KARAMAZOVI |
KARAMAZOVI |
Keď Fjodor Michajlovič Dostojevskij napísal v druhej polovici 19. storočia Bratov Karamazovovcov, vytvoril nadčasový román, rieku s mnohými spodnými prúdmi a bočnými prítokmi rozprávania (v podobe dejových línií, hlavných a vedľajších postáv a epizód), ktorý na svojej majestátnej ceste pohltí všetko, čo stretne. Keď sa Evald Schorm v 70. rokoch minulého storočia podujal zdramatizovať Dostojevského predlohu, vytiahol si z nej líniu metafyzickej detektívky: v nej sa pátra predovšetkým po vrahovi Fjodora Karamazovova, ale aj po tom, či je Boh. Keď Petr Zelenka nakrúcal svojich Karamazovovcov, vychádzal z oboch textov a ako výsledok predkladá vlastnú interpretáciu, pričom jej aktuálnosť a legitímnosť obhajuje výstižným a chytľavým sloganom – všetci sme Karamazovovci...
Skupina hercov prichádza z Prahy autobusom na alternatívny divadelný festival do poľských oceliarní, aby tu vystúpili s inscenáciou Karamazovovcov. Práve tento priestor by mal, akýmsi postmoderným gestom, zotrieť hranice medzi tými, čo hrajú, a ich divákmi (teda medzi javiskom a publikom), medzi divadlom-filmom a skutočnosťou. Akokoľvek kvalitné je technické spracovanie Zelenkovho diela, za daných okolností je, myslím si, pre pozorovateľa najatraktívnejšou zložkou práve herectvo jednotlivých zúčastnených. A to zvlášť keď si uvedomíme, že tu nie je herecká práca „iba“ technikou, nástrojom, ktorým aktéri publiku tlmočia idey či pocity, ale ona samotná je zároveň gestom viacjediného autora.
V neustálom vstupovaní do úlohy a vystupovaní z nej, respektíve v prelaďovaní medzi zmnoženými úlohami, sa sprítomňuje nielen hercova interpretácia postavy, ale aj režisérova, pričom sa, pochopiteľne, nezabúda ani na sprostredkovanie (i keď nevyhnutne neúplné) ducha Dostojevského majsterštuku. Nejde len o to, že by sme si v niektorých momentoch neboli istí, či herec hrá vo filme divadlo, alebo herca, čo hrá divadlo (aj keď to je základná rovina oného zmnožovania). Zelenka a spol. však túto hru dovádzajú až do extrémov a tak sa vynárajú otázky typu: "je David Novotný Karamazovovom viac, keď hrá Dimitrija, alebo v zákulisí, keď rieši „pravú“ identitu poľského robotníka z továrne?".
Je potom výlučne na každom potenciálnom divákovi, či prijme pozvanie zúčastniť sa na predvádzanom. Zážitok to môže byť pozoruhodný: so zatajeným dychom môžeme počúvať prehovor starého Karamazovova o tom, že „človek pochopí, že je smrteľný, že nemá nádej na vzkriesenie a prijme smrť, a prijme ju rád. Bude ako Boh a všetko mu bude dovolené. A až bude človek Bohom, prestane platiť akýkoľvek zákon: všetko bude dovolené!“ či debaty o existencii Boha. Je dôležité zdôrazňovať otázku aktuálnosti témy zodpovednosti jedinca za jeho konanie? Aj keď sú Dostojevského Karamazovovci v mnohých ohľadoch prototypom berďajevovskej ruskej idey: (1) (vrátane eschatologického zamerania k „posledným veciam“) - je spoločnosť, v ktorej žijeme, natoľko zdravá, že by moderné podanie týchto tém nemohlo byť (okrem iného) obrazom našej prítomnosti?
Okrem toho, pôžitok môžeme mať zo sledovania Karamazovovcov aj (prakticky výlučne) estetický, a to opäť vo viacerých rovinách: či už sa kochať v pekných obrázkoch, vychutnávať si kvetnatý jazyk postáv/hercov, alebo kombinovať viacero zdrojov a vytvoriť si tak svoju vlastnú, špecifickú skúsenosť. Za seba môžem povedať, že aj pri opakovanom sledovaní som si našiel vždy niečo nové, čo ma zaujalo a upútalo moju pozornosť, hoci som Zelenkovi nezhltol úplne všetko a niektoré momenty ma vyrušovali.
Napriek subjektívnym výhradám však nemôžem inak, ako vám odporučiť návštevu kina. Klasická látka je tu podaná v modernom šate, atraktívnom, no nie vtieravom, v istom zmysle až fascinujúcom. A hoci mi jeden výjav vo filme prišiel ako akýsi „postmoderný kŕč“, pri pohľade na celok môžem spokojne konštatovať, že práve tomu sa tvorcovia, chvalabohu, úspešne vyhli a pozoruhodnú klasiku „nesprznili“. Dokonca možno práve svojou verziou podnietia záujem novej generácie čitateľov o pôvodinu, z ktorej vychádzali...
Karamazovi (ČR/Poľsko, 2008, 113 min.)
Réžia: Petr Zelenka. Námet: Fiodor Michajlovič Dostojevskij – román, Evald Schorm – dramatizácia. Scenár: Petr Zelenka. Kamera: Alexander Šurkala. Hudba: Jan A. P. Kaczmarek. Strih: Vladimír Barák. Hudba: Jan A. P. Kaczmarek. Hrajú: Ivan Trojan, Igor Chmela, Martin Myšička, David Novotný, Radek Holub, Lenka Krobotová, Michaela Badinková, Roman Luknár
(1) Nikolaj Alexandrovič Berďajev (1874 – 1948), ruský filozof, ktorý sa v knihe Ruská idea (Praha: Oikoymenh, 2003) pokúsil definovať podstatu ruského národa, tzv. ruskú ideu. Ako filozof náboženskej orientácie sa vo svojom diele opakovane obracia priamo k Dostojevského literatúre.