5.0

Filmová recenzia

Začínať recenziu na nový slovenský film vetou o tom, že domáca kinematografia sa prebrala, je dnes už trápne klišé. No nasadenie celovečerného hraného debutu Vladimíra Balka k zmienenému konštatovaniu priam podnecuje. Pokoj v duši prichádza do našich kín len týždeň po premiére divácky aj „umelecky“ podobne ambiciózneho Tanga s komármi. Dva, pre domácu tvorbu natoľko významné (a navyše v istých prvkoch podobné) tituly, si ani vo filmovo potentnejšom Česku, nezvyknú konkurovať takto bezprostredne. Ťažko povedať, či ide zo strany distribútorov o hlúposť, zákernosť, alebo nejaký rafinovaný plán. Našťastie však primárnou úlohou recenzenta je hodnotiť filmové dielo.

Ak ste sa teda rozhodli vyraziť na slovenský film - keď ich máme v kinách toľko - ako si vybrať ten správny? V mene rozširovania kultúrneho povedomia a podpory domácej audiovízie radím zhliadnuť obe diela. To je však príliš jednoduchá rada. Čo povedať človeku rozhodujúcemu sa pred pokladňou multiplexu medzi Tangom s komármi a Pokojom v duši? Kto jednoznačne uprednostňuje komédiu pred drámou, má po probléme. Môže sa s pokojom v duši vybrať na Tango. Tí čo sa riadia najmä hviezdičkovým hodnotením Kinemy si iste všimli, kto o bod vedie a zrejme už jednou nohou vstúpili do sály s novinku Miloslava Luthera. Ostatní budú musieť ešte chvíľu váhať, či chcú vidieť Romana Luknára v hlavnej úlohe (Tango s komármi), alebo vo vedľajšej (Pokoj v duši). Našťastie sa nedostal na plagáty k obom filmom. Niekto nezasvätený, by si potom mohol pomyslieť, že máme „oneman“ kinematografiu.

Vymenúvanie podobností medzi dvojicou tuzemských noviniek môžem ukončiť pri ich ústrednej téme. O snahe zúčtovať s minulosťou našťastie rozprávajú výrazne odlišne a taktiež aj o všeobecných problémoch dneška. Kým Tango reflektuje spoločenské neduhy prítomnosti v mestskom prostredí, Pokoj v duši zaostruje na vidiek. Scenárista Jiří Křižan (Je třeba zabýt Sekala) opäť prišiel s variáciou svojho obľúbeného príbehu o mužovi poznamenanom minulosťou, neúspešne sa snažiacom nájsť pokoj v odľahlom zapadákove. Ten, kto videl Inú lásku (1985) režiséra Dušana Trančíka (autorom scenára je taktiež Křižan), si môže utvoriť pomerne jasnú predstavu, ako Pokoj v duši vyzerá.

Rozprávanie stojí na postupnom odhaľovaní minulosti hlavného hrdinu a jeho spoznávaní prehnitej štruktúry vzťahov. Tóno (Attila Mokos) vracajúci sa domov z väzenia ku svojej žene a synovi, pôsobí občas mierne nepresvedčivo. Vo svojej domovskej obci sa niekedy správa akoby tu nikdy predtým nebol a to zjavne len preto, aby divák spoznal niektoré súvislosti, až v momentoch, keď to tvorcom vyhovuje. Ono vôbec postupné odkrývanie a dávkovanie informácií - také dôležité pre tento typ príbehu – sa akosi zasekáva. Niekedy sú tvorcovia zbytočne doslovní. Scén zobrazujúcich úplatkárske praktiky je tu niekoľko. Pritom hlavný hrdina v nich nefiguruje a pre ústrednú líniu sú málo dôležité. Naopak o minulosti viacerých postáv (vrátane hlavnej) sa dozvedáme menej, ako je žiadúce. Z čoho napríklad pramení nevraživosť medzi Tónom a miestnym policajtom Hovniakom?... prepáčte, chcel som povedať Rovniakom. Najväčšou slabinou snímky je však záver. Prezrádzať konce sa nepatrí, napíšem len, že je nedostatočne motivovaný (to som sa vyjadril značne zhovievavo).

Premenlivá kvalita dialógov a hereckých výkonov ide ruka v ruke. Keď postavy vtipkujú, alebo sa normálne bavia, ich reč znie autenticky a prejav hercov je prirodzený. „Pokojné scény“ preto vyznievajú tak, ako majú. V dramaticky vypätých momentoch a najmä pri hádkach, skĺzavajú všetci k teatrálnosti a navyše sú nútení odriekať nepresvedčivé, miestami až nechcene úsmevné repliky. Možno práve preto tu vo výsledku najautentickejšie vyznievajú (ne)herci a komparz v maličkých, takmer zanedbateľných úlohách. Najmä notorici z miestnej putiky, rómsky chlapec, Tónov syn, ale aj režisér Juraj Nvota, zaujímavo obsadený do postavy slizkého starostu.

Scenárista Křižan do svojich diel rád implantuje neokázalé odkazy na westerny (hrdina po príchode do mesta najprv navštívi krčmu, výraznú úlohu v príbehu má vlak...). Režisér Balko na čele svojho produkčne slušne zabezpečeného štábu, dokázal týmto odkazom pomôcť (otázne je, či je to ku prospechu veci). Zabezpečil si štýlový parný vláčik, keď hrdina prechádza rómskou osadou, hrá tu hudba pripomínajúca Morriconeho skladby pre Leoneho westerny... Inak ale tvorcovia nápaditosťou príliš nehýria. Interiérové scény sú statické a plné hovoriacich hláv. Kameraman Martin Štrba veľmi nepoetizuje a až na pár výnimiek (letecké a žeriavové zábery) sa drží v pozadí. Vďaka jeho nasnímaniu (a výprave) pôsobí „typická slovenská“ polo zapadnutá obec, živo a prirodzene. Celkovo však Pokoj v duši vyzerá ako dielo nakrútené dobrými remeselníkmi, ale bez väčšieho záujmu a vyššieho nasadenia.

Ak ešte stále váhate, na ktorú zo slovenských noviniek zájsť a čakáte jasnú odpoveď, dám vám ju. Vyberte si skôr komornejšie, ale za to úprimnejšie Tango s komármi. V boji o divákov i tak pravdepodobne zvíťazí masívnou kampaňou tlačený a „totálne nasadený“ Pokoj v duši (počet kópií prekonáva aj domácu distribúciu veľkých hollywoodskych titulov). V každom prípade veľa divákov želám obom filmom. Vzmáhajúca sa domáca tvorba ich potrebuje.


Pokoj v duši (SR 2009, 97 min.)
Réžia: Vladimír Balko. Scenár: Jiří Křižan. Kamera: Martin Štrba. Hudba: Michal Lorenc. Strih: Jan Daňhel. Hrajú: Attila Mokos (v slovenskom znení Igor Kasala), Roman Luknár, Robert Wieckiewicz (v slovenskom znení Ján Króner), Helena Krajčiová, Jan Vondráček (v slovenskom znení Ivan Martinka), Jaromír Hanzlík, Lukáš Hipp.