10

Filmová recenzia

Filmovým fanúšikom iste netreba predstavovať režiséra Martina Scorseseho. Vedia, že nenakrúca len gangsterky. Vedia, aká rozmanitá je jeho tvorba, zahŕňajúca - okrem iného - strihové dokumenty, žánrové experimenty, či filmy vzpierajúce sa jasnému žánrovému zaradeniu. Napriek tejto rôznorodosti nájdeme minimálne jeden motív spájajúci takmer všetky Scorseseho hrané snímky. Je ním láska k filmu prejavujúca sa všemožným odkazovaním a vzdávaním pocty iným filmom. Scorsese totiž nie je len filmár, ale aj filmový historik a aktívne sa angažuje v oblasti archivácie a reštaurovania starých filmov. Táto vášeň pre dejiny kinematografie sa však v žiadnom jeho diele doposiaľ neprejavila tak výrazne, ako v novinke Hugo a jeho veľký objav. Tá má v rámci Scorseseho filmografie výnimočné postavenie minimálne z dvoch dôvodov. Ide o jeho prvý rodinný dobrodružný film a tiež prvý, ktorý nakrútil v 3D.

Drvivá väčšina kritiky ho prijala pozitívne, až nadšene, no objavujú sa aj sporadické skeptickejšie reakcie. Tie snímke vyčítajú prílišné podriadenie celého rozprávania snahe vzdať hold rannej kinematografií, na úkor príťažlivosti pre diváka bez znalostí a vzťahu k nej. Súhlasím s tým, že nadšený z Huga pravdepodobne nebude niekto, bez určitej znalosti a lásky k nemej ére filmu, no zároveň tvrdím, že aj pre diváka nepostihnutého cinefíliou môže byť Hugo pozoruhodným zážitkom.

Hugo Cabret je sirota žijúca na parížskej vlakovej stanici, kde sa namiesto svojho strýka alkoholika stará o údržbu staničných hodín. Popri tom sa snaží všemožne získať rôzne súčiastky a opraviť mechanického robota na písanie, ktorý je jeho jediným dedičstvom po otcovi. Okrem toho sa postupne zbližuje s chránenkyňou majiteľa staničného obchodíku s s hračkami a tajomstvá záhadného robota tak odkrývajú spoločne.

Ide teda o klasický dobrodružný príbeh o deťoch odhaľujúcich tajomstvá a vzácne poklady. Jeho výnimočnosť v kontexte súčasných žánrovo príbuzných diel spočíva (okrem iného) v tom, o aké tajomstvá ide. Neprezradím príliš, ak napíšem, že tie tajomstvá a poklady súvisia s filmami a rannou érou kinematografie. Po dlhom čase tak máme možnosť vidieť výrazný rodinný dobrodružný film, kde nehrá rolu niečo nadprirodzené a kde nejde o nič tak veľkolepé, ako je záchrana sveta a podobných vecí. (Toto, samozrejme, neplatí z pohľadu milovníkov filmu; pre nich budú odhalenia dostatočne čarovné a veľkolepé.)

Absencia nadživotnej adrenalínovej akcie, prehnaného dôrazu na osudovosť, šokujúcich odhalení a fantastických artefaktov neznamená absenciu napätia, prekvapivých momentov, veľkolepých scén a už vôbec nie absenciu fantastickej atmosféry. Paríž začiatku tridsiatych rokov je v Hugovi ťažko opísateľným „mihotavým“ magickým miestom, kde sa takmer neustále od niekade valí para a vzduchom poletujú snehové vločky.

Súčasným trendom dobrodružných rodinných filmov, vrátane tých fantastických, je zobrazovať nereálne situácie a nadprirodzené veci tak, aby pôsobil čo najprirodzenejšie. Platí to, napríklad, aj pre Potterovsku ságu (obzvlášť pre posledné časti), ktorá síce nie je realisticky štylizovaná, no jej nadprirodzený fikčný svet je utváraný tak, aby pôsobil čo najprirodzenejšie a podobal sa reálnemu svetu. Scorsese ide s Hugom proti tejto aktuálne prevládajúcej tendencií. Prirodzený fikčný svet jeho diela, opierajúci sa navyše o viacero historických faktov, je utváraný tak, že pôsobí rozprávkovo nadprirodzene.

Snímka je navyše akýmsi „dvojitým retrom“, čo ešte umocňuje jej podmanivú atmosféru. S výnimkou retrospektív sa síce celá odohráva na začiatku tridsiatych rokov, no je pretkaná odkazmi na „Belle Époque“ teda dobu prelomu 19. a 20. storočia, chápanú ako symbol technického pokroku a prosperity. Tieto odkazy, pochopiteľne, súvisia s témou objavovania rannej kinematografie. Nerealizujú sa len citovaním filmov danej doby, ale aj takmer neustálou prítomnosťou mechanických strojov, vlakov, valiacej sa pary a tak podobne. Napriek tomu Hugo nie je staromilským retrom. Naopak, predstavuje jedinečný príklad súčasného mixu rozmanitých postupov a maximálne využíva možnosti dnešnej techniky. Svedčí o tom - mimo mnohého iného - aj dvojica dlhých záberov v úvode filmu, aké by v danej kvalite bez dnešnej techniky nemohli vzniknúť. Prvý prenesie náš pohľad ponad strechy, cez peróny do vnútra stanice až k hodinám v hale a druhý nás prevedie útrobami staničnej budovy pomedzi hodinové stroje. Výslednú vizuálnu pôsobivosť filmu ešte umocňuje jednoznačne najkvalitnejšie 3D spracovanie, aké som doposiaľ videl. Že to nie je len môj subjektívny pocit potvrdzujú slová Jamesa Camerona, ktorý sa vyjadril v podobnom pochvalnom duchu.

Na predošlých riadkoch som sa pokúsil naznačiť, ako a čím môže byť Hugo zaujímavý pre divákov bez povedomia a záujmu o staré filmy. Na nasledujúcich riadkoch ukážem, čo robí z Huga v očiach cinefila jeden z najočarujúcejších filmov posledných rokov. Jeho kúzlo zďaleka nespočíva len v samotnom príbehu o odkrývaní tajomstiev ranného filmu. Pozoruhodný je aj svojou štruktúrou rozprávania, podporujúcou pomocou množstva rozmanitých odkazov ducha objavovania (nie len) starých filmov. Kým hrdinovia filmu objavujú tajomstvá, divák má možnosť tešiť sa z objavovania reminiscencií na konkrétne filmy, žánre, obdobia, štylistické postupy, či historické udalosti.

Mnoho objektov a vizuálnych riešení vo filme neslúži len na budovanie atmosféry, alebo ako nutná súčasť príbehu, ale nesie ďalšie významy, najmä v podobe odkazov podporujúcich tematickú a ideovú rovinu rozprávania. Spôsoby odkazovania a ich význam v Hugovi stojí za podrobnú analýzu a verím, že v dohľadnej dobe nejaké vzniknú, no ja sa nateraz uspokojím len s pár stručnými príkladmi.

Permanentný výskyt vlakov môžeme interpretovať ako odkaz k rannej ére filmu, bezprostredne spätej so „železničnými motívmi“. Nejde len o slávny film bratov Lumièrovcov zachytávajúci príjazd vlaku. Takzvané „vlakové filmy“ a filmy „jazda“ patrili v počiatkoch kinematografie k najpopulárnejším žánrom. V prvom prípade ide o snímky zachytávajúce prechádzajúce vlaky, často rútiace sa na robotníkov pracujúcich na trati a v druhom o zábery nakrútene kamerou umiestnenou vpredu na uháňajúcej lokomotíve. Postava staničného strážnika v podaní Sacha Baron Cohena pripomína postavičky prísnych policajtov charakteristické pre grotesky a pri pohľade na kvetinárku si zasa nemožno nespomenúť na Chaplinove Svetlá veľkomesta a v menovaní by sme mohli pokračovať.

Okrem odkazov na iné diela príbeh pracuje aj so skutočnými historickými faktami. Máme tak možnosť zhliadnuť slávne momenty z dejín filmu, napríklad Georgesa Mélièsa, keď prvý krát videl kinematograf bratov Lumièrovcov, čo je scéna, pri ktorej zaplesá nejeden filmový nadšenec. Podstatnejšie však je, že aj napriek autorskej licencii a vysokej miere štylizácie (ide o dielo dobrodružné, rozhodne nie historické) film narába s faktami pokorne a nepodporuje historikmi dávno spochybnené legendy. To okrem iného znamená, že diváci sledujúci Lumièrov Príchod vlaku rozhodne neutekajú v šoku a hrôze z kina. Mimochodom, vidieť tento slávny film v 3D a uvedomovať si pritom historický kontext je neskutočne zábavne. A tým sa dostávam k poslednému spôsobu odkazovania – priamemu použitiu záberov zo starých filmov. Tvorcovia nám z viacerých diel doprajú relatívne dlhé ukážky a dávajú im tak možnosť opäť ožiť na veľkom plátne a predstaviť sa dnešným divákom.

Použité ukážky a odkazy neslúžia „len“ ako pocta daným filmom a ich tvorcom, ale vnášajú do diela reflexiu vývoja, akým film prešiel. Platí to, samozrejme, hlavne pre film vo svojej najpopulárnejšej zábavnej podobe. Hugo a jeho veľký objav vznikol s pomocou najmodernejších technológií v dobe, keď kiná masovo prechádzajú na digitálnu projekciu a kvalitné 3D sa stáva samozrejmosťou, pričom rozpráva príbeh zasadený do doby, keď kiná zavadzali ozvučenie a zvukový film sa stal samozrejmosťou a tento príbeh zasa odkazuje do doby, keď vznikali prvé kiná a samotný hraný film sa stával samozrejmosťou.

Hugo a jeho veľký objav je jednoznačne najcinefilskejší film, aký som doposiaľ videl, pretože na rozdiel od iných filmov o filmoch nevzdáva poctu len konkrétnym dielam, či tvorcom, neoslavuje len tvorivé nadšenie, kino ako magické miesto, prípadne nadšených filmových fanúšikov. Oslavuje toto všetko naraz a ešte k tomu pridáva filmových historikov, bádateľov pracujúcich na tom, aby staré filmy prežili, ľudí píšucich o filme, aby sa na ne nezabudlo. Jednoducho povedané, Martin Scorsese svojou novinkou vzdáva hold kinematografií v celej jej histórií a so všetkým čo k nej patrí. A vôbec pri tom nie je sentimentálny. Práve naopak, dojatý zrejme budete podľa toho ako radi máte filmy.

P.S. Keď som dopísal tento text, boli zverejnené nominácie na Oscara. Hugo ich má zo všetkých nominovaných najviac (11 vrátane tej hlavnej).

Hugo (USA, 2011, 126 min.)
Réžia: Martin Scorsese. Námet: Brian Selznick – román Veľký objav Huga Cabreta (2007). Scenár: John Lohan. Kamera: Robert Richardson. Strih: Thelma Schoonmaker. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Asa Butterfield, Chloë Grace Moretz, Ray Winstone, Emily Mortimer, Christopher Lee