NOC V MÚZEU

Výsledok je akceptovateľný. Trailery boli slušné a sľubovali zábavu. Ale vtesnať dobrodružstvo do 150-sekundového traileru je hračka, no natiahnuť také tempo do 100 minút, to je výzva. Noc v múzeu počas prvých 15 minút stavila iba na civilného Bena Stillera, ktorý kope do auta s nasadenou papučou, márne prosí o prácu či zvolenie u ex-manželky. Je to povinná expozícia vzhľadom na stopercentne rodinný film, v ktorom treba také hodnoty zveľaďovať – bez nich by sa totiž Larry v momente na celý džob nočného strážnika vybodol, no svojho syna už nechce sklamať ani jedenkrát navyše. Rodinná selanka, poviete si. Iste, ale trvá len 15 minút na začiatku a potom už len pár minút do konca.

V momente, keď všetko v múzeu ožije, sa mení film na guláš s množstvom príchutí – scenáristi narvali do filmu rozličné postavy: máme tu Rimanov, Divoký západ, Húnov na čele s Attilom, Theodora Roosevelta, Krištofa Kolumba, hlavu sochy z Veľkonočného ostrova, kostru tyranosaura, zverinec z Afrického pavilóna, nepokojného egyptského faraóna a množstvo iných. Žiaľ, väčšina je zakomponovaná do diania len kvôli epizódnej zaujímavosti. Hľadať logiku v nasadení tých postáv je úplne zbytočné, pretože intencie scenáristov ostávajú zahalené rúškom tajomstva ako počiatočne skrytý dôvod oživovania exponátov. Pritom je to škoda, pretože slabší scenár pozostávajúci z niekoľkých nocí v múzeu a snahy Larryho prísť celej záhade na kĺb mohol byť medzi toľkými postavičkami využitý oveľa výdatnejšie. Napokon sa prederie do filmu aj určitá pointa, ale vystačí iba na niekoľko scén a epizódny charakter vám už z hlavy nevytlčie takmer nič. Preto dvojnásobná škoda, že interakcia medzi jednotlivými pavilónmi nebola vytvorená lepšie – objaví sa snáď len pri Rimanoch a Divokom západe, ktorí si to medzi sebou večne radi rozdajú bez ohľadu na straty či výsledok.

Ale napriek všetkým výčitkám sa jednoducho nenudíte. Iste, scény fackovania Bena Stillera s opičiakom alebo vyškrekovania do reproduktorov potešia skôr mladších divákov. Ale aj pre starších je pripravených pár zaujímavostí – stačí sledovať špecifiká jednotlivých postáv ako napríklad jazyk prezidenta Roosevelta či niekoľko rýdzo filmových vychytávok s exponátmi, ktoré túžia dostať sa von z múzea a porušiť základné pravidlo strážnikov „nič sa nesmie dostať do múzea a ani von“. Napriek zaujímavému námetu sa na konci filmu musí objaviť patričná schematickosť. A film sa až na pár zvratov či gagov nezmohol na nič iné a pôsobí ako ďalší produkt podľa základnej scenáristickej príručky rodinnej dobrodružnej komédie bez väčšej miery obsahových osviežení. To je sčasti škoda, pretože potenciál tu bol veľmi silný.

Réžia obávaného Shawna Levyho je napokon príjemným prekvapením. Levy sa dokáže postarať o slušné remeslo. Každý jeho film obsahuje pár dobrých scén, no zvyšok scenára už nedokáže podporiť snahu režiséra. A vice versa, Levy sa zatiaľ necíti na väčšie dobrodružstvá, a tak berie skôr rôzne komédie nižšej kvality. Ale po úspechu Noci v múzeu si možno polepší, narazí na lepšiu bandu pisálkov a svoj talent prevedie naplno. Napríklad v tomto filme je posledná tretina s výnimkou povinného happy-endu celkom podarená a prináša skutočne veľmi vtipné a pekne zrežírované scény.

Vizuálna stránka je akceptovateľná, ale nie všetky triky sú stopercentné. Fakt, že veľký kus filmu sa odohráva iba v múzeu (hoci niekoľkoposchodovom a na pohľad pomerne rozsiahlom) uberá trikom na cene, t.j. stáli veľa, ale na malom priestore toľko nevyniknú. Až v poslednej tretine sa rozohrá zaujímavejšie dianie. Počas prvých dvoch sa dočkáme slušných paródií na určité akcie a pár vhodne pripravených momentov, ale to je všetko. Škoda, pretože po zhliadnutí filmu si uvedomíte, že približne polovica pôsobila možno sterilnejšie ako mohla.