešli, ako aj nehasnúca vôľa »ruvať sa so životom«.

Hanák do filmu radí aj ďalší postup dokumentaristickej praxe, a síce anketu (v dramaturgii Borisa Hochela). Tá sa vo filme objavuje dvakrát. Otázka je pritom rovnaká: Čo je v živote dôležité? Prosté odpovede účastníkov ankety sa dajú interpretovať ako nehasnúca sila, driemajúca v nich: aj keď nevedia sformulovať, čo je dôležité, život sa snažia prežiť dôstojne, hrdo (jedna z postáv sa sama vyjadrí – "Na hrdom lôžku líham"). Nie je potrebné pomenovať dôvody, pre čo žiť, potrebné je jednoducho žiť svoj život. Tak, ako človeku prináleží vzhľadom na dané okolnosti. Niekedy horšie, niekedy lepšie.