KÚZELNÁ OPATROVATEĽKA

Emma Thompson túžila po spracovaní tejto látky dobrých päť rokov. Vyzbrojená skúsenosťami z oscarovej adaptácie Rozum a cit sa rozhodla skombinovať Mary Poppins, temnejšie príbehy akoby od Lemonyho Snicketa a to všetko zasadila do viktoriánskeho obdobia obohateného o rôzne kúzla a kúsky mýtov dodávajúce odlišný nádych inak obyčajnému dobrodružstvu o bezradnom otcovi, neposedných deťoch a opatrovateľke, ktorá zmení ich život k lepšiemu.

Samotná forma tu funguje viac-menej dobre. Všetci tvorcovia, ktorí stáli za kamerou alebo tvorbou kulís tu odviedli pekný kus roboty a za nie prehnaný rozpočet vytvorili zaujímavé prostredie, ktorému plátno kín veru svedčí. Je to určitý pseudoviktoriánsky svet, v ktorom sa regule daného obdobia miešajú s temnejším až čiernohumorným obohatením (tatko pracuje v pohrebnom ústave, deti sa radi hrajú s gilotínou a neváhajú sa zbaviť opatrovateľky aj tak, že zjedia dieťa, ale to všetko v norme pre deti od 7 rokov) a k tomu je tu celý rad kúziel. Ale výzor filmu nemusí vyhovovať každému, pretože niekedy sa (najmä v interiéroch) vybláznili tvorcovia až príliš a vizuálna stránka doslova ťahá oči. Je to sčasti paradox, ale temnota sa ťažko vyjadruje v kuchyni hýriacej desiatkami farieb...

Po zhliadnutí ma však jednoznačne mrzí, že Emma Thompson stratila cit pre dianie vo filme. Hektické pasáže sa tu striedajú s komornými a zatiaľ čo úvodná pätnásťminútovka sľubuje slušnú jazdu s rôznymi prvkami a ohúri vás rozličnými nápadmi, potom sa film spomalí a ostane z neho iba priamočiara moralitka, kde deti občas vyčíňajú, opatrovateľka ich svojimi lekciami zoberie do parády a pán Brown poškuľuje po potenciálnych nevestách. Väčšina diania skôr statická alebo aj niekoľkokrát videná. Spomínaná temnota je tu iba načrtnutá a neoplatí sa na ňu veľmi tešiť ako v prípade Radu neštastných príhod. Je tu iba ako doplnok, rovnako aj množstvo vedľajších postáv ako spomínaná teta Adelaide či domáca kuchárka. Práve tieto (často prísne ženské charaktery) však budú lahodiť oku dospelým, pretože vďaka nim prekonajú kúsky klišé, ktorých sa najmä ku koncu stopáže začína obdivovať čoraz viac. Je to čiastočná náplasť na množstvo detského obsahu, ale vďaka týmto herečkám by sa mohli baviť pravdepodobne všetci členovia rodiny, ako si to želali tvorcovia. Toto zameranie je však veľmi zradné. Všetky deti totiž nemusia prekusnúť neinovačné časti scenára a všetko, čo vyparatí sedem nespratníkov. Chýba tu potrebný drive z prvej štvrťhodiny a pár kúziel Nanny McPhee to nezachráni. A dospelým bude vadiť pomerne plochá rovina scenára, ktorá sa približne po rovnakom čase (t.j. 15 minút od začiatku) začne zvrhávať. Teta Adelaide alebo kuchárka s armádnym drilom síce potešia, ale z celkovej letargie vás úplne nevytrhnú.

Rovnaké elementy figurujú aj v hereckom obsadení. Detskí protagonisti sú dosť priemerní s výnimkou Thomasa Sangstera, ktorého si stále pamätáte z Lásky nebeskej. Najlepšie mi vychádza Angela Lansbury a Imelda Staunton, dvojica žien, ktoré svoje party hrajú odovzdane a bavia aj deti, aj dospelých. Colin Firth mi tentokrát prišiel mierne podcenený, ale na svoje pomery odohral prakticky štandard. Úloha umierneného otca mu nesedí tak dobre ako charizmatické party z televíznej Pýchy a predsudku alebo aj z iných komédií (vrátane selanky Po čom dievča túži). Samotná Emma Thompson sa zvýrazňuje postupom času, rovnako ako jej postava, takže spočiatku je dosť nevýrazná, ale s pribúdajúcimi minútami ukazuje zo svojho talentu viac a viac.

Čas strávený s Kúzelnou opatrovateľkou nie je úplne premárnený. Priamo v kinosále sa prelúskate predkladaným príbehom bez väčších námietok. Ale po skončení si uvedomíte, že je to vlastne viac detský film kombinovaný s lekciou morálnych ponaučení i drámy a veľa humoru neprináša. Nie je to až taká chyba, ale vyvarujte sa presvedčeniu, že ide o komédiu, pri ktorej puknete od smiechu. Spätný pohľad na návštevu kina odhaľuje možno viac nedostatkov, ako si divák v sále uvedomí, ale na druhej strane ich zoznam vyvolá nejeden otáznik, či vôbec do kina na Kúzelnú opatrovateľku ísť. Vzhľadom na pomerne plný kalendár s detskými filmami (pred dvomi týždňami tu boli Autá, o ďalšie dva Mravčia polepšovňa a potom Monster House) si treba zoradiť filmy podľa priority. Ak ste už videli posledné dielko Pixaru a chcete si spríjemniť s deťmi predĺžený víkend britskou morálnou epizódkou, môžete. Ale nečakajte príliš veľa originality, pretože by ste mohli odísť príliš sklamaní. Množstvo klišé neprebije ani sčasti zaujímavá forma, ani pár pekných kúziel či niektoré výkony. Viem si predstaviť určitú skupinu spokojných divákov, ktorí budú chcieť hodnotenie vyššie o jeden až dva body. Ale mňa Kúzelná opatrovateľka podľa očakávaní svojimi piatimi lekciami prevychovať resp. presvedčiť na jej stranu nedokázala a preto som vyriekol taký číselný ortieľ.

PS – Schválne som si vypočul počas písania recenzie soundtrack Patricka Doyla. Ukázal, že jeho tvorba silno závisí od kvality filmu. Tam, kde pri Harry Potterovi IV. exceloval, tu sa zmohol na štyri-päť výborných skladieb a zvyšok je len ľahký nadpriemer, ako vlastne celá Nanny McPhee.