O RODIČÍCH A DĚTECH

O rodičích a dětech je vlastne taký malý, komorný experiment. Uznajte, nakrútiť film ako jednu prechádzku, jeden rozhovor, si vyžaduje poriadnu dávku odvahy a aj trochu drzosti. Našťastie, odvaha a drzosť nie sú jediné oporné body filmu. Scenár Jiřího Křižana a Vladimíra Michálka stojí na predlohe tretieho zo spoluscenáristov Emila Hakla „O rodičích a dětech“, ktorej bola v roku 2002 udelená cena Magnesia Litera v kategórii próza. Dialógy a historky sú odpozorované skutočne pozorne a vo filme sa menia na malé tematické epizódky, prelievajúce sa jedna do druhej. A možno by sa aj rozpadli až na úroveň kvázi-poviedkového filmu, nebyť pevnej Michálkovej režisérskej ruky v kombinácii so Štrbovým nevtieravým snímaním a príznačne ladenou hudbou Marina Lorenza.

Tak trochu zamrzí v zásadne zbytočná vedľajšia línia Synovho syna, ktorá mohla pokojne zostať ako jedna z flashbackových tém. Ako chodiaci dôkaz neúprosnosti genetiky, vedúcu moju mamu k výrokom typu: „Len sa smej! Byť tebou pozorne s úctou a s hrôzou sledujem tvoju matku. Génom neujdeš!“, by tento priestor bol akurát. Ako druhá línia o tých, čo zostali doma, je tak trochu zbytočná. Ako vsuvka by sa stala súčasťou dejín, ktoré v podobe ľudí preplávali okolo dvoch Cvrčkov, ktoré zasiahli ich život a na ktoré si spomínajú.

V neposlednom rade sa Michálkov film opiera o herecky silné obsadenie, či už hovoríme o ústrednej dvojici Somr – Novotný, alebo o doplňujúcich tandemoch Kroftová – Kostelný, či Zuzana Stivínová (Matka) a Jiří Lábus (jej druhý manžel). Nech sú predmetom rozhovoru bizarné historky, hemoroidy, či múdra, uvedomenia si a výčitky, ich uveriteľnosť a prirodzenosť stojí na hereckej dvojici Jozef Somr a David Novotný, z ktorých prvý menovaný hrá jednoznačne prím. Jeho herectvo plynulo postihuje prechody mentálneho stavu Otca od ranej čulosti a „odpisov“ Synových výhrad k cigaretovým odklepom či krvi vo fašírkovej zmesi až po večerného zmäteného dôchodcu. Súčasne však nemožno povedať, že by Novotný hral druhé husle alebo ostával v úzadí. Možno by bolo ešte zaujímavé vidieť oboch pánov v spoločnej interakcii s Lubošom Kostelným. Aj v tých krátkych spoločných scénach totiž zvládajú od seba navzájom „odpisovať“ držanie tela či spôsob ukladania nôh pri chôdzi.

Po niekoľkých filmoch z českej produkcie, z ktorých niektoré znamenali (mierne) sklamanie, či priviedli (minimálne) recenzentov na pokraj zúfalstva, predstavuje O rodičích a dětech to, čo vracia kladný náboj pojmu „dobrý český film“. Je vtipný, nie je hlúpy, je cynický, melancholický, no najmä, je neúprosne úprimný v zmysle zákonov dedičnosti. Vlastne, je v tomto smere priam krutý. Ale aj tak urobí dobre zistiť, že rovnako „postihnutí“ sú vlastne všetci.