2 DNI V PARÍŽI

Okrem toho je problematická aj samotná povaha scénok, resp. ich reálnosť a uveriteľnosť. Kým u Linklatera (porovnávaniu práve s jeho filmami sa skutočne vyhnúť nedá) sme mali pocit, že všetky udalosti sa dejú prirodzene, kamera sníma dvoch skutočných ľudí, ktorí sa dostávajú do skutočných situácií, v tomto prípade som si až príliš často uvedomoval, že pozerám len scenáristický konštrukt, zhluk náhod, ktoré prichádzajú vždy práve vtedy, keď to Delpy ako scenáristka potrebuje.

Spomínal som, že ide o konverzačku, takže logicky tvoria dialógy jeden z hlavných pilierov filmu. Tie oscilujú na škále „obstojné“ až „výborné“, len zamrzí istá monotematickosť. Okrem Jacka a Marion vo filme vystupuje ešte aj slušná dávka vedľajších a epizodických postáv, tak prečo sa všetci musia takmer v jednom kuse baviť o sexe? Ak sa rozpráva stále o tom istom, aj dobre napísaný dialóg začne čoskoro nudiť...

2 dni v Paríži sú aj filmom o kultúrach, resp. o kultúrnych rozdieloch. Z tohto pohľadu je zaujímavé, že prezentácia oboch kultúr (americkej a francúzskej) v konečnom dôsledku vyznie dosť negatívne. Američanov zastupujú hlavne blbí turisti, ktorí prišli do Paríža za „Da Vinci Code tour“, a samozrejme Jack, ktorý síce svojich krajanov pošle tam, kam patria (namiesto Louvru do nejakého parížskeho geta), ale ktorý takisto trpí typickými (alebo skôr typizovanými) „amerikanistickými“ predsudkami voči všetkému neamerickému (peniazom, jedlu, ľuďom atď.).

Francúzi sú na tom ku podivu ešte horšie. Neznalosť angličtiny (okrem Marion ňou nerozpráva nikto!) môže byť vyložená buď ako nevzdelanosť (fastfoodová predavačka nerozumie, ani keď si chudák Jack objednáva cheeseburger a pepsi) alebo ako nacionalizovaná arogancia („Načo angličtina? Veď francúzština nám stačí!“) a navyše zo všetkých francúzskych mužov spravila Delpy v lepšom prípade sexistov, v tom horšom priam šovinistov. A sama Delpy vykreslila Marion (ktorú písala apriori pre seba) ako neurotickú hysterku s miernymi sklonmi k nymfománii, takže sa nakoniec ani príliš nečudujeme, keď začne Jackovi liezť už poriadne na nervy. Toto všetko by ani nevadilo, keby sociálna či kultúrna kritika hrala vo filme prím a nebola len pozadím pre rozprávanie o láske. No v takom prípade je fakt, že si divák nedokáže obľúbiť ani jednu postavu, dosť problematický.