|
HLAD |
HLAD |
Kedy ste mali naposledy v kine pocit, že obrazy, na ktoré sa dívate, vás hutnosťou a expresivitou zasahujú a unášajú sami osebe? Vek vizuálnej komunikácie vycvičil konzumenta do tej miery, že je kedykoľvek schopný prijímať množstvo obrazových informácií, na čo mu hravo stačí letmé, nesústredené vnímanie. Kinematografia nastavená na režim rolling images väčšinou márne hľadá možnosť výdychu, uvoľnenie z nasýtenia sebou samou.
Znie to neuveriteľne, keď si predstavíme, že zhruba do 19.storočia viseli obrazy nehybne na stenách, v knihách alebo boli uväznené v hmote. Ľudský zrak sa mohol hodiny vpíjať do zachyteného okamihu a prechádzať zo strany na stranu skúmajúc jeho zákutia. Predovšetkým tvorba Tarkovského znamenala obnovenie tejto „archaickej“ kvality, návrat do stavu zmyslovej a duchovnej pokory vidiaceho vo vzťahu k videnému. Pohyb preňho nebol spúšťačom odpútania sa (rozptýlenia pozornosti), ale naopak nástrojom rozloženia kontemplácie v čase.
Expozícia až na strohý titulok neponúka nijaké odpovede na otázky, kto sú títo ľudia, čo urobili, prečo a ako sa ocitli na danom mieste. Jedinou informáciou je opis miestneho stavu vecí, ktorému sa musia prispôsobiť, prípadne mu v rámci svojich obmedzených možností vzdorovať. Pokusy o priznanie štatútu politických väzňov a s ním spojené špeciálne zaobchádzanie sú neúspešné, v očiach vlády zostávajú kriminálnikmi. Ich jedinú zbraň predstavuje vlastné telo. Odmietajú nosiť väzenské uniformy, namiesto toho sa zahaľujú iba bedernými rúškami. Steny ciel zapĺňajú akčnými maľbami s využitím svojich exkrementov. Odpoveďou je brutálne zaobchádzanie zo strany dozorcov, taktiež organizované do akýchsi mechanických rituálov. Väzni sú za neustáleho bitia po jednom vlečení do umyvárne, aby ich napokon vykúpali vo vlastnej krvi.
McQueena nezaujímajú dejinné súvislosti ani politické postoje, ide mu o rozkrytie stavu, v ktorom si bytosť ohlodaná až k animálnej podstate dokáže uchovať osobnú integritu, resp. ľudský rozmer. Uväznení sa rýchlo adaptujú na dané podmienky, prijímajú vyšinutú situáciu ako normálnu a učia sa v nej existovať. Spomínané excesy sú prejavom nutnosti vytrvať v akejkoľvek forme organizovaného odboja. Zovretosť a viera v ciele hnutia je najsilnejším pudom sebazáchovy. Pasivita sa v ich ponímaní rovná smrti.
|
|
|
Hlad sa systematicky vzpiera diváckym očakávaniam hlavne tým, že neútočí na bežné kanály ich vnímania. Emotívne reakcie ako dojatie, súcit, hnev atď. zostávajú nevylúdené. Neponúka ani základné rukoväte v podobe objasnenia kauzality, dramatického oblúka či psychologického tvarovania postáv. Príbeh sa dokonca zľahka obtočí okolo expozície dozorcu a dvoch väzňov, ktorých po chvíli opúšťa, aby sa v pokročilom štádiu z davu konečne vyčlenil hlavný hrdina.
Od tohto momentu sa Bobby Sands (nadživotný výkon Maichaela Fassbendera) stáva epicentrom vývoja udalostí. Volí si totiž krajnú formu revolty – nekompromisnú hladovku. Heroizmus jeho 66 dňovej cesty nespočíva vo vznosných činoch, ale v mučivom tichu pomalého vytrácania sa spojeného s nastupujúcimi symptómami. Telo postupne stravuje samé seba, jeho vonkajší obal čoraz viac pripomína posmrtnú masku. Zmysly degenerujú a vedomie stráca kontakt s vonkajším svetom.
Režisér v tomto procese zbavuje diváka nutnosti racionálnych operácií (fabulácia, vytváranie hypotéz) – vopred je jasné, ako sa táto sebadeštrukcia skončí. Tiesnivé obrazy Hladu nie sú atrakciami, ktoré by divákom manipulovali. Ani sa po ich povrchu nedá kĺzať smerom k bezpečným diváckym pôžitkom. Záber u McQueena nadobúda zmysel nielen v kontexte ďalších záberov (keď spolu s nimi tvorí sieť skutočnosti/ diegézu), je aj univerzom sám osebe. Počas dvoch a viac minútových intervalov nedotknutých strihom nám dovolí vstupovať a ohmatávať realitu vo vnútri (ako keď Tomáš vkladá prst do Kristovej rany, aby pochopil). Hmatové, zrakové, čuchové a iné vnemy tvoria v tomto filme kľúčovú úlohu. Od vzájomného „dotýkanie sa“ dozorcov a väzňov, rituálu omývania zakrvavených rúk, maľovania výkalmi na stenu až po dezinfekciu hnisavých preležanín.
|
|
|
K prenikavému zmyslového zážitku prispieva aj minimalistický štýl, ktorým režisér tvaruje svoju víziu skutočnosti. V jednom, dvoch záberoch je schopný prostredníctvom detailov presne charakterizovať základný rozmer postavy, či situácie. Až na jedinú scénu (asi 15 minútová rozprava Sandsa s kňazom prevažne v jednom zábere) si vystačí bez zásadnejších slovných informácií – všetko je ukotvené v obraze. Postavy väzňov vystupujú zo šera v ostrom kontraste svetla a tieňa v duchu caravaggiovského chiaroscura (temnosvitu). Kamera básni meravo, bez zbytočných pohybov, iba v závere jej oko preberá identitu odchádzajúceho a malátne skúma najbližšie okolie.
Hlad je pozoruhodne expresívny a zároveň sa vedome odťahuje od toho o čom vypovedá. To ho odlišuje napríklad od Gibsonovho Umučenia Krista, ktoré sa v duchu ľudovej zbožnosti bezúčelne dojíma nad brutalitou. Vrcholom McQueenovho diela sú skôr stíšené okamihy snehu dopadajúceho na dozorcove doráňané končatiny alebo bzučanie muchy za odľudštenou prázdnotou mreží. Nevypovedajú nič a zároveň sa dotýkajú všetkého.
Nečakajte akčný, či politický film s čitateľným posolstvom. Ani „motto“ Margaret Thatcherovej znejúce z rádia, návod na rozriešenie nejednoznačnosti neposkytne. Oprostený od akejkoľvek formy agitácie či moralizovania, zostane tento debut kryštalicky čistým obrazom ľudskej determinácie. Sily mýtu zdolávajúcej fyziologické hranice.
Hunger (V. Británia/Írsko, 2008, 96 min.)
Réžia: Steve McQueen. Scenár: Enda Walsh, Steve McQueen. Kamera: Sean Bobbitt. Strih: Joe Walker. Hudba: David Holmes, Leo Abrahams. Hrajú: Michael Fassbender, Liam Cunningham, Stuart Graham, Brian Milligan, Liam McMahon, Karen Hassan, Helen Madden, Des McAleer
