BABEL |
BABEL |
Posledný z trojice filmov Alejandra Gonzálesa Iñárritu (pre pripomenutie, predchádzajúce sú: Amores Perros: Láska je kurva, 21 gramov) uzatvára trilógiu (o) ľudskosti. Film, opäť, pozostávajúci z trojice príbehov, oddelených tentokrát oceánmi a spojených nexom motýlích krídel. Teória anglicky označovaná ako „butterfly effect“ hovorí, že mávnutie krídel motýľa na jednom mieste (v Andách) spôsobí tsunami na mieste inom (v Japonsku). Aj v Babel stál na počiatku všetkého nepatrný akt, gesto vďaky – darovaná puška. A potom chlapčenská a „chlapčenská“ hlúposť.
Babel alebo Babylon. Zikkurat Etemenanki, ktorý sa stal symbolom neporozumenia (nielen) na úrovni jazyka. Film Babel tematizuje ako rovinu jazykovej (a kultúrnej) bariéry, tak i bariér, ktoré si postavy stavajú medzi seba akosi dobrovoľne, z trucu, neschopnosti či neochoty chápať toho druhého. Tá prvá hradba vyčleňuje skupinky, tá druhá oddeľuje jednotlivcov. Dvojité neporozumenie vyjadruje Babel v každom z príbehov umiestnením (zaseknutím) postáv do prostredia, ktoré je im nejakým spôsobom cudzie – Mexičania v Spojených štátoch/Američania (deti) v Mexiku, Američania v Maroku, hluchonemé dievča a jej kamarátky vo svete zvukov. Zároveň vytvára dvojice postáv, medzi ktorými životná udalosť vystavala bariéru, cez ktorú prechádzajú slová, no ktorá bráni skutočnej komunikácii. Vzťahy postáv sú tak riadené trojuholníkom, kedy proti sebe stoja strana a protiľahlý vrchol a zároveň oba vrcholy tejto strany.
Tri kontinenty a v zásade štyri príbehy (v Maroku dva) vytvárajú sieť variácií na túto tému. Každý osebe inak silný, inak štylisticky poňatý. To, čo sa na prvý pohľad javí ako zaujímavý klad, je však príčinou nesúdržnosti filmu. Príbehy lokalizované v Maroku a v Amerike výrazne pracujú okrem intímnej, medziľudskej sféry aj so sférou verejnou, medzinárodnou, ktorá (aj naschvál) potláča, súkromné aspekty príbehu, resp. vzniká medzi nimi konflikt. Japonský príbeh po celú dobu buduje uzavretejší a intímnejší príbeh, v ktorom „verejné“ nepotláča krehkosť a z nej plynúcu intenzitu vzťahov a emócii. „Otvorenosť“ a „uzavretosť“ je tiež v priestoroch, v ktorých sa príbehy dejú a v spôsobe ich snímania. Marocké a americký pracujú s veľkými celkami púšte – kým marocké nimi začínajú, americký nimi končí. Vzniká tak určité pnutie, ktoré v obraze podporuje spomenutú diskrepanciu súkromný – verejný. Japonský príbeh je však uzavretý i v obraze: exteriéry mesta sú stále stiesňujúcim priestorom oproti púšti. Japonský príbeh v konečnom dôsledku najsilnejšie púta diváka, čím ale posilňuje dojem rozbitosti, či pomalého rozbehu ostatných príbehov. Pritom sám je ku nim pripojený najtenším fyzickým putom.
Aby sme sa nechápali zle, tá výčitka je akýmsi smutným povzdychnutím. Iñárritu totiž nielen pre každý z príbehov buduje vlastnú drsnú, odmietavú, špinavú atmosféru, ktorá speje len a len k horšiemu a diváka vťahuje čoraz viac do svojich osídiel, aby mu v závere ukázal, čo to znamená pociťovať nával emócií všetkého druhu. To, čo vyčítam, divácke prepadnutie filmu odďaľuje. Iñárritu zároveň nezabúda na očakávanie divákov, ktoré vyplýva z jeho predchádzajúcich filmov a týka sa práce s časom. Film síce nie je segmentovaný „až“ na rovinu 21 gramov, no na prvý pohľad podaná paralelnosť nie je až taká paralelná. Ale to je len taký malý detail a trademark (a rozhodne nie je prevratným odhalením). Len po „vysvetlení“ si v plnej sile uvedomíte, s akou zručnosťou a hladkosťou sú tvorené prechody medzi príbehmi.
Z hereckých výkonov sú zaujímavejšie práve tie „nehviezdne“. Niežeby Pitt, Blanchett alebo Bernal svoje postavy neuhrali. Ich priestor je však značne obmedzený a herecký prejav sa tak kumuluje do niekoľkých silných momentov, pričom vo zvyšku stále ostávajú „vo filme“ a ich výkon je označiteľný ako slušný štandard v rámci ich iným rôl. Scenár bol v smere priestoru pre hereckú akciu naklonenejší predstaviteľom marockých chlapcov - Boubker Ait El Caidovi a Said Tarchanimu, mexickej opatrovateľky - Adriane Barazza (ktorá je úžasným vyjadrením zúfalstva zo situácie, v ktorej sa ocitla) a hluchonemej Chieko - Rinko Kikuchi (ktorá zas prezentuje zúfalstvo, ktoré sa ocitlo v nej).
Babel v konečnom dôsledku ostáva „len“ ďalším Iñárrituovým filmom. Mal na viac, no celistvosti to celkom nedotiahol. Predsalen, Iñárrituova najsilnejšia stránka je v intimite. Stále však hovoríme o filme s kvalitne vybudovanou atmosférou, precíznou výstavbou rozprávania a prácou s jeho líniami. O filme, ktorý si zachováva najdôležitejšiu jednotu – jednotu myšlienky.
PS: Ak budete mať náladu, skúste sa pohrať s číslom tri a trojuholníkom vo vzťahu k celej trilógii, v rámci každého z filmov, až po vzťahy medzi postavami. Pod týmto pohľadom sa totiž aj ony „disproporcie“ v intenzite príbehov javia v inom svetle. Ono, aj kontrast „uzavretého“ a „otvoreného“ priestoru totiž nie je náhodný.
Babel (USA/Francúzsko, 2006, 142 min.)
Réžia: Alejandro González Iñárritu. Scenár: Guillermo Arriaga. Kamera: Rodrigo Prieto. Hudba: Gustavo Santaolalla. Hrajú: Brad Pitt, Cate Blanchett, Gael García Bernal, Kôji Yakusho, Adriana Barraza