|
BIUTIFUL |
BIUTIFUL |
Rukopis Alejandra Gonzáleza Iñárritu obdivujú davy. Od čias Amores Perros (2000) do Babela spred štyroch rokov zachovával svojrázny fabulárny postup a nepančovanú dravosť života v spletenci viacerých životných osudov. Postupne do príbehov prenikali zvučné herecké mená (Penn, Pitt, Blanchet), posledný Biutiful (2010) doslova okupuje Javier Bardem.
Ich nezodpovedná matka Marambra (Maricel Álvarez) má svojrázne ponímanie starostlivosti, je rozvibrovaná psychickou labilitou, alkoholom a občasným zápalom dať v okamihu všetko do poriadku. Na Uxbalovi zostáva platenie účtov, zabezpečenie potravy a starostlivosti o deti v čase jeho neprítomnosti. Tú si „pracovne“ vypĺňa zamestnávaním Číňanov načierno v textilnom priemysle. Jeho filantropická povaha mu však bráni nakladať s nimi len ako s lacnou silou a snaží sa im zabezpečovať dôstojnejšie podmienky. Iñárritu sem trochu neuvážene vhodil na kontrast dvojicu bezcitných čínskych homosexuálov ako priamych nadriadených „utláčaným“.
|
|
Uxbal si svoje záverečné účtovanie so všetkými pozemskými povinnosťami v sebe nesie mlčky, emocionálny ventil vypúšťa iba pri občasnej návšteve staršej dámy, ktorá ho pozná celý život a stabilizuje ho pre pokojné prijatie ukončenia životnej púte. Hoci je konfrontovaný s neľahkou existenčnou situáciou, v priestoroch ošarpaných stien, nespoľahlivej elektrifikácie, pri nelegálnej obžive a zhoršujúcom sa zdravotnom stave stále vytrváva v udržaní akej-takej rodinnej pohody.
Alejandro González Iñárritu si do popredia postavil ústredný ľudský živel, pokoril jeho životnú silu víziou smrti, ponechal ho galantne nízkorozpočtovo potrápiť sa pri plavbe výkalmi, ktoré ešte musí posplachovať a potichu zavrieť dvere. Žiadne veľké gestá, okázalé činy, hlučné momenty; Iñárritom vymedzený filmový priestor nechá pokojným Uxbalom prejsť jeho možnosti ešte niečo na tom svete dokázať a zanechať rodinu zabezpečenú a v bezpečí.
Uxbalova osamotenosť je vybičovaná tajením svojho blízkeho konca, všetko to panoptikum vôkol, ktorého je súčasťou, potrebuje fungovať naďalej a krutý život tých bez práv na dôstojnú existenciu musí mať akúsi aspoň vzdialenú víziu lepšej existencie. V Biutiful si hrdina alegoricky berie na plecia všetky krivdy sveta, no stojí na pevných nohách reality, ktorá je zhmotnená v jeho potomkoch. Záber duše široký ako výrie krídla plachtiace nocou, no v momente smrti nočného dravca sa jej sila scvrkne do chlpatého klbka vygrcnutého mŕtvym vtákom.
|
|
AGI sa vyihral s Uxbalovým osudom, v rozvíjaní deja opúšťa bezpečné vody náznaku, úschovy a následnej prepadovky s momentom náhody a postupného prepájania príbehov (či práve najprv rozvitia parciálnych dejov a až následne vypiplanej kolízie a ďalších osudových dopadov), V Biutiful postupuje lineárne, zrozumiteľne a elegantne film štartuje i ukončuje Uxbalovou rozpravou s mŕtvym otcom. S Javierom Bardemom to jednoznačne vyhral, postava zasmušilého bývalého narkomana mu sedí ako "riť na šerbeľ", no pri Iñárrituovi a jeho doterajšej tvorbe je toho akosi v Biutiful málo, hektické dusno nevybuchuje, len sa potichu z príbehového papiňáku vyparí.
Cítime, že má to ten Uxbal ťažké, lebo to chce čas – vysvetliť manželke, prečo byť na decká dobrá, zachrániť (temer schindlerovsky) čo najviac utečencov a vniesť im do života svetlo prajného progresu a, samozrejme, postaviť sa bez výčitiek zoči-voči vlastnej smrti – v skratke, za každú cenu nenechať nádej zomrieť. A jednoducho, cítiť sa pritom všetkom „biutiful“, pretože vidieť v týchto neveselých záležitostiach predsa len kúsok krásy a veriť na ňu, na to sa, naštastie, pravopisné ani ruinujúce životné pravidlá nevzťahujú.
Biutiful (Španielsko / Mexiko, 2010, 147 min.)
Réžia: Alejandro González Iñárritu. Scenár: Alejandro González Iñárritu, Armando Bo, Nicolás Giacobone. Kamera: Rodrigo Prieto. Strih: Stephen Mirrione. Hudba: Gustavo Santaolalla. Hrajú: Javier Bardem, Maricel Álvarez, Hanaa Bouchaib, Hanaa Bouchaib, Guillermo Estrella, Eduard Fernández, Cheikh Ndiaye
